Najčastejšie sa  stretávam s názormi, prečo bezdomovcom NEPOMÁHAŤ, takže asi nebude treba k tomuto prispievať ďalším názorom. Vychádzam z niekoľkoročnej osobnej skúsenosti z dobrovoľníckej pomoci, ktorú s priateľmi v  O. Z. Útočište poskytujeme bezdomovcom.

Naše postoje a reakcie súvisia s mierou našej sebareflexie a empatie. 

Štartovacia čiara

Aby ste porozumeli, čo tým myslím, pôjdem do detailov. To, do akej rodiny sa narodíme, si nikto nevyberá. Z našej skúsenosti vyplýva, že drvivá väčšina bezdomovcov nedostala vo svojej rodine potrebne základy – prijatie, zdravú rodičovskú lásku, vedenie k poriadku, sebadisciplíne, k zodpovednosti atď. K tomu nejaké dedičné vlastnosti, z toho vyplývajúce zlé rozhodnutia, napr. pri voľbe partnera, priateľov, alkohol a pod. Keď sa tieto a x podobných okolností spojí v živote jedného človeka, vydá to na dosť problémov. Tým nechcem povedať, že jednotlivec nie je sám zodpovedný za svoje konanie a že je iba bezbrannou obeťou nepriaznivých okolností. To, prečo sa jeden človek z podobne nepriaznivých okolností dokáže vyhrabať, resp. nepadnúť do problémov, a druhý do toho spadne, je pre mňa úplným tajomstvom, pred ktorým mám rešpekt. Tento rešpekt ma vedie k tomu, že si nedovolím odsúdiť nijakého človeka, ani povyšovať sa nad neho iba preto, že je špinavý.

Skúsme si predstaviť detaily

Neviem, čo je to NEDOBROVOĽNE zostať vonku na ulici v akomkoľvek počasí. Neviem, čo je to byť celý deň vonku a nemôcť si umyť ruky, o sprche ani nehovorím. Neviem, čo je to nemať kam ísť na WC. Neviem, čo je to mať celý svoj majetok v troch igelitkách. Neviem, čo je to pozerať celé dni a noci do tváre ľuďom, ktorí mnou pohŕdajú, cítia voči mne odpor, strach, v tom najlepšom prípade sa tvária, že ma nevidia, aby som od nich náhodou niečo nechcela. Neviem, čo je to nevedieť, kde budem dnes v noci spať, či ma niekto neprepadne, nezbije, neznásilní, neokradne o tých 80 centov, ktoré ešte mám do ďalšej „sociálky“. Nič z toho som nikdy nezažila, ale silne tuším, že keby mi hrozilo iba niečo z toho, je vysoká pravdepodobnosť (na hranici istoty), že by sa zo mňa dostalo to najhoršie, čo vo mne je. Je veľmi pravdepodobné, že realitu života na ulici by som sa snažila vytesniť aspoň alkoholom, aby mi z toho nepreskočilo; je veľká pravdepodobnosť, že by mi tiekli nervy už len zo strachu a z hladu; takmer určite by som po čase prestala riešiť svoju dôstojnosť a slušnosť, a celý môj život by sa zúžil iba na 3 veci: alkohol, jedlo a teplo. Je dosť možné, že po čase by som sa „zavesila“ na  nejakého muža, ktorému by som  za „ochranu“ platila sexom. Radšej tomuto jednému, hoci nedobrovoľne, ako rovnako nedobrovoľne náhodným násilníkom. Jednoducho – ľahko sa nám pozerá zvrchu na bezdomovcov, keď sme umytí, sýti a doma nás čaká teplá posteľ, sprcha, bezpečie a blízki ľudia.

Vzdajme sa vysokých morálnych očakávaní od chudobných. Ani vznešený súcit bez skutkov nepomáha.

Peniaze

Kvôli vyššie uvedenému obvykle ľuďom odporúčam DAŤ bezdomovcovi drobné podľa vlastného uváženia, hoci VIEM, že si kúpi alkohol. Ak máte zábrany dať peniaze („Veď aj tak si kúpi alkohol, nebudem podporovať jeho alkoholizmus!“), môžete mu aj povedať, nech počká pred obchodom a kúpte mu zopár rožkov a salámu alebo paštétu. Na alkohol mu možno dá niekto iný. Ak sa rozhodnete, že nie je problém dať bezdomovcovi peniaze, potom je praktické nosiť vo vrecku drobné – 10, 20, 50 centov, ako sa kto cíti, aby sme v pohybe na ulici nemuseli otvárať kabelky, peňaženky, hľadať drobné.

Informácie

Je dobré mať prehľad o možnosti pomoci v meste, nemusíte riešiť nič na ulici, stačí povedať zopár adries, kde bezdomovec môže získať jedlo a nocľah. Ale väčšina z nich to už všetko vie, a nováčikovia si to rýchlo zistia. Je zaujímavé a užitočné získať informácie aj od bezdomovcov, napríklad vám radi porozprávajú, ako sa dostali na ulicu, ak cítia z vašej strany úctu.

Pomáhať pomáhajúcim

Je tu ešte ďalšia možnosť, ako pomáhať bezdomovcom, a to je podpora konkrétnemu človeku alebo organizácii, ktorá pomáha bezdomovcom.

Moja osobná skúsenosť: jednej našej klientke daroval dobrý a múdry človek 200 eur. Keďže správne vytušil, že by s týmito peniazmi nevedela celkom dobre hospodáriť (navyše ju „chránil“ jeden muž, ktorý by s nimi isto vedel „správne“ naložiť), tak tie peniaze dal ako dar do pokladne nášho občianskeho združenia. A potom sme jej pravidelne mesačne na základe pokladničného dokladu a jej podpisu vyplatili časť z tejto sumy. Celé to stojí na účtovne zdokladovanej dôvere voči danej inštitúcii.

Pomoc inštitúcii, ktorá pomáha bezdomovcom, môže mať veľa foriem: najprv je dobré osobne sa zoznámiť s ľuďmi, ktorí v danej inštitúcii pomoc poskytujú a osobne si overiť, na čo potrebujú peniaze. Potom môžete buď pravidelne prispievať nejakou čiastkou, alebo jednorazovým finančným darom. Peniaze môžete darovať aj na konkrétny nákup napr. lôžok, matracov, posteľnej bielizne, hygienických potrieb, prášku na pranie, potravín na varenie, riadu atď. Nákup týchto vecí je veľmi jednoduché zdokladovať a overiť. Nemyslím si, že by ste toto zdokladovanie nemali žiadať, nie je to nič, o čo by ste sa mali hanbiť požiadať. Toto buduje dôveru a vašu istotu, že vaše peniaze sú veľmi cielene použité.

Na záver …

S kolegami dobrovoľníkmi sa usilujeme o efektívnu pomoc, pretože žiadne sentimentálne a ľútostivé pocity nikomu nepomôžu; koniec koncov, naši klienti nás z podobných pocitov už dávno a veľmi rýchlo vyliečili.

Biblia hovorí: Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. V Kristovi máme jasný príklad človeka, ktorý prijímal ľudí bez predsudkov a ujímal sa ľudí odstrčených a stojacich na okraji spoločnosti.

Uvedomujeme si, že naše dobré rodinné štartovacie okolnosti (a z nich vyplývajúci slušný životný štandard) sme dostali „zadarmo“ ako dar, ktorý sme si ničím nezaslúžili, ničím sme k tomu neprispeli. Ja viem, možno si poviete: „JA som sa učil, a preto mám dobrú robotu, JA som si zarobil na byt, na nájomné, jedlo…“ Máte úplnú pravdu! Stačí sa však na vec pozrieť aj trochu inak: to, že sme sa (niektorí aj dobre!) učili, je preto, že máme zdravú myseľ, intelekt. To je čistá náhoda, dar, žiadna naša zásluha. Okrem toho sme mali aj rodičov, ktorí nás (aj tých lenivejších) do učenia občas popohnali, skontrolovali, nastavili určitý režim a poriadok. Avšak ako sme mohli ovplyvniť to, akým rodičom sa narodíme? Takto by sa dalo ešte dlho pokračovať.

Cítime zodpovednosť pomáhať tým, ktorí toto šťastie, tiež istou „náhodou“, nemali. Veríme tomu, že aj život sám je dar a KAŽDÁ ľudská bytosť má svoju hodnotu a dôstojnosť. Snažíme sa aspoň trochou prispieť na to, aby sme týmto ľuďom pomáhali zmierniť ich nedostatok, povzbudili ich k hľadaniu stratených hodnôt, ale aj napomenuli k vzájomnej tolerancii a  vďačnosti.

Na svete je veľa úžasných a úžasne bohatých ľudí, ktorí v obrovských rozmeroch pomáhajú druhým. My v Útočišti to robíme v menšom, ale s rovnakým presvedčením.

A k tomu pozývame aj vás.

(Dagmar Badiarová)