Zvučne plesaj Bohu, celá zem, ospevujte slávu Jeho mena a slávnym robte Jeho chválospev! (Žalm 66,1)
Možno teraz – keď čítate tieto riadky – ani nemáte dôvod na nejakú radosť či oslavu. A aj keby ste mali, určite poznáte mnoho ľudí, ktorí sa trápia a majú plno starostí. A kvôli tomu potom aj tá naša radosť dostáva akýsi šedivý závoj alebo sa môže aj úplne vytratiť.
Dá sa v tomto svete, kde sa udeje každý deň toľko zla a tragédií, „plesať Bohu, ospevovať slávu Jeho mena a slávnym robiť Jeho chválospev“?
Asi záleží hlavne na tom, či sa dokážeme radovať len z toho, čo vnímame len ako osobný zisk, alebo aj z toho, čo vnímame ako krásne, dobré, obšťastňujúce aj pre niekoho iného, cudzieho. Nezávisle od toho, čo momentálne prežívame my osobne.
Inak povedané, záleží na tom, či sme doteraz poznali Boha len ako viac či menej spoľahlivého pomocníčka, ktorý má fungovať na zavolanie, alebo či v Ňom vidíme zdroj a pôvod všetkých skutočných krás, ktoré sme schopní vnímať očami, ušami i srdcom. V prvom prípade by z „povinnej“ radosti a jasotu mohol byť skôr neúprimný kŕč. V druhom prípade môžeme – obrazne povedané – spievať Bohu chválospev aj v „bruchu veľryby“, teda aj v osobných ťažkostiach, problémoch a bolestiach. To preto, že naše aktuálne problémy či bolesti síce nie sú (a, pochopiteľne, ani nemôžu byť) zdrojom momentálnej radosti, avšak na kráse Božej a krásach stvoreného sveta nič nemenia! A tak by bola škoda pripraviť sa o radosť z Boha a z jeho stvorenia…
Radostný a šťastný môže byť len ten, kto dokáže byť vďačný
Niektorí ľudia musia neustále dávať najavo svoju nespokojnosť, neustále protestujú a reptajú, porovnávajú sa s druhými a závidia im. Keď však človek nič neprijíma ako samozrejmosť a naučí sa ďakovať aj za malé veci, objaví veľa dôvodov na spokojnosť.
Ak sa cítiš slabý, malátny a nešťastný, začni ďakovať, bude sa ti dariť lepšie.
NÁROKUJEME SI VŠETKO, ČO MAJÚ DRUHÍ
Dnes je veľmi „moderné“ robiť si nároky – je to akési vnútorné presvedčenie – na všetko, čo majú druhí, čo vychvaľuje reklama a čo veľmi chceme. Lebo okamžite potrebujeme všetko, čo vidíme. Musíme ihneď uspokojiť všetky svoje potreby. Nedokážeme čakať. Neschopnosť čakať však oberá človeka o schopnosť niečo si užiť. Tam, kde vládnu nároky, už nie je miesto pre úžas, prekvapenie a vlastne ani pre vďačnosť. Lenže spokojný a teda aj šťastný môže byť len ten človek, ktorý dokáže byť vďačný!
KEĎ SA ČLOVEK NAUČÍ ĎAKOVAŤ, NÁJDE SI DÔVOD NA SPOKOJNOSŤ
…pobožnosť je ziskom. A pobožnosť so spokojnosťou je skutočne veľkým ziskom; lebo nič sme nepriniesli na svet a nepochybné je, ani nič odniesť nemôžeme. Preto, keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme. (1. list Timoteovi 6,5-8)
MNOHÍ OČAKÁVAJÚ AKÉSI „VEĽKÉ ŠŤASTIE“, A PRETO PREHLIADNU VEĽA KRÁSNYCH MALIČKOSTÍ
Boh nás obdarúva toľkými malými radosťami, len sa musíme naučiť ich vnímať. Veľa ľudí totiž čaká na nejaké „veľké“ šťastie či udalosti, a vôbec si nevšimnú, koľko pekných a dobrých vecí napĺňa ich život… Musíme sa naučiť byť otvorení a vnímaví aj v obyčajný deň, lebo aj ten má v sebe kúsok pravého šťastia!
VĎAČNOSŤ NÁM OTVÁRA OČI
Vďačnosť nám otvára oči, aby sme dokázal vidieť aj svoju vlastnú hodnotu. Nie je totiž ľahké byť vďačný aj za samého seba. Každý človek má sklon k sebaodmietaniu. Napríklad by mal rád iné telo, iné nadanie, iné možnosti…
Keď však začneme poškuľovať po tom, čo nemáme, už nedokážeme ďakovať za to, čo nám bolo darované. Vďačnosť teda vyžaduje aj schopnosť rozlúčiť sa s vlastnými ilúziami o tom, aký by som chcel byť. Len tak dokážem ďakovať za svoj spôsob myslenia, za všetko, čo prežívam, za svoje telo, ktoré možno nezodpovedá ideálu krásy, ale v ktorom moja duša rada prebýva. Vďačnosť ma vedie k životu v súlade so sebou samým a k hlbokej radosti z toho, že som práve taký, aký som.
VĎAČNOSŤ PREMIEŇA A ROZJASŇUJE TEMNOTU
Vďačnosť premieňa môj život. Akonáhle totiž niekto začne ďakovať, začne sa pozerať na život novými očami. Albert Schweitzer radí: „Ak sa cítiš slabý, malátny a nešťastný, začni ďakovať a hneď ti bude lepšie!“
Keď sa budem pozerať na svoj život s vďačnosťou, temnoty sa rozjasnia a horkosť zmení svoju príchuť. Vďačnosť ma chráni pred malomyseľnosťou a zatrpknutosťou. Približuje ma k Bohu. Modlime sa takto: „Pane, ďakujem ti, že dnes veci neprebehli tak, ako som si prial ja, ale tak, ako si to chcel ty.“ Ak sa takto dokážeme pozrieť na uplynulý deň, nebudeme sa hnevať, ale všetko prežité pretavíme do radosti a pokoja.
…rozhojňujte sa v dobrorečení. (Kolosenským 2,7)
A ešte drobnosť na záver. Nie náhodou nás Boh v našom vnútri nastavil tak, že k šťastiu a spokojnosti nám často postačí, keď vykonáme niečo dobré aj pre druhých…
Vďačnosť premieňa, uzdravuje a napĺňa radosťou
Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila. (Lukáš 17,15-19)
Veľa dobrých vecí v živote považujeme za samozrejmosť. Keď sme zdraví, je to „normálne“. Keď sa k nám niekto správa pekne, plní svoje úlohy, z ktorých máme prospech, nezištne nám pomôže… – čo je na tom zvláštne? Tak to predsa má byť! Prečo by sme tomu mali venovať zvláštnu pozornosť? Ako by sme na to mali automaticky nárok…
Problém je v tom, že s takýmto prístupom prestaneme dobré a fungujúce veci vo svojom živote vnímať a uvedomíme si ich až vo chvíli, keď o ne prídeme. Potom sa začneme dožadovať svojich práv, vynucovať si to, čoho sme si ešte pred chvíľou ani neboli vedomí. Zvláštne je aj to, že keď niekto považuje našu pomoc, službu, či prejav lásky za samozrejmý a ani nám za to nepoďakuje, nepáči sa nám to. Keď nie je naša práca pre druhých ocenená, frustruje nás to a strácame chuť v nej pokračovať.
Tento zvláštny rozpor pramení z toho, že v srdci cítime, čo je správne, aké by veci mali byť, vnímame, že sme stvorení pre šťastie, no prehliadame to, že nielen svet, v ktorom žijeme, ale aj my sami sme zasiahnutí následkami hriechu. Sme poznačení nedostatkom lásky a nakazení sebectvom.
Poďakovať sa a pochváliť znamená uznať, že službu druhého nevnímame ako samozrejmosť, že si vážime úsilie, ktoré musel vynaložiť, aby prekonal sebectvo a pohodlnosť. Ukazuje to, že sme si dobrých vecí všimli a že si ich vážime. Pre druhých je prejavená vďačnosť obrovským zdrojom motivácie pokračovať v láskyplnej službe.
Boh od nás motiváciu nepotrebuje, On sebectvo prekonávať nemusí. Avšak vďačnosť voči Bohu a modlitba chvály sú liekom na našu nevšímavosť dobrých darov života a prehnanú citlivosť aj na ten najmenší nedostatok. A posilňujú našu dôveru v jeho dobrotu a napĺňajú nás radosťou.
Radosť – poklad veriaceho človeka
Pokladom veriaceho človeka nazývam radosť – radosť z Boha. Radosť z istoty, že je milovaný a že sa vďaka svojej slobode môže učiť milovať. Kresťania vedia, že Boh je LÁSKA a evanjeliá nám umožňujú trochu do tohto tajomstva preniknúť. Táto láska je jedným zo základných rysov, na ktorých sa zakladá podobnosť človeka s Bohom. V Bohu je láska v plnosti, v každom človeku sa ešte len rozvíja.
Čo spája neveriacich a veriacich? Človek, ktorého nazývame neveriaci, je úžasným svedkom nádeje. Moja nádej je totiž rovnaká ako tá, ktorú hľadá on; ja mám len tú výhodu, že nádej pokladám za neobmedzenú – pre mňa ani choroba, ani smrť neznamená koniec tejto nádeje.
Ak sa pozrieme na to, čo sa skutočne deje každého rána, tak je to tá istá nádej, ktorá stavia na nohy teba, neveriaceho človeka, ale aj mňa. Samozrejme, nedokážem povedať, o čo sa opiera nádej tých, ktorí neveria. Viem len jedno: že existuje.
Túžba po živote v radosti, ktorú v sebe každý nosíme, sa hlási o slovo v najrôznejších životných situáciách: v prírode, v stretnutiach s inými ľuďmi, v úžase nad zázrakom malého človiečika, v práci, avšak aj v nedostatku a trápení… Okamihy radosti sú prejavom našej bytostnej túžby po nekončiacej sa radosti, ktorú do našich sŕdc vložil Boh. No táto túžba môže byť naplnená len v spoločenstve s ním.
Naše radosti v živote sú vždy zmiešané s kvapkou horkosti a bolesti. Poznávam však, že to veľmi napomáha k oslobodeniu od všetkého, čo nie je trvalé a k pozdvihovaniu zraku hore, k prameňu trvalej radosti… (sv. Tereza z Lisieux)
Ja sa budem radovať v Hospodinovi. (Žalm 104,34)
…pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti… (Žalm 16,11)
…radosť z Hospodina je vašou silou. (Nehemiáš 8,10)
(sprac. (sprac. podľa A. Opatrného, P. Semelu, A. Grüna, K. Herbsta, W. Stinissena a Abbého Pierra)
