Keď Kristus vstúpil do Jeruzalema, zástup ho oslavoval. Ľudia totiž doňho vkladali svoje falošné nádeje. Očakávali od neho oslobodenie od nepriateľských okupantov. Koho z nich by napadlo, že Ježiš sám bude onedlho ponížený, odsúdený a dokonca usmrtený na kríži? Pozemské nádeje týchto ľudí sa tvárou v tvár krížu rozpadli.

My však veríme, že práve v Ukrižovanom bola obnovená naša nádej. Pozemské nádeje tvárou v tvár krížu padajú, avšak rodí sa nová nádej, ktorá potrvá navždy. Nádej, ktorá sa zrodí z kríža, je totiž iná. Líši sa od nádejí tohto sveta. O akú nádej ide? Aká nádej sa rodí z kríža?

Keď o svojej smrti a zmŕtvychvstaní hovoril Kristus, prirovnal ho k zasiatiu a zániku zrna, ktoré vyklíči a dá mnohonásobný život klasu. Poukázal na to, že v zrne je ukrytý životný príbeh klasu, ktorý sa rozvinie iba vtedy, keď sa zrno vydá.

Premýšľajme o zrnku či semiačku, ktoré padlo do zeme. Ak ostane uzavreté v sebe, nestane sa nič. Ak však pukne a otvorí sa, vydá život – vyklíči, vyrastie rastlina, ktorá vydá plod. Ježiš priniesol na tento svet novú nádej na spôsob semiačka. Stal sa maličkým ako pšeničné zrno, opustil svoju nebeskú slávu, aby prišiel medzi nás, „padol do zeme“. To však nestačilo. Aby priniesol plody, prežil Ježiš lásku až do dna, nechal sa zlomiť smrťou tak, ako puká semiačko v zemi. Práve tam, v krajnom bode svojho poníženia, ktorý je taktiež tým najvznešenejším bodom lásky, vyklíčila nádej.

Nádej sa teda rodí z kríža. Pozri na kríž! Pozri sa na Ukrižovaného Krista a dostaneš odtiaľ nádej, ktorá už nezmizne, ale potrvá až do života večného. A táto nádej vyklíčila práve silou lásky, pretože láska, ktorá všetkému verí, všetko vydrží, láska, ktorá je životom Boha, obnovuje všetko, čoho sa dotkne. Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba. Ježiš umiera ako pšeničné zrno a dáva nám život. On je semenom našej nádeje. Dúfať s Ježišom znamená učiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, život v kríži a smrti.

Veľa ľudí s pochopením a úctou sleduje Kristov príbeh až do bodu, kým sa nezačne hovoriť o jeho zmŕtvychvstaní. To považujú za nemožné a vylúčené. Zmŕtvychvstanie je určite niečo, čo sa nedá doložiť ani dokázať v modernom svete uznávanými vedeckými metódami. Je to niečo, v čo veľa ľudí verí na základe svedectva Biblie. Nemožno sa čudovať ani urážať, keď tomuto svedectvu iní neveria. Veď aj jeden z apoštolov – Tomáš – neuveril svedectvu svojich priateľov a trval na tom, že sa chce dotknúť rán na tele vzkrieseného Krista. Nezabúdajme ani na to, že veriť nie je to isté ako vedieť.
Otázka zmŕtvychvstania je obyčajne položená tak, že sa pýtame, čo sa stalo s mŕtvym telom. Predstava návratu mŕtveho je naozaj neuveriteľná a aj desivá. Človek však nie je len telo, organický stroj z kostry, svalov a šliach, vnútorných orgánov, žliaz, žíl a prúdiacej krvi.

Skúsme sa spýtať inak: Čo sa stalo so životom? Žijúci človek totiž nie je iba nejaký predmet, hmota. Je to vedomý tvorca životného príbehu. Ak sa chceme o niekom niečo dozvedieť, nestačí nám poznať jeho postavu, výšku, váhu, farbu vlasov, očí, či podobu tváre. Musíme vedieť aj to, čo robí, o čom premýšľa, ako sa správa, aký je.

Ľudia – to sú príbehy. Mnohým sa zdá, že smrťou sa tento príbeh končí. Je to však len zdanie. Príbehy ľudí sú mnohotvárne poprepájané, a preto pokračujú osobné dejiny zosnulých ďalej v príbehoch ľudí, ktorých ovplyvnili, poučili, alebo zranili. Nejedná sa tu len o to, že biologická smrť sa nekryje so smrťou sociálnou, že mnoho ľudí žije v spomienkach druhých. Aj tie raz vyblednú a pre väčšinu ľudí nastane okamih, keď si už na nich nikto nespomenie. Ide skôr o to, že myšlienky a ideály mŕtvych sa nesú, používajú a odovzdávajú ďalej a ďalej. Pri naozaj silných osobnostiach sme svedkami toho, že ich odkaz nesú celé generácie, celé hnutia, a hovorí sa o ich stále živom duchu.
Moderný vedec by sa toho všetkého rád dotkol. Možno raz príde deň, keď sa skutočne dotkne. Už dnes vieme, že myslenie je nepatrné silové pole drobných elektrických záchvevov. Ako sa však viaže na jeden určitý ohraničený mozog v práve jednej určitej lebke nevieme, a teda ani len netušíme, ako sa myšlienky odovzdávajú.
Pre našu úvahu je dôležité, že na človeku je významné hlavne to tajomné „chvenie“. Ono charakterizuje človeka, pretože stojí za jeho činmi aj celým životom. Je to taktiež práve toto „chvenie“, ktoré tvorí kontinuitu živého. Ľudské telo sa neustále premieňa a obnovuje. Umiera celkom iné telo, ako bolo telo nášeho zrodenia. Že to je, napriek tomu, stále to isté telo, je dané zase iným tajomným a zázračným faktom – genetickým usporiadaním, ktoré je pravidlom, podľa ktorého sa utvára všetko, čo patrí k nášmu a jedine nášmu zdravému telu.
Keď teda uvážime, že človek je nielen telo, ktoré sa vyvíja, premieňa a nakoniec rozpadá, ale aj životný príbeh, ktorý plynie, môžeme si hádam dovoliť povedať, že to sa hmota našej telesnosti premieňa v onen príbeh. Akoby naše telo a životná sila boli len matériou a energiou vydanou do toho, čo nazývame svojím žitím.

Veľké veľkonočné obrady sa začínali vykresaním ohňa. Nenechajme sa zmiasť dnešným spôsobom zapaľovania, ale zamyslime sa nad kresaním. Ťažko si možno predstaviť niečo chladnejšie a mŕtvejšie ako je kameň. A predsa! Z tejto dokonale neživej hmoty vyletí iskra, ktorá zapáli oheň! Od takto získaného ohňa sa potom zapáli paškál, veľkonočná svieca, ktorú vniesli do temného chrámu. Svieca je symbolom vzkrieseného Krista, ktorý víťazí nad temnotami smrti. Teraz sa pristavíme pri svieci – pri jej vzniku a vosku. Opakuje sa tu totiž symbolika kameňa a iskry. Vosk, mazľavá, nič necítiaca hmota, sa môže premieňať na svetlo, ktoré zaháňa tmu. Každá svieca sa takto premieňa. Citliví majstri gotickej maľby často znázorňujú zmŕtvychvstalého Krista v belostne žiariacom rúchu. Ono však nepredstavuje nejakú látku, Kristus je tu zaodiaty do svetla, ktoré z neho vyžaruje. Zmŕtvychvstanie sa tak pred naším zrakom javí ako povstanie vo svetle, či povstanie do svetelnej podoby. Tento žiarivý obraz Krista vyjadruje jeho naprosté sebavydanie sa pre blížnych. Horiace sviece, symbol vzkriesenia, sú obrazom ľudského života a pozvaním. Je to pozvanie k určitému životnému prístupu. Stojíme pred voľbou. Na jednej strane môžeme pevne držať všetko, čo nám patrí, len pre seba a nerobiť nič pre druhch. Potom nás zrejme čaká chamtivá smrť a po nej chamtivý útok na to, čo tu po nás ostane. Môže sa taktiež stať, že v svetlo nepremenená vnútorná žiara žiarlivej závisti nás spáli na prach ničoty. Taký býva koniec rýdzich sebcov. Na druhej strane sa nám otvára cesta k pomoci pripraveného štedrého človeka, ktorý rozdáva čas, silu, záujem aj majetok druhým a zanecháva svetlú životnú stopu. Aj táto cesta sa končí biologickou smrťou, avšak svetlo láskavosti pretrvá. Priznávam sa, že taký život možno vyzerá niekedy trochu divne či bláznivo, má však svoju logiku a je krásny.

(P. Piťha)