Uverejnené

MALÉ A VEĽKÉ VECI

Obávam sa, že odhodlanie konať „veľké veci“ pre Boha môže zaviniť to, že ho v podstate budeme milovať menej, ako keby sme robili všetky malé veci s ním a pre neho. Každý jeden malý čin sa totiž stáva obrovskou udalosťou – je nám darovaný a aj my sami jeho prostredníctvom môžeme obdarovať iného človeka.

Keby nás Boh osobne požiadal o jedinú vec za celý náš život, boli by sme od úžasu celí bez seba. A to, že sme mu jeden jediný raz mohli vyhovieť, by sa stalo veľkou udalosťou nášho života. No, my niečo také máme predsa na dosah ruky každý deň, dokonca každú hodinu a minútu! Nám to však pripadá také bežné, že sme už voči tomu nevšímaví a dokonca ľahostajní. Keby sme toto pochopili, ostali by sme stáť v úžase nad tým, že v našich malých povinnostiach môžeme poznávať iskričky Božej blízkosti… Buďme teda Bohu vďační za každého človeka, ktorý nás o niečo požiada.

Je toľko odrazových mostíkov, toľko mostov, po ktorých môžeme prejsť od našej sebeckej a nehodnej vôle k pokojnému brehu Božej radosti: kôpka bielizne, ktorú mám vyžehliť; misa zemiakov, ktoré mám ošúpať; list, ktorý mám napísať; dieťa, ktoré mám s láskou a trpezlivo vychovávať; úsmev, ktorým mám potešiť alebo povzbudiť niekoho vo svojom okolí; dvere, ktoré mám otvoriť; telefón, ktorý mám zdvihnúť; migréna, ktorú mám vydržať… Vôbec nezáleží na tom, čo práve robím. Všetko to môže byť stretnutím sa s Bohom. Vôbec nezáleží na tom, či držím v ruke metlu alebo ceruzku, či hovorím alebo mlčím, či niečo opravujem alebo organizujem, či sa starám o chorých alebo učím deti. To všetko je len škrupinou úžasnej skutočnosti – STRETNUTIA SA S BOHOM, ktorým sa duša každú minútu obnovuje, rastie v milosti a stáva sa krajšou pre svojho Boha.

Niekto zazvoní pri našich dverách – rýchlo, bežme mu otvoriť, je to Boh, ktorý prichádza s láskou; niekto sa nás niečo pýta – odpovedzme mu, je to Boh, ktorý prichádza s láskou; je čas sadnúť si k spoločnému stolu – poďme, je to Boh, ktorý prichádza s láskou… Nechajme ho konať. Bolo by jednoduchšie, keby sme ľudí mohli milovať až potom, až na nich nájdeme niečo sympatické… Užitočný je však presne opačný postup.

Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. (Matúš 25,40) 

Vždy, keď som v minulosti počula tieto slová z evanjelia, premýšľala som nad tým, kto je to vlastne ten „najmenší“… Pán Ježiš nám napovedá: nahý, hladný, smädný, chorý alebo uväznený… No kedy v mojom bežnom živote nejakého takého človeka stretnem, aby som mu mohla pomôcť!?

Časom som pochopila, že takých ľudí stretávam vlastne každý deň:
– „nahý“ – môže byť človek, ktorého väčšinová spoločnosť odsudzuje – bezdomovec, žobrák, utečenec…
– „hladný“ – po troche útechy či obyčajnej ľudskej spoločnosti môže byť osamelá mamička alebo starenka či starček v parku túžiaci po vypočutí…
– „smädný“ – po láske či porozumení môže byť hociktorý človek – maličký, mladý či starý, ktorý sa nemá komu zveriť, nemá ho kto pohladiť a pritúliť…
– „chorý“ – hlavne starých ľudí stretávam denne v mestskej hromadnej doprave…
– „väzni“ – uväznených v drogách, alkohole či iných závislostiach taktiež vidím takmer na každom kroku…

Byť veriacim teda nie je len veľkou výsadou, ale aj výzvou a zodpovednosťou. Človek by mal byť dobrým nástrojom v Božích rukách, mal by vnímať ľudí okolo seba. Často stačí len neohŕňať nos a nesúdiť, ale usmiať sa, podať pomocnú ruku, povzbudiť, vypočuť, pomodliť sa…

Boh asi ani nečaká, že sa celkom rozdáme pre biednych, alebo že budeme hneď každý zakladať nadácie pomoci. Môžeme však pomáhať hlavne maličkosťami. A odhodlať sa niekedy aj k maličkej pomoci vôbec nie je maličkosť!

Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. (2. Korintským 9,6)

Často sme svojimi vlastnými starosťami natoľko pohltení, že si ani nevšimneme potreby ľudí okolo nás. Keď si ich však všimneme, máme možnosť reagovať. Ak sa im rozhodneme pomôcť, znamená to, že budeme musieť obetovať jednu z dvoch vecí, ktoré sú pre nás najcennejšie: peniaze alebo čas. A možno oboje.

Niekedy si myslíme, že máme príliš málo času aj peňazí, a preto druhým nemôžeme pomáhať. Neraz potom uvažujeme takto: Keby som si to mohol dovoliť, niečo by som s tým urobil. Avšak keďže si to dovoliť nemôžem, prispejem aspoň na charitu. Áno, prispieť na charitu je taktiež prejavom láskavosti a niekedy je to dokonca to najlepšie, čo môžeme urobiť. Avšak pokiaľ ide o osobné prejavy drobnej láskavosti v každodennom živote, ktorá nás vlastne ani veľa nestojí, má väčšina z nás určite ešte priestor na osobný rast.

Pred vyše dvetisíc rokmi (teda o vyše dvetisíc rokov skôr, ako prišli mobily, počítače atď.) varoval takto grécky filozof Sokrates ľudí: Vyvarujte sa prázdnoty uponáhľaného života.

Možno si myslíte, že nemáme čas poďakovať sa recepčnej či predavačke za ochotu alebo upozorniť, že si niekto na parkovisku nechal rozsvietené svetlá na aute… Stačí však naozaj len tak málo! Niekedy len milé slovo, ktoré povieme, alebo naopak, také slovo, ktoré z úst radšej vôbec nevypustíme. Možno sme tak zamestnaní ďalším bodom svojho nabitého programu, že ani nepremýšľame o tom, či byť láskaví alebo nie. A to je škoda. Každý z nás totiž môže v malom, avšak účinne, prispievať ku krajšiemu a pokojnejšiemu spolužitiu vo svojom okolí. A láskavosť nás nič nestojí…

Varujte sa prejavovať zbožnosť pred ľuďmi preto, aby vás videli; ináč nemáte odplatu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Preto keď dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia oslavovali. Veru vám hovorím: Majú svoju odmenu! Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí pravica, aby tvoja almužna zostala v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. (Matúš 6,1-4)

(G. Chapman)

Verzia pre tlač