Dnešná doba v nás budí dojem, že môžeme všetko.

Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu.A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere. (Filipským 3,7-9)

Dnešná doba v nás budí dojem, že môžeme všetko. Môžeme sa všetkému venovať, všetko stihnúť a všetko aj zvládnuť. Stroje, spotrebiče, smartfóny a aplikácie nám majú všetko urýchliť, aby sme sa mohli čím skôr venovať ďalším činnostiam. Vedú nás k ďalšej aktivite, a k ďalším možnostiam, ktoré chceme skúsiť. A tak sa mi zdá, že sa občas strácame v tých možnostiach, v tom, čo je nám sprístupnené a čo môžeme skúsiť. Je to akoby sme si chceli zo života uchmatnúť čo najviac. Akoby sme sa báli, že nám niečo ujde, že o niečo prídeme, keď nepôjdeme tam, alebo neuvidíme toto a neurobíme tamto… A zároveň to odzrkadľuje aj našu vnútornú neistotu, akoby sme chceli zo života vyžmýkať to najlepšie, ale vlastne nevieme, čo presne je to najlepšie. A keďže sa bojíme, aby sme sa nepomýlili, tak skúšame…

Nemôžeš mať všetko, vedieť všetko, ísť všade…

Pravda svedectva apoštola Pavla je, že proste nemôžeme všetko. Nedá sa mať všetko. Nemôžeš skúsiť všetko, bez toho, aby si nejaké aktivity nedal nabok. V živote si, jednoducho, vyberáme. Vyberáš si, ako stráviš svoj čas, vyberáš si, akú knihu budeš čítať dnes večer, aký film si pozrieš, s kým sa večer stretneš, s kým stráviš svoj život… Vyberáš si. A keď si niečo vyberieš, deklaruješ tým, že je to pre teba cenné. Že to má pre teba hodnotu, pretože automaticky niečo iné musí ísť bokom. Veľakrát ľudia povedia: “Ach, nemôžem prísť do spoločenstva, mám toho strašne veľa“. Ale “mám toho veľa” znamená v skutočnosti iba to, že som niečo uprednostnil pred spoločenstvom. Boh nechce, aby som toho mal veľa! V skutočnosti ide o to, že do môjho zoznamu vecí, ktoré sú pre mňa dôležité, sa už proste spoločenstvo nezmestí…

Pavol hovorí: “čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu“. Inak povedané: “Rozhodol som sa nepovažovať to za dôležité”. My si teda potrebujeme vedome určiť, čo je dôležité. Potrebujem si zostaviť svoj rebríček hodnôt. Veľakrát si žijeme svoj život tak, akoby mala byť nejaká náhoda to, čo sa so mnou deje. Akoby sme nevedeli ovplyvniť, čo všetko sa v našom živote nachádza, akoby to prišlo tak nejako samé od seba. A potom, keď uplynie čas, si hovoríme: “Och, toto by som robil inak!”

Skús si premietnuť v hlave 5 hodnôt tvojho života. Čo si myslíš, na čom naozaj záleží. Čo je pre teba skutočne dôležité. Čo má pre Teba cenu. A keď to máš, tak sa pýtaj: “Čo to znamená prakticky?” Mysli na to, že keď niečo uprednostníš, niečo musí ísť bokom…

Čo považuje Pavol za smeti?

1.Hodnotu a postavenie, ktoré mal pred ľuďmi

Apoštol Pavol bol vzdelaný učenec, Žid, ktorý mal tie najlepšie školy tej doby, mal vplyv a autoritu vo svojej komunite. On bol ten, ktorého názor zavážil. Keď Židia kameňovali mladého diakona Štefana, Pavol (ešte vtedy sa volal Saul) bol pri tom, díval sa na to, a prítomní kládli k jeho nohám svoje plášte. Čo vyjadrovalo, že Saul bol niekto dôležitý. Dokonca niektorí teológovia si myslia, že sám bol zodpovedný za Štefanovu popravu. Vyššie tohto textu Pavol píše, že on nedúfa v telo. A potom dopĺňa: “Hoci ja by som mohol dúfať aj v telo. Ak si niekto iný myslí, že môže dúfať v telo, tým skôr ja. Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, horlivý prenasledovateľ cirkvi, a bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona…” a potom vraví: “…ale toto všetko som uznal pre Krista za stratu“. Všetko, na čom si kedysi zakladal, stratilo preňho akúkoľvek cenu, keď spoznal Krista. Všetko viditeľné, prečo si ho ľudia cenili, sú vlastne iba smeti…

Všímam si, ako si ešte stále zakladáme na tele, veriaci v spoločenstvách, aj neveriaci. Na tom, čo sme v živote dosiahli, aké máme usporiadané rodiny, zakladáme si na vzdelaní, na svaloch, na tom, ako vyzeráme, na tom, ako nás vnímajú ľudia, či nás berú do partie, či sme pre nich dôležití, či máme nejaký vplyv. Zakladáme si na postavení v spoločnosti. A veľmi sa o to snažíme, aby bolo aspoň niečo v našom živote, čo by sme mohli ukázať. No Pavol hovorí, že to „všetko sú iba smeti”. Nič a nikto mi nemôže ponúknuť viac, ako mi dal Kristus. Napriek tomu, že postavenie, dôležitosť a vplyv v tomto svete sú tak veľmi cenné a prinášajú veľký zisk, sú iba slabým odvarom toho, čo získavam v Ježišovi Kristovi.

2. “Spravodlivosť zo zákona,” ktorú by mohol ukázať Bohu

Teda to, ako zbožne žil pred Bohom podľa Jeho prikázaní. To, ako som sa snažil vlastnou silou dopracovať k tomu, aby ma považovali za zbožného. To, ako sa snažím Bohu dokázať, aký som dobrý človek bez toho, aby som si uvedomoval svoju hriešnu podstatu. Áno, tá “moja viera”, “moje poznanie”, “moja zbožnosť”! Skutočne veľa ľudí si zakladá na vlastnej spravodlivosti, a tak, ako si Pavol hovoril predtým než spoznal Ježiša, aj oni povedia: “Som pokrstený! Bol som zosobášený v kostole, bol som konfirmovaný, dokonca ma konfirmoval ten a ten farár! Platím si zodpovedne cirkevnú daň! Som dobrý človek! Atď.” Priatelia, ak naša spravodlivosť nie je založená na osobnom vzťahu s Ježišom, toto všetko je len forma bez obsahu. Ako keď upozorňujete na nádherný pozlátený rám, a uniká vám dielo majstra v ňom – samotný obraz. Ježiš je ten, ktorý dáva zmysel aj môjmu krstu aj sobášu, aj všetkému, čo dobre robím. On je ten, ktorý zomrel kvôli tomu, aby sme mohli byť s Bohom v nebi. To Jeho spravodlivosť je skutočná spravodlivosť, ktorú nám Pán Boh pripisuje, ak v Neho veríme. Ak v Neho neveríme, naša vlastná spravodlivosť vonkoncom neobstojí pred Božou svätosťou.

3. Všetko

Nakoniec Pavol jasne hovorí, že VŠETKO pokladá za smeti, ak to porovná s tým, čo našiel vo vzťahu s Ježišom Kristom. Pavol predsa žil normálny ľudský život. Robil normálne veci, jedol, pil, obliekal sa, neprestal sa vzdelávať, neprestal mať vzťahy s ľuďmi, cestoval… Nestal sa z neho nejaký “odľud”, ktorý by sa zavrel niekde do kláštora, kľačal na kolenách 24 hodín denne bez toho, žeby chodil do riadneho zamestnania a zaujímal sa o životy obyčajných ľudí. Ako teda môže povedať, že všetko pokladá za smeti? A čo všetky tie pekné veci: výhľad na otvorené more, západ slnka, let lietadlom, všetky tie krásne miesta na zemi, ktoré Boh stvoril, a umenie, ktoré vytvorili ľudia, ktorých obdaroval, blízkosť človeka, ktorého máme radi… Majú sa z nás vari stať asketici, ktorí nič nemôžu, lebo všetko sú smeti? Nemôže si kresťan užívať na tejto zemi život, ktorý dostal od Hospodina? Tešiť sa z maličkostí? Samozrejme, že môže a má. Avšak stredobodom toho všetkého – Ten, ktorý tomu dáva zmysel – je Kristus! Pavol vlastne vraví: Pán Ježiš je na prvom mieste v mojom živote. On je tá najvyššia hodnota, ktorú si cením a ktorú nechcem stratiť. Všetko v mojom živote závisí od Neho. On doňho prináša plnosť. On doňho prináša hodnotu.

Ako je to s nami? Ak nám ešte stále záleží na vlastnej hodnote a postavení, na tom obraze, ktorý vytvárame pred ľuďmi žijúcimi okolo nás, to všetko sú len smeti, ktoré zhoria. Ak sa snažíme užiť si život, vychutnať všetko krásne bez Krista, Pavol to pomenoval ako odpad. Doslova “hnoj”. Ako keď zožnete zrno a vymrvíte ho z klasu. To, čo je dôležité, je to malé zrnko vo vnútri. Z neho raz bude nový život. To ostatné suché je odpad, z ktorého nie je žiadny úžitok a raz to proste zhorí. Vyhodíme to.

Pavol vymenil svoj doterajší život za celoživotné poznávanie Krista, ktorý sa stal jeho Pánom. Tým malým zrnkom vo vnútri všetkých pliev bol pre neho osobný vzťah s Ježišom, v ktorom prestáva ísť o to, čo zvládne alebo nezvládne Pavol. Pavol už nie je odkázaný sám na seba. Má vzťah, v ktorom nejde o to, aby sme vzdali úctu vyššej bytosti len preto, lebo sa to má. Ale vzťah, v ktorom Boh vyjadruje, že aj na mne záleží! Že aj ja som ten dôležitý. Lebo v tom vzťahu môžem spoznávať sám seba: Kto som, prečo som tu, prečo mám rád to, čo mám rád, aké sú moje túžby, obdarovania, motívy… Vo vzťahu a spoznávaní Krista, môho Pána, zrazu objavujem hĺbku svojho bytia a zmysel života.

Dnes sme vlastne pozvaní uprednostniť Krista pred všetkým. Uprednostniť jeho skutočné pravdivé spoznávanie pred filozofiami, rôznymi názormi, inými pravdami a inými vecami, ktoré ma od Neho odďaľujú. A keď to urobím, potom ma On privedie k tomu, aby som vedel uprednostniť ľudí pred vecami. Uprednostniť vzťah pred aktivitou. Hĺbku pred povrchnosťou. Blízkosť pred odmeranosťou, vnútorné spomalenie pred rýchlosťou doby, prijatie človeka a lásku pred súdením a kritikou.

Anna Činčuráková