Každý človek potrebuje v rôznych situáciách vo svojom živote nejakú oporu či vedenie. Desatoro Božích prikázaní je takýmto smerovaním a odporúčaním práve do týchto životných situácií.

Desatoro Božích prikázaní je vpísaných do ľudského srdca ako univerzálne pravidlá pre šťastný a naplnený život, ako univerzálny mravný zákon. Desatoro prikázaní zachraňuje človeka pred deštruktívnou silou sebectva, nenávisti a lži a ukazuje na falošné istoty, ktoré človeka nepodržia, ale len sklamú. Pre správny postoj k Desatoru je však dôležité vedieť, že cesta k cieľu – k Bohu – nie je len Desatoro (teda „Mojžišov zákon“), ale hlavne nasledovanie Kristovho zákona lásky („Miluj Boha a svojich blížnych ako seba samého!“). 

Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia. Len aby sloboda nebola zámienkou pre telesnosť, ale navzájom si slúžte v láske. (Galatským 5,13)

Život prináša situácie, keď sa musíme rozhodovať, ako budeme ďalej konať. Na lepšiu orientáciu sme dostali Desatoro, ktoré dáva nášmu konaniu určité mantinely, ktoré nás chránia, aby sme neškodili druhým ani sebe a neskončili v slepých uličkách.

Avšak len slepé dodržiavanie Desatora nestačí na prežitie naplneného života. Sme povolaní na niečo väčšie, krajšie a aj náročnejšie: na život v slobode. Sloboda je dar. Boh nás stvoril ako slobodné bytosti, nie ako nejaké bábky alebo robotov. Žiť v slobode však znamená zodpovedne sa rozhodovať nielen v rámci daných predpisov, ale často aj nad ich rámec.

Dôležité je vedieť reagovať na potreby okolo nás s ohľadom na dobro druhých. Príkladom takého správania je konanie Ježiša – keď sa obracal k spoločensky a nábožensky zavrhnutým ľuďom, alebo keď uzdravoval v sobotu, hoci to bolo proti vtedajším predpisom.

To, ako sa rozhodujeme, závisí od toho, čím svoje myslenie a konanie utvárame. Ak budeme žiť v Božej blízkosti, ak sa necháme inšpirovať Ježišovým myslením a činmi, tak môžeme okúsiť, že sloboda bude pre nás darom a dôsledky nášho správania sa budú pre tento svet taktiež obdarovaním. Bude sa lepšie žiť nielen nám, ale aj ľuďom okolo nás. 

Desatoro ukazovateľov ľudských ciest

1. Nebudeš mať iných bohov!

Nemusíš sa báť moci hviezd, ani kúziel človeka, ani strašidiel, ani osudu.
Ja som Pán, tvoj Boh! Ja chcem byť tvojím pomocníkom: drž sa mňa a budeš slobodný.
Nebudeš si ma spodobovať! Nemusíš si o mne nechať nič nahovárať od tých, ktorí o mne veľa vravia a predstierajú, že vedia, aký som.
Ja chcem byť tvojím učiteľom vo svojom Synovi: drž sa jeho slov a budeš žiť v pravde.

2. Nebudeš zneužívať moje meno!

Nemusíš sa snažiť donútiť ma mnohým modlením a zbožnými úkonmi, aby som ti pomohol.
Ja som tvoj priateľ – a to celkom dobrovoľne: drž sa ma a budeš žiť v pokoji.

3. Budeš zachovávať deň odpočinku!

Nemusíš sa uštvať na smrť svojou prácou, či neustálym strachom, že niečo niekde zmeškáš.
Ja ťa chcem viesť svetlom svojho Ducha: drž sa ma a budeš žiť zdravo.

4. Budeš ctiť otca a matku!

Ver, je to veľmi únavný život, keď sa neustále búriš proti rodičom, proti učiteľom, proti akémukoľvek poriadku života. Stála vzbura zotročuje rovnako ako slepá poslušnosť. Ty však tak žiť nemusíš.
Ja chcem byť tvojím nebeským Otcom: drž sa ma a budeš žiť v svornej láske.

5. Nebudeš zabíjať!

Nemusíš s druhými jednať ako s konkurentmi, ktorých treba pracovne predstihnúť, či osobne poraziť, aby oni nepredstihli teba.
Ja chcem byť tvojím ochrancom: drž sa ma a budeš žiť bez strachu.

6. Nebudeš cudzoložiť!

Nepotrebuješ, aby si sa nejakými karikatúrami nezrelej a príživníckej lásky pripravil o radosť z tej pravej lásky.
Ja chcem byť darcom tvojho šťastia: drž sa ma a naučíš sa milovať úprimne a verne.

7. Nebudeš kradnúť!

Nemusíš sa pachtiť za nečestným obohacovaním. Či už by si okradol svojho blížneho alebo štát, dopadne to vždy rovnako: to, čo získaš na majetku, stratíš na pokojnej mysli.
Ja chcem byť tvojím živiteľom: drž sa ma a poznáš, že väčšou radosťou je dávať ako brať.

8. Nebudeš klamať!

Nemusíš sa zapletať do lží, aby si zakryl svoje slabosti. Lož plodí nedôveru a tá robí zo spolužitia peklo.
Ja, tvoj Boh, mám k tebe dôveru: drž sa ma a naučíš sa aj ty dôverovať iným a aj sám sa staneš dôveryhodným.

9. Nebudeš žiadostivo dychtiť po žene svojho blížneho!

Nemusíš zaťažovať svoj život túžbou po kradnutej láske, ktorá spôsobuje iba rozvraty.
Ja, tvoj Boh, ti dávam lásku rýdzu: drž sa ma a poznáš lásku čistú a obšťastňujúcu.

10. Nebudeš závistlivý ani chamtivý!

Nemusíš sa zožierať závisťou voči druhým. Zbavil by si sa tak radosti zo svojho vlastného.
Ja, tvoj Boh, ti dávam dobré dary: drž sa ma a naučíš sa žiť spokojne a vďačne.

Božie prikázania nie sú ako dopravné predpisy

Jeden zo zákonníkov, ktorý počul, ako sa dohadujú, podišiel bližšie, lebo videl, že Ježiš im odpovedal správne. Spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je zo všetkých najdôležitejšie?“ Ježiš odpovedal: „Najdôležitejšie je toto: Počuj, Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou. Druhé je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Iného väčšieho prikázania ako sú tieto, niet.“ (Marek 12,28-31)

Veľa ľudí si predstavuje Božie prikázania ako dopravné predpisy. Je to jednoduché – pri dopravných predpisoch sa dá ľahko skontrolovať, či sme ich dodržali alebo porušili. Niektorí ľudia si radi odškrtávajú, že sa pomodlili ráno aj večer, že v nedeľu boli na bohoslužbách, že nikoho nezabili ani neokradli… Boha tak vnímajú ako akéhosi policajta, ktorý kontroluje dodržiavanie predpisov a za ich prípadné prekročenie udeľuje nejaké „pokuty“. Jednoducho skontrolovateľný zoznam predpisov im potom slúži na získanie istoty, že im Boh nemá čo vytknúť.

Ono to však takto v skutočnosti nefunguje ani s tými dopravnými predpismi. Dá sa síce zmerať naša rýchlosť, skontrolovať, či sme nešli na červenú alebo v protismere, či neparkujeme tam, kde je to zakázané a pod., avšak už ťažšie sa dá overiť, či sme venovali dostatočnú pozornosť riadeniu vozidla po celý čas jazdy alebo či sme prispôsobili rýchlosť a štýl jazdy stavu vozovky atď.

Môj strýko bol šoférom autobusu MHD. Šoféroval veľmi zodpovedne a pre cestujúcich príjemne. Medzi jeho kolegami bolo zvykom, že sa striedali vždy na takej zastávke, ktorá vyhovovala obidvom, a nie tam, kde to bolo podľa rozpisu. Raz ho kolega vystriedal o niečo skôr. Strýko sa však potom veľmi čudoval, keď na neho prišlo niekoľko sťažností od cestujúcich – sťažovali sa, že išiel veľmi ostro a riskantne. Jeho kolega mal iný štýl jazdy, avšak preto, že oficiálne mal stále službu strýko, ostalo to na ňom. Jeho kolega zrejme neporušil dopravné predpisy, ale pre pasažierov bola jeho jazda taká nepríjemná, že sa na ňu sťažovali, a strýko prišiel o prémie…

Podobnú situáciu poznám skôr z pozície cestujúceho. Vlastne ma ani tak nezaujíma, či šofér dodržal všetky pravidlá cestnej premávky, ale či nejde štýlom brzda-plyn, keď to so mnou hádže tam a späť, keď mám problém udržať sa na sedadle. Teda, či vôbec berie ohľad na tých, ktorých vezie a aj na ostatných účastníkov premávky. Vtedy ma nepoteší, že ide na sekundu presne podľa cestovného poriadku, keď všelikomu zatvorí dvere pred nosom, hoci ho videl dobiehať na zastávku. (Osobne nemám nič proti šoférom autobusov, vďaka strýkovi viem, že to s nami cestujúcimi tiež nemajú ľahké, avšak rozdiel v prístupe sa pozná a ten je v niečom podstatnejší ako presnosť dodržiavania predpisov a cestovných poriadkov.)

Ježiš svojím najväčším prikázaním chápanie Desatora ako nejaké dopravná predpisy úplne zbúral. Už sa nejedná o neosobné predpisy, ale o pozvanie do láskyplného vzťahu. Boh nie je policajt, ale niekto, kto nám svoju lásku prejavil až do krajnosti a teraz túži, aby sme aj my k nemu prilipli tou svojou. Ježišovo zhrnutie zákona do citovaného dvojprikázania lásky priamo znemožňuje jednoduchú kontrolu, že sme ho splnili. Veď ako sa dá overiť, či milujem svojich blížnych ako seba samého? Alebo Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou? Skôr by sa dalo povedať, že s tým nebudeme nikdy hotoví…

Na čo je potom také prikázanie? Ak sa budeme chcieť aj naďalej zaštítiť pred Bohom svojou bezúhonnosťou, tak potom na nič. Avšak pre toho, kto poznal lásku, akou nás miluje Boh, a chce na ňu odpovedať, toto prikázanie otvára novú perspektívu.

Apoštol Pavol v liste Rímskym hovorí o niečom podobnom. Je možné neporušiť žiadne prikázanie, a predsa minúť ich zmysel a cieľ. Naplnenie zákona je viac ako neprekročenie jednotlivých ustanovení. A overiť si, že som naplnil Boží zákon, je omnoho zložitejšie ako si odškrtnúť, že som nič neporušil. A ak je zhrnutím prikázaní „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“, tak nie je možné pravdivo to vyhlásiť za naplnené nikdy.

Môžeš Bohu dopriať viac a viac priestoru vo svojom vnútri aj v živote, môžeš sa s ním stále viac zjednocovať, môžeš sa mu viac a viac podobať. Ježišove prikázanie je totiž pozvaním k trvalému rastu v láske k Bohu aj k blížnym. Nič menšie nie je naplnením jeho zákona, práve v tom je podstata jeho zákona a všetkých prikázaní. Blažený ten, kto sa neoháňa zachovávaním predpisov, ale usiluje sa o naplnenie ich podstaty. A s tým nikdy nebudeme hotoví. A to je dobre.

Nikomu nebuďte nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali, lebo kto miluje blížneho, naplnil Zákon. Veď prikázania: Nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nepožiadaš a ak je nejaké iné prikázanie, sú zhrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Láska blížnemu nerobí zle. Naplnením Zákona je teda láska. (Rímskym 13,8-10)

Ako sa správne rozhodovať?

Treba pri rozhodovaní striktne dodržiavať pravidlá, alebo ich možno porušiť z dôvodu nejakých okolností? Dnes sa často stretávame s tým, že veriaci neberú ohľad na okolnosti. Majú byť naše rozhodnutia teda založené na milosrdenstve, ktoré sa nedá nijako zapísať či generalizovať?

Na to nie je ľahké odpovedať. V otázkach je príliš veľa neznámych: Aké pravidlá se tým myslia? Aké okolnosti? Aké porušovanie? Aké dobro sa porušením pravidiel produkuje?

Na začiatok si môžeme povedať, že na dodržiavanie pravidiel nemožno stanoviť jasné pravidlo.

Pravidlá… existuje vlastne len jediné (dvojité) pravidlo či prikázanie – to o láske k Bohu a blížnemu. Na prvý pohľad sa teda zdá, že láska a milosrdenstvo je nad všetko a vždy sa musíme vo svojom konaní orientovať podľa toho, čo je najmilosrdnejšie. Lenže problém je, že všetky ostatné pravidlá čiže prikázania aj morálna náuka cirkvi vychádzajú z tohto jediného pravidla. Tak by si azda nemali odporovať… Nám sa však ale často zdá, že pravidlá stoja proti láske. Kde je teda chyba?

Pravdepodobne v našom nedokonalom poznaní a láske. Keby sme mali také poznanie a takú lásku, aké má Boh, toto jediné pravidlo by nám úplne stačilo. Lenže my nie sme schopní presne posúdiť, čo je dobré a čo je zlé, nevidíme dosah svojich činov, nepoznáme celú pravdu o svete, a tak je naša láska často motivovaná nesprávnymi vecami. Preto nám Boh a cirkev vychádza v ústrety a dáva nám podrobnejší návod pre naše správanie a konanie a zjavuje nám pravdy, na ktoré by sme sami neprišli. Vo výsledku tu máme Desatoro, cirkevné nariadenia, dogmy a ďalšie náuky, ktoré majú rôzne stupne záväznosti. Keď sa teda pýtame, či môžeme porušovať pravidlá, treba najprv vedieť, aké pravidlá, s akým stupňom záväznosti. Desatoro by sa asi ale dodržiavať malo, že? Ale napríklad rôzne teologické názory už také záväzné nie sú.

Keď si urobíme jasno v tom, čo je a čo nie je záväzné, postúpme ďalej. V akom zmysle porušovať pravidlá? Často sa totiž aj učenci škriepia o to, čo je a čo nie je porušením určitého prikázania. Čo presne znamená „nepokradneš“? Týka sa to, napríklad, aj nespravodlivých daní? Alebo „nezabiješ“ – majú pravdu vegetariáni? Vidíme, že aj tu je potrebné rozlišovať presnejšie.

To sú však len malé problémy, pretože sú akoby objektívne – mimo nás. Oveľa horšie sa nám budú posudzovať tie subjektívne – vnútri nás: naše osobné dôvody, váha okolností a posudzovanie dobra, ktoré stojí nad dodržiavaním pravidiel. Tam už neexistuje žiadne vonkajšie meradlo, len dobrá rada (staršieho a skúsenejšieho človeka, rodiča, priateľa…), vlastné svedomie a vedenie Ducha svätého. Avšak pozor, pri takom posudzovaní treba mať na pamäti hlavne dve veci:
1) že naše videnie vecí nie je absolútne a dokonalé a ľahko sa môžeme zmýliť,
2) že najväčšou hodnotou hneď po láske je poslušnosť, a to práve kvôli tomu, aké nedokonalé je naše poznanie.

Keď nemáme istotu, čo a ako máme urobiť, keď nám nejaké prikázanie pripadá nepochopiteľné a nezmyselné, je tu dokonalý prostriedok, vďaka ktorému nikdy nemôžeme minúť cieľ – poslušnosť. O Božom Synovi je napísané, že „stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži“ (Filipským 2,8), alebo že „vo svojom utrpení sa naučil poslušnosti“ (Židom 5,8). O ňom iste neplatilo, že mal nedokonalé poznanie, avšak aj napriek tomu bola jeho poslušnosť voči Otcovi na prvom mieste – a to preto, aby „zanechal nám príklad“ (1. Petra 2,21).

Ako teda postupovať? Najprv si treba overiť, či to, čo považujeme za pravidlo, je skutočne niečo zaväzujúce. Ak áno, treba sa pýtať svojho rozumu (osvieteného vierou) a svedomia, ako sa to zlučuje s prikázaním lásky k Bohu a blížnemu. Keď sa bude svedomie vzpierať a rozum nič múdre nevymyslí, pýtajme sa niekoho staršieho a skúsenejšieho. Keď nás ani ten nepresvedčí, aktivujme svoju cnosť poslušnosti. A keď nepomôže ani to, a svedomie nám bude stále vyčítať, že sme oklamali lásku, tak sa musíme podriadiť – bude to zrejme hlas Ducha svätého. Prajme si preto zvýšenú citlivosť pre jeho vedenie.

(sprac. podľa E. Langa, L. Simajchla a P. Semelu)