Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko! O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. (Filipským 4, 5-7)

O nič sa nestarajte! Nie je to nejaká provokácia? Hlavne teraz, v tejto dobe svetovej pandémie, ktorá nám k našim bežným starostiam pridáva ešte kopu ďalších – takých, aké sme nikdy predtým nemuseli riešiť? Určite by sme boli radi, keby sme si žiadne nové starosti nemuseli robiť, ale vari sa dajú len tak hodiť za hlavu? A navyše, bol by to skutočne kresťanský postoj, a nie nezodpovednosť? Výzva apoštola Pavla vyvoláva plno otázok.

Možno to vzali za správny koniec tí, ktorí si, jednoducho, s kovidom život nekomplikujú. Niektorí spochybňujú dokonca jeho existenciu, iní jeho vážnosť, niekto poukazuje na chaotické opatrenia, ktorými sa predsa nenecháme obmedzovať. Niektorí kresťania si Pavlovu výzvu aktualizovali na „o koronavírus sa nestarajte“ a za slabých vo viere považujú tých, ktorí si robia starosti. Je to autentická interpretácia Biblie alebo zavádzajúca a nie príliš kresťanská skratka? Zostaňme pritom, že to aj tak veľmi nefunguje. Ignorovanie či zľahčovanie pandémie nás starostí nezbaví, iba prináša iné. A už určite neprináša Boží pokoj prevyšujúci každý rozum, o ktorom sa v tomto liste taktiež píše. Skôr som narazil na veľa podráždenosti až agresivity voči všetkému, čo tento zvolený postoj búra. A to ako ovocie Božieho Ducha nevyzerá…

Ako teda máme chápať Pavlove slová? Apoštol vo svojich listoch najprv zvestuje evanjelium, dobrú správu, radostnú zvesť (to je význam gréckeho slova „euangelion“), a potom vyzýva, aby sme vzali evanjelium vážne, spoľahli sa naň a podľa toho konali. Tu je tou dobrou správou, o ktorú sa máme oprieť, uistenie, že je Pán blízko. Pán Ježiš, ktorému na mne záleží, ktorý vie, čo potrebujem, ktorý sa o mňa stará. Potom dáva zmysel aj výzva, aby som mu s vďačnosťou a dôverou predložil všetky svoje starosti a potreby. To je cesta k tomu, aby ma starosti nerozdrvili, pretože objavím, že na ne nie som sám. Podobne nás povzbudzuje aj apoštol Peter vo svojom liste: Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará (1. Petra 5, 7). Skúsenosť s jeho láskyplnou starostlivosťou ma naplní pokojom, ktorý je niečím oveľa hlbším ako absencia starostí.

A tak aj v dobe koronavírusu aj v akejkoľvek inej platí: Obracajme svoju myseľ aj srdce na Ježiša, ďakujme mu, že je nám blízko a s dôverou mu zverujme svoje potreby.

 

Niekedy nás prepadnú sebaľútosť a nádej ničiace myšlienky o zložitosti života. Pokúsim sa ponúknuť vám inšpiráciu a Slovo do situácie, keď si človek vo svojom znechutení takéto myšlienky pripustí:

Dôveruj Hospodinovi a čiň dobre, bývaj v krajine, pravdu ostríhaj! (Žalm 37,3)

Sťažnosti na ťažký život dnes počúvame veľmi často. Táto biblická veta nás však môže ochrániť pred prílišnou sebaľútosťou, môže nás vyviesť z oplakávania samého seba a viesť k dôveryplnému konaniu. Už mních Evagrius (345–399) za svojich čias zbytočne neutešoval, ale vyzýval, aby sa ľudia spoľahli na Pána a konali to, čo je správne.

Božie slovo pôsobí zmenu v našom vnútri. Nie je to žiadna lacná technika ani psychologický trik. Ide o to vziať vážne biblické slovo – Božie slovo, pretože Boh sám v ňom ručí za správnosť zasľúbení. Aj v autogénnom tréningu sa dnes odporúčajú vety zamerané na dôveru, a keď si ich človek osvojí, môžu jeho dôveru skutočne prehĺbiť. Evagrius však odporúča na opakovanie niečo, čo presahuje ľudský rozmer – Božie slovo. Biblický citát sám osebe naše problémy, pochopiteľne, nevyrieši, avšak ako kresťania veríme, že Božie slovo pôsobí zmenu v našom vnútri, v našej duši. Ak si budeme neustále opakovať biblické slovo, začne sa podľa neho postupne riadiť aj naše správanie a konanie.

 

Sviecou mojim nohám je Tvoje slovo a svetlo mojim chodníkom. (Žalm 119,105)

Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu, kam idem, poznáte. Povedal Mu Tomáš: Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda poznali cestu? Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,1-6)

Čítanie Božieho slova pozdvihuje našu dušu, aby nás nepremáhalo zúfalstvo, a na druhej strane v nás vyvoláva rešpekt, aby nami nezmietala víchrica pýchy. Ísť po strednej, pravej a priamej ceste, ktorá nás – obrazne povedané – vedie medzi zúfalstvom po ľavici a falošným sebavedomím po pravici, by bolo oveľa ťažšie, keby Kristus nepovedal: Ja som cesta, pravda i život. Tým akoby napovedal: Kadiaľ chceš ísť? Ja som cesta. Kráčajme preto s istotou po tejto ceste a majme sa na pozore pred nástrahami, ktoré nás ohrozujú. (podľa sv. Augustína)

(upr. podľa P. Semelu a A. Grüna)