Posted on

KRISTUS – VEĽKONOČNÝ BARÁNOK

Na pamiatku veľkej noci, v ktorú boli Izraeliti vyslobodeni z egyptského otroctva, bola ustanovená slávnosť Pesach. Jej počiatok nie je v pravom zmysle slova pamiatkou, pretože ide o skutočnosť onej veľkej noci. Zabitý baránok bol zástupnou obeťou a súčasne aj vyznaním viery. Označením domov sa Izraeliti jasne prihlasovali k svojej viere a identite. A vyjadrovali tak aj poslušnosť slovu Božiemu.

Zmysel slávnosti je v zmysle prvotnej udalosti. Jej neskoršie slávenie nebolo spomienkovou slávnosťou, ale obnovovaním, pokračovaním pôvodnej udalosti. Izraeliti zabíjali baránka, aby na nich nepadol Boží trest za viny. V surovej podobe prežívali smrť baránka, ktorého vybrali zo stáda a prijali do rodiny. Mäso jedli pečené – teda mäso, ktoré prešlo očistným ohňom. Očistený baránok vstupoval do telesného života tých, ktorí z neho jedli. Spoločenstvo rodiny aj tých, ktorých pozvali (nikto totiž v tú noc nemohol a nesmel byť sám), bolo utužené, pretože všetci mali podiel na baránkovi. Izraeliti jedli rýchlo, pretože v tú noc mali byť pripravení na cestu. Boli oblečení a obutí na cestu, s cestovnou palicou v ruke. Neskôr to značilo pripravenosť a ochotu vyjsť za Božím príkazom. Dôležité je uvedomiť si, že nejde o ľudské hodovanie. Je to hod Boží.

Kristova smrť spadá do obdobia slávnosti Pesach. Keď si Kristus sadá k stolu, vyslovuje svoju radosť nad tým, že môže spolu s apoštolmi sláviť túto hostinu Božieho milosrdenstva. Pri tejto večeri – poslednej v Kristovom živote – vrcholí Kristovo dielo. Kristus, ktorý sa nazýva synom človeka, ale súčasne pre Židov neslýchaným spôsobom oslovuje Boha ako Otca, po celý svoj život upozorňoval na nebezpečenstvo formálnosti náboženského života. Zákoníkov a farizejov nazýval pokrytcami a ukazoval, ako zachovávajú len vonkajšie formy a neplnia, ba ani nechápu, obsah a pravý zmysel Božieho zákona. A urobí dve v danej chvíli nepochopiteľné veci. Uprostred večere vstal a umyl apoštolom nohy. To bola činnosť prináležiaca otrokom. Apoštolom vysvetlil, že im dáva príklad k službe, ľudia si majú navzájom slúžiť. Počas večere jeho reč vyústi do jedinej myšlienky: ľudia majú žiť v láske a tú prejavovať svojou obetavosťou. Aby sme neboli sebci a boli schopní dať niečo zo svojho žitia v prospech druhých: námahu práce, čiastočku majetku, trochu času, ktorý by sme mohli využiť inak. V závere večere nastala ďalšia nepochopiteľná udalosť. Kristus vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dal z neho svojim učeníkom. Tento chlieb vyhlásil za svoje telo. Podobne urobil s kalichom vína, ktoré prehlásil za svoju krv. Týmto aktom dáva apoštolom účasť na svojom tele a teda aj na svojom živote. Podáva im svoju krv – život, ktorý patrí Bohu. Povie, že je to krv, ktorá sa prelieva za hriechy sveta. A vyzýva, aby toto konali na jeho pamiatku. Potom vyjde z večeradla do náruče smrti.
Týmto činom sa Kristus stotožnil s obetovaným baránkom. Ako syn človeka sa nechce na nič vyhovoriť ani sa skryť pred ľudským údelom, pred smrťou, ktorá je dôsledkom hriechu. Z jeho pohľadu tu už nie je žiadna zástupnosť, žiadne obetné zviera. Stojí tu on sám. Bol to krutý, celkom skutočný úsek života – začal sa zatknutím a pokračoval ranami, odsúdením, posmechom, utrpením, horkosťou a bolesťou, zarámovaný do ozbrojeného násilia a pyšného výsmechu a vyústil do smrti.
Prvých kresťanov osočovali z bezbožnosti. Bolo to preto, lebo nemali chrámy ani neznázorňovali Boha. Ich lámanie chleba po domoch považovali za bežné stretnutie priateľov pri bežnom jedle. Kristova veľká noc otvorila novú, úžasnú a neslýchanú možnosť: žiť ľudský život v jeho každodennosti ako slávnosť trvalej obetavosti a výmeny darov. Nezabudnime, že posledná Pánova večera obsahovala aj službu umývania nôh.

Možno sa teraz niekto spýta, prečo má chodiť do chrámu, keď môže Boha oslavovať životom? Dôvod je jednoduchý. Nejde o jednostranný akt človeka, ale o väzbu medzi človekom a Bohom, je to Božia slávnosť, na ktorú sme pozvaní. Mohli by sme povedať, že v skutočnosti kresťania nechodia do chrámu na bohoslužby, ale že vychádzajú z chrámu – kde sa slávi posledná Pánova večera – do života a tam ďalej nesú prijaté dary a štedro ich rozdávajú.
Beda, beda, po tretíkrát beda, že slová tvrdého odsúdenia, ktoré povedal Kristus na adresu farizejov, zákoníkov a pokrytcov, často platia aj o nás, pokrytcoch Nového zákona, ktorí okázalo navštevujeme bohoslužby, ale v živote nekonáme podľa Pánových prikázaní! Nemôžeme sa potom čudovať, keď takéto správanie pohoršuje svet a mnohých odradí od kresťanskej zvesti. Do chrámu a k stolu Pánovmu by sme mali vždy prichádzať len s kajúcim srdcom a len preto, aby sme tu dostali pokrm odpustenia a novej sily, pretože sme opäť a opäť nežili tak, ako si praje Boh.

(P. Piťha)

Verzia pre tlač