My ľudia sa medzi sebou často hodnotíme a porovnávame, kto je lepší a kto menej dobrý. Taktiež sa hádame, ohovárame a odsudzujeme. K tomu potom ešte dodávame vzájomné podozrievanie: To mi určite robí naschvál… A najhoršie je, keď „presne vieme“, ako to ten druhý má či ako to myslí… Veď je to predsa úplne jasné, pretože keď niekto jedná takto, tak to znamená, že…

Často si spomeniem na Exupéryho citát: Správne vidíme iba srdcom. Avšak kto z nás sa pozerá častejšie srdcom než očami? Keď nás druhí pohoršujú alebo rozčuľujú, z akého pohľadu ich hodnotíme?

V Biblii sa píše, že Boh je dobrotivý ku všetkým… Je azda Boh naivný a bezmocný slaboch, keď k nám má aj napriek všetkým našim slabostiam stále lásku a neustále nám ponúka ďalšiu šancu? Mohli by sme povedať, že Boh to s tou svojou dobrotivosťou ďaleko nedotiahne, pretože dnešný svet nie je stavaný pre dobrákov, ale pre tých, ktorí dokážu ísť tvrdo za svojím. Niektorí ľudia by preto niekedy chceli mať skôr Boha ako tvrdého manažéra, autoritatívneho, s pevnou rukou, ktorý tým druhým jasne povie: Prepúšťam ťa pre nadbytočnosť… Alebo: V poslednom štvrťroku bol tvoj výkon slabý, máš padáka…

Boh je však súcitný, milosrdný a láskavý – prečo? Pretože je silný a zvrchovaný. Je Tvorcom všetkého. Nikto nemá väčšiu moc ako ON. Nepotrebuje si teda svoju dôstojnosť a vážnosť dokazovať tvrdo uplatňovanou autoritou. Môže si dovoliť byť súcitný a milosrdný. Aj voči tým, ktorí sa od neho odvracajú. Avšak súčasne je aj spravodlivý.

Boh sa na nás vždy a za všetkých okolností pozerá srdcom. Ak sa mu chceme priblížiť, mali by sme sa častejšie taktiež pozerať na druhých cez srdce. Možno budeme prekvapení, čo všetko uvidíme…

Hospodin je dobrotivý ku všetkým, Jeho milosrdenstvo sa rozprestiera nad všetko Jeho stvorenie. Žalm 145,9)

 

Boh na prvom mieste

Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry, áno, i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom. (Lukáš 14,26)

Tieto Ježišove slová sa zdajú byť veľmi tvrdé a nepochopiteľné. Máme vari svojich najbližších a dokonca aj seba stavať celkom do úzadia?! Nie je to len nejaké sektárske nariadenie, ktoré ľuďom vymýva mozgy a núti ich k bezpodmienečnej poslušnosti?

Myslím si, že nie. Existuje totiž niečo ako priority v ľudských vzťahoch. Aby mohli dobre fungovať. Absolútnu prioritu majú moji najbližší v rodine: manžel, manželka, potom deti, potom sú na rôznych pozíciách rodičia, príbuzní, priatelia, kolegovia a kolegyne, susedia, známi… Pritom v rôznych životných fázach, pozíciách a stavoch je toto poradie rôzne.

Je preto nezdravé a do budúcna neperspektívne, ak by niekto dával prednosť napríklad svojej práci pred manželkou, manželom alebo pred svojimi deťmi. Taktiež je nezdravé, ak manželia uprednostňujú pred svojím partnerom vlastných rodičov, alebo ak pred partnerom uprednostňujú svoje deti. Taktiež by bolo zvláštne a nekonštruktívne, keby sa jeden z manželov správal lepšie k cudzím ľuďom ako ku svojmu partnerovi. Atď.

Ako kresťania však veríme, že tým najbližším v našom živote je Boh. On nás stvoril, aby sa s nami podelil o svoju lásku a plnosť. On každému z nás ponúka život v plnosti a bez konca. On každého z nás miluje bezpodmienečne, neohraničene a dokonale. On svoju lásku k nám dokázal aj tým, že sa všetkého zriekol, nelipol na svojom božstve a žil svoj život v Ježišovi Kristovi s nami na zemi a zomrel ako my a na našom mieste.

Môžeme teda povedať, že v prioritách našich vzťahov má prvé miesto práve On. Je však na nás, či mu ho dáme. Pretože, ako to ktosi výstižne povedal, ak dostane Boh skutočne v našom živote prvé miesto, tak potom aj všetko ostatné v našom živote postupne dostáva to pravé a harmonické miesto.

Mať Boha na prvom mieste má aj ďalšie kladné a praktické dôsledky. Ak sa totiž napríklad príliš fixujeme na niekoho zo svojich blízkych a začneme na ňom priveľmi lipnúť, povýšime ho tak na akýsi podstavec, urobíme si z neho podvedome akési božstvo či nejakú modlu a budeme od neho opäť podvedome očakávať a požadovať naplnenie svojich potrieb. Avšak toto prianie nám tento človek nemôže nikdy úplne splniť! A tak môžeme svojho partnera v takejto pozícii svojimi očakávaniami a požiadavkami celkom zničiť. A taktiež môžeme zničiť aj celý vzťah, vrátane ďalších ľudí – detí, ktoré sú len nevinnými obeťami takéhoto pomýleného vzťahu.

Ďalší kladný dôsledok toho, že máme Boha na prvom mieste, je akési zrkadlové obrátenie spomínaného pomýleného vzťahu. Keď (pochopiteľne) od svojho partnera či života nedostávame úplne to, čo by sme chceli, potrebovali či očakávali, vieme, že je tu niekto vyšší, koho máme na prvom mieste. Len od neho môžeme očakávať naplnenie našej túžby po láske a naplnení života. Len u neho je VIAC.

Rovnako to platí vo všetkých prípadoch, keď nás život akosi „ukrátil“. Aj vtedy vieme, že u Boha máme svoje naplnenie. Vieme, že ak sa rozhodneme pre neho, nebudeme v skutočnosti nikdy definitívne ukrátení. A vo všednom živote nás tak môže posilňovať istota, že nič a nikto na tomto svete nie je absolútny. Jedine Boh.

Ak teda máme Boha na prvom mieste, môžeme objavovať jeho lásku, žiť z nej, čerpať z nej, opierať sa o ňu, radovať sa z nej. A potom odovzdávať ďalej to, čo sme sami získali…

Sviecou mojim nohám je Tvoje slovo a svetlo mojim chodníkom. (Žalm 119,105)