Pri čítaní Biblie ma, hlavne v posledných týždňoch, priťahujú listy, ktoré písali apoštolovia tým, ktorí uverili v Ježiša. A keďže nemohli byť s adresátmi svojich listov osobne, niesli ich vo svojich myšlienkach a modlitbách, nezabúdali na nich. Uvedomila som si, aké dôležité boli tieto listy a koľko v nich bolo porozumenia a povzbudenia.
Ďakujeme Bohu za všetkých vás, kedykoľvek sa zmieňujeme o vás vo svojich modlitbách. (1. Tesalonickým 1,2)
Rovnako ako prví kresťania, ktorým sú listy určené, aj my prechádzame najrôznejšími a často aj veľmi náročnými životnými situáciami. Niektoré z nich nás dokonca môžu uvrhnúť do akejsi temnej rokliny, z ktorej sa len ťažko dostaneme vlastnými silami. Možno si pripadáme vo svojich problémoch sami, možno netušíme, ako ich máme riešiť.
V čase krízy alebo aj iných problémov prestáva byť situácia človeka taká, aká bývala predtým. Preto sa v nás častokrát objavuje nostalgická túžba znova získať to, čo sme stratili. Myslíme si totiž, že za pôvodných podmienok sme sa cítili aj mali dobre. Vo svojej pôvodnej situácii sme sa totiž už nejako zabývali, poznali sme ju, tvorila náš domov. A tak prosíme Boha, aby sa vrátilo to, čo pominulo… A sami skúšame rôznym spôsobom vrátiť pôvodné pomery. Často tú túžbu potom odrážajú aj naše modlitby.
A hoci si to nie vždy uvedomujeme, aj nový svet a situáciu, ktoré nastanú po odznení krízy, sa snažíme usporiadať podľa predchádzajúcej situácie. V modlitbe potom chceme, aby nám toto Boh potvrdil. Častým problémom takejto modlitby sú takzvané osobné hľadiská. A to je všetko, na čom lipneme, bez čoho si myslíme, že nedokážeme žiť. A práve obdobie krízy môže poslúžiť na to, aby všetko, na čom sme lipli, na čo sme boli zvyknutí, uvoľnilo miesto niečomu novému, inému, väčšiemu. Modlitba v kríze nás musí otvárať novým Božím plánom. Lebo keby sa točila len okolo stratených osobných vecí, nepriniesla by nič dobré.
Na tomto svete nie je nič trvalé. Nemôžeme sa tu „zabývať“. Preto môže kríza poslúžiť na to, aby pominulo všetko, č sme si budovali zo svojej vôle, bez ohľadu na dobro celku. A aby sa k slovu mohol dostať Boží nový a záchranný plán. Ten však býva často pre nás ťažko pochopiteľný, a preto musí nastúpiť zápas o dôveru.
Túžime po úteche a podpore, no nikde ich nemôžeme nájsť. A preto práve slová povzbudenia, ktoré apoštolovia ponúkajú vo svojich listoch, môžeme prijímať tak, ako by boli napísané aj nám. Určite potom pocítime, že v našich krízach a pádoch nikdy nie sme sami. A hoci sa niekedy môže zdať, že je pomoc vzdialená, že niet nikoho, kto by na nás myslel, nie je to pravda.
Život je cesta Domov, k Bohu. Cesta prináša radosť aj úskalia, jasnú oblohu aj búrku, chvíle sily aj únavy a pádov. Boh nás však sprevádza a čaká na nás. S otvorenou náručou. Preto majme oči upreté k Nemu.
Božie povzbudenie a podaná ruka je na dosah, pomôže nám vyjsť z našej temnoty. Možno celkom inak, ako chceme alebo očakávame, ale len Boh je Cesta Domov… Stačí sa len chytiť a prijať podávanú ruku.
(J. Zieliński)
