Každého z nás hlboko zasiahla správa o vypuknutí vojny na Ukrajine, resp. o prepadnutí malej krajiny svetovým obrom. Priebežné detailné správy o bojoch a vraždení miestnych obyvateľov v nás vyvolávajú najrôznejšie pocity: zlosť, strach, bezmocnosť, smútok, neistotu, pocit nespravodlivosti, hnev, agresiu, nenávisť, túžbu po pomste… Ako sa s tým všetkým vysporiadať?

Ľudia majú v sebe odpradávna rôzne „stratégie“ reakcií na stres a ohrozenie. Niekto reaguje útokom, iný útekom – v rôznych podobách v našich konkrétnych aktuálnych reakciách: od nadávania agresorom, cez organizovanie demonštrácií a zbierok peňazí a potrebného materiálu, až po stiahnutie sa do seba a zakuklenia sa vo svojom strachu a neistote.

Ako môže reagovať kresťan okrem podobných prirodzených reakcií? Pokúsim sa opísať nejaké reakcie v niekoľkých bodoch bez ich prílišného rozvíjania:

• Ježiš upozorňoval na to, že budú aj vojny a že zlo bude ovládať veľa ľudí. Prisľúbil nám však, že on sám bude s nami až do skonania sveta a že je Pánom dejín, ktorý definitívne zaručí spravodlivosť. Toto je naša kresťanská nádej, z ktorej môžeme čerpať v konkrétnych životných okolnostiach, vo chvíľach temnoty, utrpenia aj smrti.

• Ježiš nás kresťanov poslal do tohoto sveta s výbavou aj úlohou, aby sme mohli byť tvorcami pokoja. Musíme teda Kristov pokoj v sebe strážiť, v modlitbe obnovovať a následne šíriť vo svojom najbližšom okolí.

• Ježiš nás vyzýva, aby sme sa nenechali ovládnuť a zahltiť nenávisťou k našim nepriateľom, či k tým, ktorí činia zlo. To však neznamená nepostaviť sa na obranu slabých. Je potrebné na svojom mieste a svojimi prostriedkami zasadzovať sa za spravodlivosť – avšak bez temných okuliarov nenávisti, ktorá len rodí ďalšie a ďalšie krivdy a roztáča špirálu zla. Treba nenávidieť zlo a bojovať proti nemu, ale pritom v agresorovi stále vidieť človeka.

• Ježiš povedal, že to, čo urobíme tomu najposlednejšiemu človeku, robíme jemu. A to, čo sme odmietli urobiť pre toho najposlednejšieho človeka, odmietli sme urobiť aj pre samého Ježiša. Sám Boh sa tak solidarizuje s každým človekom. A každý z nás má možnosť urobiť pre Boha niečo celkom konkrétne. Prispieť na zbierku pre Ukrajinu, zúčastniť sa demonštrácie, podporiť utečencov z Ukrajiny, modliť sa za Ukrajinu – a aj za nepriateľov…

• Niektorí ľudia sú fascinovaní týmito súčasnými udalosťami natoľko, že celé hodiny presedia prilepení na obrazovke a sledujú hrozné a nevšedné zábery z dejiska agresie. Možno by však bolo lepšie rozhodnúť sa obmedziť svoj čas pri správach a venovať sa namiesto toho radšej, napríklad, modlitbe. Spojenie s Bohom má silu premieňať naše srdce, pomáha nám rozlišovať, čo je práve naším (aj keď len malým) poslaním na mieste, kde sa práve nachádzame. A v modlitbe môžeme prosiť o požehnanie aj pre milióny bezmenných ľudí, ktorí sú touto agresiou priamo zasiahnutí…

Milovať svojich nepriateľov neznamená, že nebudeme cítiť nechuť voči zlu, ktoré spôsobili, zvlášť ak toto zlo zasiahlo našu dušu; neznamená to nevnímať bežné reakcie našej prirodzenosti, ktorá cíti odpor a reaguje na zlo. Znamená to činiť dobro aj tým, ktorí nás nenávidia, vyprosovať im Božie milosrdenstvo, aby premenilo ich srdcia aj vôľu a urobilo z nich nové stvorenie.

Mať nepriateľov znamená, že je v ohrození náš vlastný pokoj, že musíme čeliť aj vonkajšiemu nebezpečenstvu, lebo každý nepriateľ nám môže spôsobiť veľa zlého. Najlepšie je však ochromiť nepriateľské iniciatívy skutkami lásky a tam, kde by láska nezapôsobila, zneškodniť zlo modlitbou. (P. Dolindo Ruotlto)