Vždy ma mrzelo, keď nejaký kresťan povedal o inom človeku, ktorý sám nemal a nechcel mať nič spoločné s kresťanstvom, že je to väčší kresťan ako my všetci dokopy! Myslel tým to, že sa správal ušľachtilejšie, ústretovejšie a ochotnejšie ako kresťania v okolí.
Nemrzelo ma to pekné správanie sa dotyčného človeka, ale to nedorozumenie. Akoby kresťanstvo pozostávalo len z morálnych hodnôt! Akoby kresťanstvo bolo iba altruistickým humanizmom! Ale kresťanstvo nie je len o súcite a pomoci druhým… A tak sa už roky snažím ľuďom ukazovať, že byť kresťanom predovšetkým znamená celkom konkrétne žiť podľa Ježiša.
Mám hrôzu z kresťanského komplexu – keď sa človek cíti byť svojím kresťanstvom utlačovaný a nedokáže sa z toho dostať. Myslím tým toto: Človek je vychovávaný v kresťanskej rodine, a potom sám praktizuje nejaké formy kresťanského života: chodí v nedeľu do kostola, postí sa, modlí sa, dáva desiatky alebo milodary… a trochu s Pánom Bohom počíta. A ešte má rôzne mravné zásady: vie, že sa nemá kradnúť, klamať, zabíjať atď. – asi tak v rámci Desatora, pretože vie, že to Boh zakázal. Keď takýto človek vo svojom kresťanstve nedospeje, môžu sa mu stať dve veci.
Prvou je, že si všetky tieto zásady ponechá, pretože sa neodváži proti nim postaviť (Hlavne ak má z detstva zafixované: Toto nerob, lebo ťa Pánbožko potrestá!). On si, jednoducho, netrúfne – ale rád by! A tak sa mu jeho kresťanstvo stane akýmsi strašiakom. Vďaka tomu sa možno nestane zlodejom, klamárom…
Druhá možnosť je, že si človek povie: „Čo ma má utláčať akési prikázanie, nejaký zákaz? To je určené len malým deťom a zbabelcom. Ja som ja, a ja sa postavím na vlastné nohy! Čo ma je do nejakých príkazov! Keď budem kradnúť a budem pritom šikovný, tak ma aj tak nikto nechytí. Keď budem opatrný, tak môžem byť aj podliakom a aj tak budem víťazom. Keď si budem pevne stáť na svojom, môžem si robiť, čo chcem, hlavne keď ja sám z toho vyjdem bez ujmy!“
V oboch prípadoch sa stalo to isté: človek nedospel k pochopeniu kresťanstva a kresťanský komplex, svoj strach z príkazov, v ktorých bol vychovaný, nesprávne vyriešil. Či už tým, že sa im podrobuje, hoci nerád, alebo tým, že ich odhodil. Oboje nie je správne, aj keď to druhé môže mať oveľa horšie dôsledky.
Čo z toho vyplýva? Jedna jediná vec: musíme sa snažiť Bohu porozumieť. Vždy sa dá na vec pozerať minimálne dvomi spôsobmi. Buď tak, že sa takto na to pozerá Boh a takto ja – každý z inej strany. A ja si hovorím: Pane Bože, Tebe sa to hovorí (alebo nehovorí), ale ja to vidím inak! Alebo druhá možnosť, že sa snažím pozerať sa rovnako ako sa pozerá Boh. A to je tajomstvo cesty k úspechu. To je potom pravé porozumenie skutočnosti – alebo priblíženie sa k nemu. Samozrejme, to nie je cestička, kde stále len rastú kvety, svieti slnko, spievajú vtáčky a všetko ide ako po masle. To sa nikde v Písme netvrdí. Je to však cesta, ktorá vedie k hodnotnému životu. Hodnotný život nie je nikdy zadarmo – tak, ako nič v živote, čo za niečo stojí. A to je vlastne skúsenosť, ktorú iste každý z nás má.
Ide teda o to, aby človek rozumel Bohu. A to znamená pochopiť životný postoj Ježiša Krista. Pretože Ježiš je s Bohom zajedno. V ňom nám Boh vyšiel v ústrety tak, aby sme mu mohli primerane rozumieť. Môžete totiž niekomu niečo rozprávať a on to možno trochu pochopí. Ale môžete aj ísť kus cesty s ním. A tým mu ukážete, ako ste to mysleli – a to je oveľa účinnejšie ako len rozprávanie. A túto službu nám preukázal aj Boh, keď nám dal svojho Syna, pretože nám dal niekoho, kto nielen hovoril, ale kto s nami aj kus životnej cesty prešiel – od narodenia až po smrť, celý ľudský osud. A tak už to nie sú iba slová, ktoré možno často ani neberieme dosť vážne, ale činy, životné fakty, ktoré k nám hovoria zrozumiteľnou rečou.
(A. Opatrný)
