Na ulicu ľudí dostávajú rozvody aj alkoholizmus. V Košiciach je cca 1200 ľudí bez domova a v centre mesta žobre 140 detí. Šéf charity Samaritán Ľubo Badiar hovorí, že dostať sa na ulicu je ľahké, no dostať sa z nej späť sa podarí už len málokomu. So svojím tímom bezdomovcom štyrikrát do týždňa podávajú teplé jedlo, prevádzkujú práčovňu, sprchy, aj sklad s oblečením.

Upozorňujete na nutnosť adresnej pomoci a riešenie problému, ktorý je časovanou bombou.

Áno, charity sú obyčajne na periférii, no ľudia sa v centre mesta prirodzene vyskytujú. My máme aj v názve taký pracovný dodatok „staromestská charita“, aby ľudia vedeli, že sme v centre. Vznikli sme ako kresťanská charita pri evanjelickom cirkevnom zbore, ktorý nám dáva priestor. V dvore za kostolom na Zvonárskej ulici máme k dispozícii niekoľko miestností. Máme tu sklady, jedáleň, malý azyl pre približne šiestich ľudí. Ten je využívaný najmä v zime. Náš oficiálny názov je Centrum pomoci bezdomovcom – Samaritán a prevádzkuje ho občianske združenie Útočište.

Častou podmienkou, aby mohol bezdomovec prespať v nocľahárni alebo sa prísť najesť je, aby bol triezvy. Selektujete takto ľudí aj vy?

Sme nízkoprahovejší ako ostatní. U nás neplatí, že obslúžime len triezveho. Ak by sme spravili takýto filter, asi by sme väčšinu tej polievky nemali komu vydať. Takže sa to snažíme filtrovať tak, aby tí ľudia boli v nejakom normálnom stave. Agresívnych už poznáme, tých vylúčime alebo ich pošleme poprechádzať sa, aby vytriezveli.

Spomenuli ste polievku, varieva a rozdáva sa u vás štyrikrát do týždňa, okrem toho prevádzkujete pre ľudí bez domova aj práčovňu. Ako to funguje?

Pri cennejších veciach motivujeme bezdomovcov, aby si k nám nosili veci vyprať. Aby veci, ktoré u nás dostanú, nemali na jedno použitie. Lebo všetko niečo stojí, a tak trošku je to aj o ekológii. Kým sa to dá nosiť, kým to má dobrý zips, kým je v tom teplo, tak sa nič nevyhadzuje. Platí to najmä pre tie časti odevu, po ktorých je dopyt. Najžiadanejšie sú mikiny s kapucňou, vetrovky s kapucňou z dutého vlákna, nie páperové, lebo tie rýchlo navlhnú, sú ťažké a prestávajú hriať a tiež tričká s dlhým rukávom.

Máte ich zo zbierok, alebo ich nosia ľudia samostatne?

Veci pre nás sa zbierajú v celých Košiciach, ale ľudia už o nás vedia. Keď doma triedia oblečenie, tak nám dajú vedieť a my ich už len korigujeme, aby nám priniesli tie správne veci. Oblečenie je potom rozdelené podľa jednotlivých druhov v sklade. Vydáva sa podľa toho, čo kto potrebuje a všetky vydané kusy sa aj evidujú v našich záznamoch.

Aké sú tie správne veci?

Veci bežného nosenia, nie sviatočné veci. Nevieme využiť obleky, kabáty, dámske kostýmy, topánky na vyšších opätkoch. Robievame aj distribúciu šiat, triedime ich pre Lunik IX. Tam mladé ženy rady zoberú aj oblečenie, čo by sa u nás nevyužilo. A tiež do komunitného centra na Luniku IX prevážame detské veci, tie sa nám zvyknú tiež nahromadiť, ale u nás sú nepoužiteľné, tam ich naopak využijú. Nevyhadzujeme prakticky nič, jedine, že je oblečenie alebo topánky veľmi zničené a zastarané.

Bezdomovci, ktorých stretávame na ulici pôsobia veľmi zanedbane, sú takí všetci?  

Ja by som ich rozdelil do dvoch skupín. Prvá sú ľudia, ktorí sa už úplne opustili, tí žijú takú dennú víziu. Dožiť sa večera, vyspať sa a ráno odznova. A potom sú ľudia, ktorí si držia svoj status, snažia sa aj za pomoci takých charít ako je naša, mať aj nejakú životosprávu, zjesť aspoň jedno poriadne teplé jedlo za deň, byť čistý, mať vypraté veci.

Štyri dni v týždni podávate pre ľudí bez domova polievku, koľko ich denne prichádza?

Denne je to približne päťdesiat ľudí. Kapacita jedálne je približne 25 miest, takže to vychádza na dve kolá. Rozhodli sme sa, že pôjdeme na kvalitu a nie na kvantitu. Prirodzene, ináč varíte pre 60 ľudí a inač pre 150 ľudí. Automaticky sa to prejaví na kvalite tej stravy. My radšej obslúžime menej ľudí. Robíme to komunitným spôsobom, vydali sme kartičky s naším logom Samaritán a polievku vydávame len tým, ktorí majú kartičku. Máme tiež svoj limit, svoju kapacitu, rozdali sme asi 120 komunitných kartičiek. Členstvo u nás má teda tých 120 ľudí. Nikdy neprídu všetci, pretože sa rôzne presúvajú. Varíme 30 litrov, čo je zhruba 60 pollitrových porcií poctivej hustej polievky. Nechceme im nakladať len vodu, v ktorej budú hľadať zemiak či kapustu. Sme kresťania, Kristov étos nás vedie, že na nich nepozeráme cez prsty, nie sú to ľudia druhej triedy. Skutočne sa im snažíme dôverovať, mať ich radi a vyjadriť im to tak, že ich prijímame ako ľudí, ktorým sa život nevydaril, stratili orientáciu, blízkych…

Ako ich vníma spoločnosť?

Ľudia, ktorým sa darí, ktorí majú základné bezpečie vo svojom domove sa na nich pozerajú ako na bezstrešných – že ich problém je, že nemajú strechu nad hlavou, ale oni v skutočnosti nemajú domov, a to je veľmi vážna vec. Keď si predstavíte, že ste bez domova, nemáte elementárne vzťahy, blízkosti, prijatia, priateľstvá vo vlastnej rodine, vo vlastnom domove. Je to absolútne havarijný stav. Človek stráca akúkoľvek motiváciu robiť niečo iné ako robí, a tak sa začne túlať, sem tam niečo ukradne, opije sa, a ide to s ním dole vodou.

Nedostali sa do tejto životnej situácie vlastnou vinou?

Oni tie svoje domovy stratili v nejakej situácii, prišli o najbližšie vzťahy. Nedávno v jednej knihe, ktorá sa mi dostala do rúk autor hovoril, aký je malý krôčik k tomu, aby sa človek ocitol na ulici. Napríklad rozvod alebo skrytý alkoholizmus. Ten človek sa neustále točí v jednom kruhu, dáva sľuby, ale v jednom momente sa dvere zabuchnú a on je vonku. Máme tu mladých ľudí, ktorých rodičia vyhodili z domu, máme skúsenosť s ľuďmi, ktorým zomrel niekto blízky a oni sa zrútili, stali sa vnútornými tulákmi. Skôr ako sa človek stane skutočným tulákom zablúdi vo svojom vnútri, stratí orientáciu. Samozrejme sú tu aj alkoholici, ľudia, ktorí boli na drogách.

Pije každý, kto je na ulici?

Aby bezdomovec prežil na ulici, najmä v chladných jesenných a zimných obdobiach, tak si musí pomôcť alkoholom. To by jednoducho robil každý z nás, bez neho sa to nedá, pretože ten vytvára ilúziu tepla a optimizmu. Takto sa spúšťa závislosť. Alkohol robí cirkus, to je fakt. A prirodzene v centre mesta, kde sú sústredené firmy, podniky, obchody, hotely, ich majitelia alebo prevádzkovatelia vyjadrujú nespokojnosť s opitými bezdomovcami. Rozumiem tomu ako človek, ktorý si vie predstaviť, že by tu podnikal. Snažíme sa to držať pod kontrolou, „cirkusantov“ pacifikujeme, posielame preč alebo dostanú zákaz chodiť, kým sa nezmenia. Podnikateľov zas ubezpečujeme, že tú prácu musí niekto robiť, jednoducho, že tí ľudia tu sú a sú aj všade vo svete.

Známym klišé je aj konštatovanie, že na ulici prežijú len tí najsilnejší.

To je taká póza vlčieho postoja, inak by bezdomovec na ulici neprežil, dobili by ho, dokopali, okradli. Niektorí bezdomovci si u nás odkladajú peniaze a po menších čiastkach si ich chodia vyberať. Niektorí to robia preto, lebo vedia, že by ich za jeden deň prepili, ale mali sme tu aj bezdomovcov v seniorskom veku, ktorí si raz za mesiac išli na poštu po dôchodok a pred vchodom ich už čakalo komando takzvaných kamarátov. Hneď po prevzatí peňazí ich o ne obrali. Surovo, hrubou silou.

Existuje nejaká zákonitosť, že človek bez domova je nevzdelaný alkoholik?

My ich obyčajne stretávame už vo fáze, keď alkohol narobil dosť devastačnú prácu na ich mozgu, nervovej sústave, mentalite. Ľudovo sa hovorí, že alkohol ničí pečeň, ale oveľa viac ničí mozgové bunky. Človek sa mení podľa toho, ako veľmi mozog neplní svoju funkciu. Potom to vyzerá na demenciu, na poruchy osobnosti, poruchy komunikácie, v skutočnosti je to zväčša dôsledok pitia nekvalitného lacného ovocného vína. Mali sme tu aj vojenského chirurga, ten so vzdelaním problém určite nemal, ale postupne sa upíjal k smrti. Samozrejme ľudia, ktorí majú istú kapacitu vôle, intelektu, vzdelania, tak majú viac vôľovej sily sa nejako pozbierať. Možno už len kvôli hanbe. Ale na ulici je celé spektrum vzdelania a veku, akurát je medzi bezdomovcami viac mužov ako žien. Mladí sú obyčajne vo fáze dočasného bezdomovectva a obvykle to súvisí s tým, že ich rodičia vyhodili z domu, alebo stratili prácu a hľadajú si novú. Čím dlhšie zostanú na ulici, tým je návrat ťažší. Tí starší sú už akoby v chronickom stave a mentálne a fyzické sily im už nestačia, na to, aby sa vrátili do normálneho života.

Ono sa asi predsudkom a vyjadrovaním zaručených súdov nevyhneme.

Áno, pozeráme na nich cez predsudky. Myslím si, že spoločnosť, ktorá sa tak masívne hlási ku kresťanstvu, by mala mať iné videnie sveta okolo. Nie videnie, že ty si choď pekne zarábať, čo sa tu povaľuješ, žobreš, parazituješ na nás, a keď ti niečo dám, aj tak to len prepiješ. Poznám pracovníkov mnohých podobných organizácií ako je tá naša, aj medzinárodné, tí ľudia to vôbec neriešia. Ja mám dostatok, možno aj nadbytok a moja životná filozofia ma vedie k tomu, aby som prispel tou svojou troškou, aby som údel núdznych zlepšil. Prekročme naše predsudky a súdy. Sú medzi nimi ľudia, ktorí nevyrastali v dobrých rodinách. Jeden z nich mi raz povedal, že svoju mamu prvýkrát videl, keď mal sedem rokov, na súde. To je iná štartovacia pozícia ako vyrastať v harmonickej rodine, mať milujúcu mamu, ktorá sa o mňa stará. Kto môže o tom človeku povedať absolútny súd, že je za svoj stav zodpovedný? No nikto, nikto z nás.

Je to tak, že pred sviatkami vám chcú všetci pomáhať a cez rok je pomoci minimum?

Áno. Politici a mnohí iní chcú čas Vianoc využiť na sebaprezentáciu dobroty a dobročinnosti. Robí sa toho viac ako kedykoľvek počas roka. My sa snažíme v každej časti roka vystihnúť aktuálnu potrebu ľudí bez domova. Tradícia Vianoc káže dať sa im dobre najesť, ponúknuť rôzne dobroty, kapustnicu, ale on z toho veľa nemá. Jeden deň sa naje a druhý má zase hlad…

Takže neadresná pomoc je neúčinná?

My sa snažíme byť veľmi adresní. Nie zohnať niekde od niekoho peniaze a niekomu ich dať. Motivujeme veľmi konkrétnych ľudí, a to je napríklad dvadsať našich kuchárov, ktorí sa striedajú pri službe, aby za svoje peniaze nakúpili suroviny, často na svojom plyne tú polievku uvarili a darovali. Vo výsledku tú polievku daruje konkrétny človek, veľmi konkrétnym ľuďom, ktorí sa prídu najesť. Aby to nebolo o tom, že nejaký schopný manažér pozháňa peniaze a za to sa kúpi, čo treba. Napríklad pri kampani s topánkami sme chceli, aby bola adresná, aby sa ľudia vzdali ešte zachovalých topánok. Lebo dostávame aj také, čo majú odpadávajúcu podošvu, a to vonkoncom nemožno považovať za dar… Topánok sa vyzbieralo veľa, niektorí dokonca nakúpili nové. Keď som si tú kôpku obuvi pozrel, potešilo ma to, lebo vidím, že to veľmi pomôže konkrétnemu človeku prežiť celú zimu bez omrzlín.

Ak sa raz človek dostane na ulicu, je reálna cesta späť?

Určite je, keby sme nemali vieru a nádej, tak by sme tú prácu nevydržali robiť dlhodobo. Je to však beh na dlhú trať. Veľmi dôležité je vnútorné nastavenie, ako sa na tú službu pozeráte. Nemôžem si povedať, že dobre, budem to robiť, keď sa tí ľudia budú pred mojimi očami meniť, ale ty sa kamarát nemeníš, ty sa nechceš meniť, tak odchod. Takto to nefunguje, to je zlá motivácia. Pre mňa ako kresťana je motiváciou robiť dobro. Dobro má samo osebe význam, aj keď ho nikto nikdy neocení. Ja viem, že tam hore to tie Božie oči predsa len vidia. Všetky tie dobré malé detaily v živote, ktoré urobíte, niekto registruje. Možno sa vám zdá, že to nikto nevidí, nikto vás neocení, ale tak to nie je.

Nevidieť výsledky svojej práce však nie je jednoduché.

Keby som nemal takúto motiváciu, asi by som to už vzdal. Keby som sa vnútorne preladil, že ja chcem vidieť výsledky svojho snaženia, spoločnej namáhavej práce, končím, vzdávam to. Táto spoločnosť je orientovaná na výsledky, na úspech. X-krát tu ľudia sľúbili, že už nebudú piť a prišla recidíva, a potom príde otázka dokedy mu to mám ešte tolerovať. Verím, že raz ten bod príde. Keď rozsievaš dobro, žatva raz príde. Ja to nemusím vidieť, ani mať z toho nejaký profit! Tí naši bezdomovci si dobro alebo lásku veľmi málo zaslúžia, podľa ich správania, ale najviac zo všetkých ľudí ho potrebujú. Veľmi by som si prial, aby ľudia, ktorí sa majú dobre, to pochopili a svoj kúsok dobra podali ďalej, aby sa mohol mať lepšie aj ten nešťastník na ulici.

Počet ľudí bez domova narastá, ale je to celosvetový trend. Asi sú to postupné dôsledky zúrivého kapitalizmu zameraného na zisk, osobnú prosperitu, bohatstvo. Dôsledkom potom je, že materializmus z nás robí chladnokrvných cynikov. Fokusovanie zmyslu života na to mať-mať-mať nás stále viac zaslepuje. Dobročinné, humanitárne organizácie i cirkvi by v tomto smere mali dostať viac podpory od štátu, od samosprávy.

Bezdomovectvo je však problém na konci zoznamu. Sem-tam niečo kvapne, sem-tam príde niekto s nejakým nápadom, ale skôr je to o solidárnej spoločnosti, ktorá vidí, že sú tu aj slabší občania a tým treba pomôcť.

Veľká skupina bezdomovcov sú, samozrejme, Rómovia. A tí sú úplne bez šance. Tej práce je neskutočne veľa, počnúc od nízkoprahovej práce s rómskymi deťmi až po dospelú populáciu. Detské domovy sú plné ľudí bez perspektívy, to je absolútne zanedbávaná oblasť života, ktorá je prirodzene časovanou bombou. Je len otázkou času, kedy to bude musieť niekto radikálne vyriešiť.

Chcú bežní ľudia pomáhať? Ak dáte výzvu, reflektujú na ňu?

Myslím si, že áno, stále žije dosť ľudí, ktorí to tak cítia a vnímajú a pomáhajú. Ale samozrejme by ich mohlo byť viac. Mám niekedy pocit, akoby sme si my Slováci mysleli, že ešte nie sme dosť bohatí. Ono sa hovorí, že to, čo ma nič nestojí, za nič nestojí. Ako keby sme prestali rozumieť významu obete, že niektoré veci nás musia stáť nejakú obeť – silu, námahu, energiu a už sa nám to nevráti, ale sme to investovali do niečoho dobrého.

Vnímate, že sa pomoc triešti medzi množstvo organizácií a vlastne nikto nemá dosť?

Skôr si myslím, že by ich ešte mohlo byť viac. V našej krajine je veľa cirkevných zborov, farností. Poznám príklad z Londýna, kde veľa miestnych farností prevádzkuje svoju malú charitu. Večer o šiestej bola omša alebo bohoslužba, tá skončila, šesťčlenná skupina dobrovoľníkov odniesla stoličky, priniesla stoly, podala sa večera, núdzni sa najedli, rozložili si lehátka, vyspali sa a ráno ich domáci dobrovoľníci vyprevadili raňajkami, všetko zbalili a šli domov. Je tam oveľa väčšia ochota k charitatívnej práci. Veď keď máme priestory, ochotných ľudí, čo nám stojí v ceste robiť to podobne? Skúsme vidieť spoločnosť reálnymi, nie idealistickými očami. Sú tu, a vždy aj budú takí, ktorí potrebujú našu pomoc, solidaritu, spolupatričnosť. Nech sa nám viac darí byť takýmito ľuďmi. Sme vďační všetkým, ktorí to pochopili a verne sa podieľajú na fungovaní nášho centra pomoci bezdomovcom už celé roky.

(www.utociste.sk)