Ako posledný nepriateľ zničená bude smrť. (1. Korintským 15,26)

Deti sú veľmi zvedavé, hlavne tie malé. Všetko ich zaujíma, majú plno otázok. Aj naša mladšia dcéra (má 6 rokov) teraz prechádza obdobím, aké prežívajú v podobnom veku a v rôznej intenzite asi všetky deti – začala vnímať konečnosť pozemského života. Pochopila, že sa na svet rodíme, ale taktiež z neho odchádzame. Uvedomila si, že všetci sme smrteľní a že nikto z nás nevie, kedy náš odchod nastane, čo ho bude sprevádzať, ani aké to vlastne bude. A bojí sa. Myšlienka na smrť je teraz jej najväčším nepriateľom.

Vďaka dcérke a jej otázkam mám však teraz aj ja veľa príležitostí zamýšľať sa nad tým, ako vlastne smrť vnímam ja sám a ako k nej pristupujem.

Myslím si, že je dôležité položiť si takéto otázky a aj si na ne úprimne odpovedať. V súčasnej spoločnosti sa mnohí často tvárime, akoby sme boli nesmrteľní a z mysle a občas aj zo života vytesňujeme všetko, čo s touto témou súvisí. Možno trochu zatvárame oči preto, aby sme nemuseli myslieť na to, že smrť sa týka aj nás, že ide o okamih, ku ktorému sa približujeme každým dňom…

Máme byť však preto nepokojní a zúfalí, máme mať strach? Alebo sa hnevať, že tu nemôžeme ostať navždy? Odpoveď môžeme nájsť vo svojom vlastnom srdci. Možno sa vnútorne stále cítime na tých šesť a nemôžeme alebo nedokážeme sa s konečnosťou života zmieriť, a preto máme strach… Alebo veríme tomu, že smrteľné je len naše telo, ale náš duch pretrvá? Veríme, že smrť je vstupom do nového života? Veríme, že budeme jedného dňa vzkriesení? Ak tomu naozaj veríme, aké miesto má potom v otázkach okolo konca nášho života strach?