Po týždňoch príprav onedlho konečne nastane ten krásny a očakávaný vianočný čas. Veľa ľudí túži cez tieto sviatky hlavne po pokoji. Prajeme si to aj vo vianočných prianiach a pozdravoch, ktoré si v takom veľkom množstve vymieňame. A určite to myslíme úprimne.

Avšak počas ktorých Vianoc v priebehu dvoch tisícročí, odkedy oslavujeme narodenie Krista, bol na zemi pokoj a mier? Ani moc najmocnejších vládcov, ani priania bezmocných ho nedokázali zabezpečiť…

Vianoce nás vyzývajú, aby sme boli milí, štedrí, ohľaduplní, aby sme druhým pôsobili radosť. To je určite výborná vec. Ale Vianoce môžu byť aj cestou do nášho vnútra. Čo tam nájdeme? Smútok a starosti? Alebo výčitky? Či spomienky na to, čo bolo a už nie je? To všetko tam naozaj môže byť. Ale snáď tam nájdeme aj radosť, radosť zo života a z toho, že sme schopní prekonať všetko zlé, čo nás v živote stretáva. Bez túžby po pomste a bez zloby. A hlavne by sme tam mali nájsť stopy lásky druhých ľudí, ktorí nás natrvalo obohatili. A, samozrejme, stopy Božej lásky – lásky, ktorá nám pomáha žiť. Keď sa nám spojí vedomie o množstve zla vo svete, ku ktorému sami kadečo pridávame, s tajomstvom hĺbky nášho srdca, stane sa niečo podivuhodné. Zistíme, že dokážeme byť vo svojom vnútri oslobodení od zla, pomsty a strachu. A budeme sláviť skutočné Vianoce. Učme sa teda vyhnúť predvianočnému zhonu, nervozite, vzájomnému nepochopeniu a podráždenému správaniu, ktoré nás pripravujú o tú pravú sviatočnú náladu.

Sviatočné dni sú obdobím nádeje a istoty, že všetko má zmysel – bez ohľadu na to, či budú naplnené naše predstavy a priania. Z príbehu, ktorý sa začína v chlieve a ktorý vedie cez kríž, môžeme čerpať svoju nádej, jedinú nádej, ktorá nás dokáže navzdory všetkému udržať nad hladinou a každý deň nás vyzýva k dobrým skutkom.

Niekomu sa vytratil zo života a z tváre úsmev, no k Vianociam by mal patriť. Keď sa na niekoho usmejeme alebo ho pochválime, môžeme mu vrátiť radosť a zmysel života. Veď aj my mávame dni bez nálady, a keď sa na nás vtedy niekto usmial alebo nám povedal milé slovo, bolo nám hneď lepšie! Úsmev a vľúdne slovo nás nestojí nič, ale pre druhého môžu mať obrovskú cenu. Srdečný úsmev hovorí: Mám ťa rád, rád ťa vidím. Skúsme každý deň aspoň jednému človeku urobiť radosť svojím úsmevom, ktorý aj všedný deň dokáže premeniť v sviatočný. Náš úsmev je totiž znamením dobrej vôle. Poteší všetkých, ktorí nám prídu do cesty. A aj keď nám práve nie je do smiechu, radosť druhých pohladí naše srdce.

Vieme, že Pán Boh nás naozaj počúva, kedykoľvek k nemu prichádzame so svojimi prosbami. Dokážeme takto pozorne načúvať aj my druhým ľuďom? Snažme sa byť viac úprimní a otvorení, venujme maximálnu pozornosť všetkým, ktorí prídu v dôvere za nami. Buďme citliví, taktní a ohľaduplní, aby sa nebáli hovoriť o sebe, o tom, čo prežívajú, čo ich zaujíma alebo trápi. Každý človek potrebuje, aby ho niekto vypočul. A tak počúvajme, raďme a pomáhajme. Názory druhých rešpektujme, aj keď s nimi nesúhlasíme. Nikoho zbytočne nekritizujme. Namiesto odsúdenia sa snažme toho človeka pochopiť. A odpúšťajme. Nech cíti našu účasť, porozumenie a lásku. Lebo len láska premieňa.

Všimli ste si, čo to spraví s ľuďmi, keď ich úprimne pochválime a oceníme? Okolo nás žije veľa ľudí, ktorí sa za celý svoj život nedočkajú pochvaly a ocenenia. Ich poctivú prácu berieme ako samozrejmosť. Každý človek však túži po pochvale. A určite každého možno za niečo pochváliť. Ak aj my chceme získať uznanie od ľudí, s ktorými prichádzame do styku, robme im to, čo chceme, aby oni robili nám: Pochváľme ich! Kedy a kde? Hocikedy!

Ako najlepšie využiť sviatočný čas?
Urobme si čas na premýšľanie – to je zdroj sily,
urobme si čas na snenie – to povznáša ku hviezdam,
urobme si čas na hranie – to je tajomstvo mladosti,
urobme si čas na čítanie – to je sejba múdrosti,
urobme si čas na prejavy priateľstva – to prináša radosť,
urobme si čas na úsmev – to je znamenie dobrej vôle,
urobme si čas na účasť – to otvára ľudské srdcia,
urobme si čas na pochvalu – to rozširuje spokojnosť,
urobme si čas na lásku – to je radosť zo života,
urobme si čas na stíšenie a pokoj – to je hudba duše.

Boh sa nás jemne dotýka a vyzýva nás k dobrým skutkom. Dotýka sa nás každý deň, každú hodinu, ba každú minútu a sekundu roka. A keď sa tomu dotyku poddáme a otvoríme, môžeme získať ten pravý zmysel a cieľ nášho života. A ako sa nás Boh dotýka? Na rozdiel od nás, ľudí, má oveľa pestrejšiu fantáziu: prostredníctvom všetkých stvorených vecí, viditeľných aj neviditeľných, zjavných aj tých tušených, prostredníctvom tónov i farieb, nepatrného človeka – tým všetkým môže dať do pohybu naše srdce. A preto by sme ho nemali zatvrdzovať, a zvlášť nie teraz, pred Vianocami.

Vianoce sú posolstvom Božej lásky k človeku. Toho, že Boh poslal na našu zem svojho Syna, Ježiša Krista, aby nás vykúpil z otroctva a uviedol do nového života v slobode a radosti. A tak aj my odovzdávajme túto LÁSKU ďalej. Svojím postojom k ľuďom, správaním sa a ohľaduplnosťou, dobrotou a láskavosťou, trpezlivosťou, otvorenosťou a ochotou, úprimnosťou, štedrosťou…

Pohár vody je nepatrná všedná vec. Avšak ak ho podáme smädnému, môže mu zachrániť aj život. Láska činí malé veci veľkými. Láska nikdy nezaväzuje. Ostáva ponukou, pretože do ničoho nenúti. Len pozýva.

(podľa A. Pereiru)