Posted on

ČAS

Život je trocha času, ktorý nám bol daný, aby sme sa naučili milovať, a tak sa pripravili na stretnutie s Večnou láskou. (Abbe Pierre)

Občas nás zarazí, ako ten čas beží: v tráve sa ešte povaľujú obhorené prskavky a zvyšky ohňostroja, a už pomaly zase slávime koniec roka; ľudia, ktorých človek poznal v kočíku, už vozia svoje deti; stojíme nad hrobom človeka, o ktorom sme si nemysleli, že nás predíde…
Možno nás napadne myšlienka: „Koľko času mám ešte ja? A na čo vlastne?“ Ktosi povedal, že keď Boh stvoril čas, urobil ho dosť. Dal nám dosť času na to, čo je podstatné: aby sme sa naučili milovať…
Aj keď nás ovplyvňujú aj obmedzujú okolnosti nášho života, vždy ostáva istota, že každý z nás je stvorený z lásky a pre lásku a že tento Boží plán so mnou nemôže nikto a nič zvonka zničiť.

Najintenzívnejšia forma života sa volá láska. (Gerhard Uhlenbruck)

Každý deň je tvoj deň.
Všetok čas je tvoj čas.
Ak nemám vo svojom živote čas pre teba,
čas, aby som ťa miloval,
čas pre ľudí,
tak bolo všetko moje náhlenie márne.
Nemám málo času, mám len málo lásky.
Daruj mi, Bože, viac lásky.
Lebo ten, kto miluje, má čas.
(Alfonso Pereira)

Asi každý človek by si želal, aby to či ono nezažil, aby sa niektoré udalosti nestali. Niekto by možno radšej žil inokedy, keď bol život jednoduchší a pokojnejší, keď boli ľudia k sebe slušnejší…
O období, v ktorom žijeme, rozhodnúť nemôžeme. Asi ho ani výrazne nezmeníme. Môžeme však rozhodnúť o tom, na čo využijeme čas svojho života. Múdrosť nespočíva v tom, ako najlepšie preplávať životom, alebo ako sa čo najlepšie presadiť, ale ako naplniť život. Aj môj život totiž prispieva k tomu, aká je dnes doba.

V napätí moderného spôsobu života, ktorý vedieme, je otázka hospodárenia s časom veľmi dôležitá. Nebudem vás presviedčať, že máte kopu času a môžete sa modliť, kedy sa vám zachce. Chcem hovoriť o tom, ako hospodáriť s časom v napätí a zhone života. Ušetrím vás opisovania spôsobov, ako možno získať viac času. Chcem len povedať, že keď sa budeme snažiť trochu menej časom plytvať, tak ho určite budeme mať viac. Ak využijeme aspoň zlomky toho preplytvaného času na krátke chvíľky duchovného sústredenia sa a na modlitby, možno zistíme, že máme času dosť. Keď pomyslíte na to množstvo prázdnych minút počas dňa, v ktorých niečo robíme len preto, že sa bojíme prázdnoty a toho, že budeme len sami so sebou, uvedomíte si, že nechávate uniknúť veľa krátkych chvíľ, ktoré by mohli patriť súčasne vám aj Bohu. Ja však chcem hovoriť o niečom, čo považujem za ešte dôležitejšie.
Je to spôsob, ako čas ovládať a zastavovať. K Bohu sa môžeme modliť len vtedy, keď sme v stave stability a vnútorného pokoja, teda tvárou v tvár Bohu, a tieto okolnosti nás zbavujú zmyslu pre čas – nie pre objektívny čas, ktorý meriame pomocou hodín, ale subjektívneho pocitu, že čas rýchlo plynie a my ho nemáme nazvyš.
Chcel by som obrátiť vašu pozornosť k niečomu, čo všetci poznáme a často o tom hovoríme. Vôbec nemusíte za časom bežať, aby ste ho dobehli. On nebeží od nás, beží k nám. Či si uvedomujete každú nasledujúcu minútu, ktorá k vám prichádza, alebo nie, ona aj tak príde. Môžete sa snažiť ako chcete, budúcnosť sa aj tak stane prítomnosťou, a preto sa netreba snažiť už teraz skočiť rovno z prítomnosti do budúcnosti. Stačí jednoducho čakať, až príde. V tomto zmysle môžeme byť dokonale nehybní, a pritom sa pohybovať v čase, pretože je to čas, ktorý sa pohybuje.
Určite poznáte takú situáciu, keď sedíte vo vlaku alebo v aute a len sa veziete: môžete sa pozerať z okna, čítať si, premýšľať, odpočívať… a vlak sa stále pohybuje, v určitom okamihu, ktorý bol ešte pred chvíľou budúcnosťou, je tu odrazu nasledujúca stanica alebo stanica, do ktorej cestujete. Myslím si, že toto je veľmi dôležité. Chyba, ktorú často robíme vo vzťahu k svojmu vnútornému životu je, že si myslíme, že keď sa budeme ponáhľať, dosiahneme vlastnú budúcnosť skôr – trochu ako ten muž, ktorý bežal z posledného vagóna vlaku do prvého v nádeji, že si tak skráti vzdialenosť z Bratislavy do Košíc… Hneď je nám jasné, aké je to absurdné, ale keď sa stále snažíme mať sami pred sebou trochu náskok, žiadnu absurditu necítime, hoci nám to bráni žiť naplno v prítomnom okamihu – a to je, odvažujem sa povedať, jediný okamih, v ktorom skutočne existujeme, lebo aj keď si myslíme, že sme predbehli čas či sami seba, v skutočnosti sa tak nestalo. Jediné, čo sme dokázali, je to, že sa neustále ponáhľame, no určite sa nepohybujeme rýchlejšie. Museli ste si to už viackrát uvedomiť. Je to ako, keď sa niekto s dvomi ťažkými kuframi v rukách snaží chytiť autobus. Beží tak rýchlo, ako len vládze, tak rýchlo, ako mu to dovolia tie kufre, a myslí len na to, že chce byť inde, ako je…

Nemáme málo času, máme len málo lásky

Vonku chodia ľudia –
chodia sem a tam, náhlivo, rýchlo…
Všetko sa ponáhľa,
ponáhľajú sa nielen ľudia,
ale aj autá, vlaky, lietadlá…
Náhli sa ulica,

náhli sa mesto.
Všetko a všetci sa náhlia –
aby nestrácali čas…
Naháňajú čas, aby ho dobehli, aby ho získali.

Chcel by som sa modliť –

ale nemám čas…

Všetci naháňame čas

a sme uponáhľaní, stiesnení, preťažení, nevľúdni –
a nikdy nedôjdeme do cieľa…

Chýba nám čas,
navzdory všetkej námahe nám stále chýba čas!
A chýba nám ho stále viac!

Dni sú krátke, čas je krátky…

Ja mám čas,

mám svoj čas pre teba,
všetok čas,

ktorý mi dávaš,
roky môjho života,
dni mojich rokov –
všetky mi patria.
A na mne je,

aby som ich naplnil – až po okraj ich naplnil.

PANE, DAJ,
NECH SVOJ ČAS ŽIJEM PRE TEBA!
(Alfonso Pereira)

Smer nášho života je správny len vtedy, keď je jeho cieľom Boh. (Friedrich Wetter)

Nebeský Otče, v tvojich rukách sú naše dni i roky. V tvojich rukách je celý svet, ale aj náš život. Nesmiernemu vesmíru si vtisol poriadok a hviezdam určil dráhu, a predsa sa staráš aj o nás, nepatrné stvorenie. A preto sa nemusíme báť, veď nejdeme v ústrety neznámej budúcnosti! Pred nami si Ty a Tvoje milosrdenstvo. Ak nám chystáš dobré dni, daj, aby sme ich prijímali s vďakou. Ak sú pre nás pripravené ťažké dni, posilni nás, aby sme ich prijali s trpezlivosťou. A keď si nebudeme vedieť rady, stoj pri nás, aby sme aspoň na krok videli dopredu, pomôž nám, aby sme neklesali na mysli, ale boli vždy ľuďmi nádeje.

V Ježišovi si nám zjavil dokonalú lásku. Pred tebou sme bez akejkoľvek masky… Zmiluj sa, Pane, nad nami! Daj, nech ona preveje naše srdce a život, aby v nás tak každý deň víťazila nad našimi zlými sklonmi a vlastnosťami. Veríme, že nás neopustíš a že budeme ukrytí v tvojich dlaniach v tomto čase i vo večnosti.
Naša budúcnosť je pred tebou, Bože, otvorená. Ty presne vieš, čo sa nám môže prihodiť, čo nás bude sprevádzať až do poslednej hodiny života. My to nevieme. Ale vieme, že ty vo svojej láske neustále bdieš nad naším premenlivým životom. Žiadny rok nás nezanechá takých, akí sme boli na jeho začiatku. Všetko sa mení. Len Ty si stále rovnaký. Áno, tvor sa mení, ale Tvorca nie. A my ti dôverujeme, Bože. V tebe sme veční. Amen.

Ježiš hovorí: Ja som s vami po všetky dni… (Matúš 28,20)

Ako zaobchádzať s časom

Čas, ktorý ti bol daný, je presne vymedzený, a ak ho nevyužiješ na dosiahnutie pokoja,
uplynie, a ty sa minieš s ním, a už ho nikdy nebudeš môcť využiť. (Marcus Aurelius)

Koľko vzácneho času sa často stráca len tým, že sa ľudia nechávajú unášať svojimi fantáziami a snívajú o hlúpostiach. Strácajú tak veľa času, ktorý by mohli oveľa lepšie využiť. Ba ešte viac: prichádza potom pocit prázdnoty v srdci a rastie skľúčenosť a smútok, ktoré človeka oslabujú.

Osvedčená a múdra pomôcka pre Time Management znie:
Age quod agis! Teda: Rob, čo máš práve robiť! To znamená, že, napríklad, čas na odpočinok nie je vhodný na to, aby si myslel na prácu. Avšak práca zase vyžaduje, aby všetka tvoja pozornosť bola sústredená na jej dôsledné vykonanie a nie na to, čo budeš robiť potom. Podobne chvíľa modlitby nie je vhodná na to, aby si myslel pri nej na prácu, zábavu či odpočinok. Ak sa s niekým rozprávaš, sústreď sa na to, čo hovorí, no keď sa chystáš spať, tak už na to nemysli.

Raz sa jeden mladý muž pýtal starého múdreho muža, prečo nedokáže žiť v pokoji. Ten mu odpovedal: Nikdy nebudeš pokojný a nenájdeš mier. V zime totiž netrpezlivo čakáš na to, kedy už príde jar. Na jar už myslíš na letné poľné práce a úrodu. A keď pracuješ, máš plno starostí a už myslíš na to, kedy sa práce skončia, aby si si oddýchol, a keď konečne nastane čas odpočinku, desíš sa zase toho, koľko práce ťa opäť čaká. Jednoducho, nikdy nie si naplno tam, kde práve si! Vždy ši už niekde inde, si o krok popredu – a to je tvoj problém!

Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo dni sú zlé. (Efezským 5,15-16)

Naším domovom je večnosť

Pocit hladu nám ukazuje na to, že existuje niečo ako potrava, jedlo. Keby sme boli bytosti, ktoré nejedia ako my a nie sú vybavené na prijímanie potravy, asi by sme hlad necítili. A všimnite si, ako nás neustále prekvapuje čas! Prečo sme ním tak veľmi zaskočení? Žeby v nás naozaj existovalo niečo, čo nie je dočasné? Túžba po večnosti je totiž zabudovaná v každom z nás.

Ak sa teda sťažujeme na čas a radujeme sa zo zdanlivo bezčasového okamihu, napovedá to, že sme neboli vždy alebo nebudeme navždy bytosti závislé len od času, napovedá to, že SME BOLI STVORENÍ PRE VEČNOSŤ!

Časom sme nateraz nielen stiesnení, ale zdá sa, že si naň ani po tisíckach generácií nedokážeme zvyknúť. Vždy nás čas ohromuje – ako rýchlo plynie, alebo, naopak, ako plynie pomaly, koľko ho už ubehlo, kam sa stratil… To sú naše subjektívne pocity, naše zdanie. V skutočnosti má vždy deň 24 hodín, hodina 60 minút, minúta 60 sekúnd. Niekedy nás môžu oklamať hodinky, napríklad, keď v nich dosluhuje baterka. Môže sa zdať, že čas hrá pre nás… osobne mám radšej, keď mi idú hodinky o minútu dopredu. Ale to všetko je len klam. Čas beží svojím stále rovnakým neúprosným tempom a to nikto z nás ničím nedokážeme ovplyvniť. Jediné, čo máme vo svojich rukách, je, že by sme mali využiť nám darovaný čas čo najlepšie. A toto všetko nám napovedá, že existuje večnosť a že tá je naším domovom.

Žime naplno!

Dopracovali sme sa k tomu, že teraz už vieme, že existuje len jediný spôsob, ako nepremárniť svoj čas, a teda svoj život: ŽIŤ S PLNÝM NASADENÍM KAŽDÝ PRÍTOMNÝ OKAMIH! Michael Quoist to krásne vysvetľuje:
Ľudia v skutočnosti žijú naplno len niekoľko mesiacov zo svojho života. Prečo ľudia nežijú svoj život naplno? Lebo si neustále myslia, že život je tu len pre zajtrajšok, že sa treba pripraviť na „svoju budúcnosť“. Ale prečo chceš čakať až na zajtrajšok, aby si žil? Raz už pre teba žiadny zajtrajšok nebude a ty si potom vlastne nikdy nežil…

Držíš sa minulosti. Tá však už bola, dnes už nad ňou nemáš žiadnu moc.
Láka ťa budúcnosť, pretože si ju môžeš vo svojej fantázii formovať podľa svojej chuti. No ona ešte neexistuje, a preto je zbytočné zaoberať sa ňou.
Prítomnosť je taká krátka, že jej nepripisuješ zvláštny význam. Avšak len ona je v tvojej moci, a tvoj život sa skladá – kúsok po kúsku – práve len z prítomných okamihov.
Ak chceš v živote uspieť, vráť minulosť do rúk Božích, prenechaj mu aj budúcnosť a ŽI S NÍM V PLNOSTI KAŽDÝ PRÍTOMNÝ OKAMIH, jeden za druhým.
Prítomný okamih je ľahký, nedrtí nás svojou váhou. A nie je ani príliš široký, niet v ňom teda miesto pre nepokoj. Rýchlo prchá, neunavuje, má ľudské rozmery, môžeš ho premôcť, usmerniť a viesť.

Neviem, ako Michael Quoist vypočítal, že ľudia v skutočnosti naplno žijú len niekoľko mesiacov zo svojho života, no ja by som do toho určite započítala aj čas, v ktorom človek za tú krásu okolo seba ďakuje, kedy nad ňou žasne, kedy sa z nej úprimne a vďačne raduje. Ak má pravdu Abbé Pierre, tak asi skutočne väčšinu svojho času premárnime. Avšak aj v priebehu všedného dňa si môžeme všeličo dopriať. Ktosi povedal: Nezabudni sa zastaviť a privoňať k ruži. Tých pár sekúnd si určite môžem dovoliť aj ja. A zase je to o tom prítomnom okamihu. Ak ho prežijem naozaj naplno – v tomto prípade to znamená s vďačnosťou a v úžase nad tou krásou, farbou, vôňou, ušľachtilým tvarom – načerpám v ňom určite viac sily a energie, ako keby som si uvarila hrniec kávy.

Nestíhame, pretože zmätkujeme. Avšak nie sme ani prví, ani poslední. Robili to ľudia pred nami a budú to robiť aj tí, ktorí prídu po nás. Veľa času môžeme ušetriť už tým, že nebudeme vymýšľať vymyslené, ale poučíme sa zo skúseností, ktoré urobili múdri ľudia pred nami.

Aj ďalšia rada je jednoduchá: zachovávať poriadok, akýsi systém. To je v našej moci. Keď dáme určitý poriadok, pravidlá či systém nášmu vonkajšiemu životu, bude to mať vplyv aj na našu dušu. Vonkajší poriadok môže byť vo forme prospešných rituálov, ktorými začíname a končíme deň. Môže sa ním stať vhodné rozdelenie času na prácu a na odpočinok, na vzájomné rozhovory, na chvíľu ticha a chvíľu modlitby. Často je taktiež dôležité upratať svoj príbytok a zbaviť sa zbytočností, pretože vonkajší neporiadok nepriaznivo pôsobí aj na dušu. Nesúlad navôkol odráža rozpoloženie vnútra.

Čo je najdôležitejšie

Raz jeden človek hľadajúci radu, prišiel k básnikovi a mníchovi Eckehardovi zo St. Gallen (909-973) s otázkou, ktorý človek je najdôležitejší, ktorá hodina je najdôležitejšia a ktorý skutok v živote je najdôležitejší. Majster Eckehard mu na to odpovedal: Najdôležitejší človek je ten, ktorý PRÁVE STOJÍ PRED TEBOU, najdôležitejšia hodina je TERAZ a najdôležitejší skutok je SKUTOK LÁSKY, KTORÝ MÔŽEŠ PRÁVE TERAZ VYKONAŤ. Zajtra by totiž mohlo byť už neskoro!

(upr. podľa: T. Špidlíka, Sh. Vanaukena, A. Grüna, M. Svatošovej a Ph. Bosmansa, zdroj: www.vira.cz)

Verzia pre tlač