Je tu jeseň, pre mnohých čas nostalgie a smútku. Príroda akoby odumierala, stromy sa síce najprv krásne vyfarbia, no onedlho im lístie rozfúkajú studené vetry. Skracujú sa dni a človeka v tento pochmúrny čas napadajú samé smutné myšlienky. Často myslí aj na smrť…

Je prirodzené, že myšlienky na smrť sú mu nepríjemné. Jeden francúzsky kráľ dokonca zakázal vysloviť vo svojej prítomnosti slovo „smrť“. Každý sa bojí smrti – malý aj veľký, slávny aj prostý človek.

Smrť prišla na svet ako trest za hriech. Smrť je vlastne rozdelením tela a duše. A to nie je pre človeka celkom prirodzené, pretože telo a duša boli stvorené v jednote. Pre neveriaceho je smrť skutočne hrozná, pretože všetko, čo vo svojom živote nazhromaždil, v jedinom okamihu stráca! A to je krutá predstava.

No často sa aj niektorí veriaci pozerajú na smrť ako na nepriateľa. Ježišovým vzkriesením sa však pohľad na smrť mení. Je zbavená svojej definitívnosti a konečnosti. Veriaci človek si váži pozemský život a všetko, čo k nemu patrí. Má však ešte zvláštny poklad v nebi. Keď príde smrť, stráca síce to pozemské, ale to nebeské sa mu otvára. Smrť môže, paradoxne, veriacim slúžiť. Služba smrti spočíva hlavne v tom, že navždy oddelí veriacich od hriechu a od zraniteľnej telesnej schránky.

Onedlho si pripomenieme Pamiatku zosnulých (Dušičky). Ľudia vtedy prichádzajú na cintorín upraviť hroby svojich blízkych, ktorí už odišli na večnosť. Nad hrobom postoja, položia naň kvety, zapália sviečku, zaspomínajú… Pri spomienke na človeka, ktorý už nie je medzi nimi pociťujú smútok. A pri myšlienke, že aj ich čaká rovnaký údel, zase nepokoj. Ľudia, ktorí neveria v Boha, často znepokojene uvažujú: „Čo ak sa smrťou všetko nekončí? Ak život predsa len po smrti existuje, iba v nejakej inej podobe? Ako to naozaj je? Kto mi dá uspokojujúcu odpoveď?“

Tento nepokoj vložil do srdca človeka Boh, aby ho začal hľadať, aby sa po ňom pýtal. Dáva tak človeku novú šancu. Ľudia sa však týchto myšlienok väčšinou boja, a tak ich rýchlo zapudia. No o rok príde opäť jeseň s týmto sviatkom a nechcené myšlienky nás prepadnú zas: „Čo ak život po smrti naozaj existuje? Kam potom pôjdem ja?“

Prečo treba hovoriť o smrti?

O smrti treba hovoriť. Nie však preto, aby sme zväčšili v ľuďoch strach, ale aby boli aj oni od neho oslobodení Tým, ktorý jediný to môže urobiť.

Už Epikuros sa snažil smrť vysvetliť, tvrdil, že smrť je len falošný problém, pretože vraj, „keď som tu ja, nie je tu ešte smrť, a keď je tu smrť, nie som tu už ja.“
Aj marxizmus sa pokúšal vylúčiť problém smrti. Smrť, hovorí, je osobná záležitosť a to dokazuje, že všetko, na čom záleží, nie je ľudská osoba, ale spoločnosť, druh, ktorý neumiera. Marxizmu je však koniec, smrť zostala…

Umierajúci človek je prirovnaný k lampe, ktorá sa rozbije a zhasne, k džbánu, ktorý sa rozbil pri prameni, k svieci, ktorej plameň zhasne, ku kladke, ktorá sa zlomí a nechá vedro definitívne spadnúť do studne… Spojenie s Bohom je smrťou prerušené. „Mŕtvi nemôžu chváliť Hospodina, nikto z tých, ktorí zostúpili do podsvetia…“
Čo k tomu môže povedať kresťanská viera? Niečo jednoduché a pritom veľkolepé: že smrť existuje, že je najväčším z našich problémov, ale že KRISTUS SMRŤ PREMOHOL!

A ľuďom treba povedať o tejto nádeji. My, ktorí vieme o Božej záchrane, nebuďme nevšímaví! Veď Boh chce spasiť každého človeka! Využime preto všetky príležitosti a pokúsme sa nadviazať rozhovor s ľuďmi, ktorí o Bohu doteraz nepočuli. Modlime sa, aby nám Pán Boh postavil do cesty konkrétnych ľudí. Všímajme si hlavne osamelých, smutných, takých, ktorí prišli o blízkeho človeka a nevedia sa s touto stratou zmieriť a vyrovnať. Myslime na týchto nešťastných a opustených ľudí, povzbuďme ich a povedzme im o Pánovi Ježišovi. On jediný ich totiž môže skutočne potešiť, dať im pocit bezpečia a zbaviť ich strachu zo smrti.

Máme hovoriť o smrti aj s deťmi?

Niekedy sme v pokušení stretnutie detí so smrťou odďaľovať tak dlho, ako sa to len dá. Veď ony to raz pochopia a na utrpenie majú predsa ešte času dosť! Niekedy sa to však oddialiť nedá. Ak teda musíme, ako správne vysvetliť deťom smrť? Lebo hovoriť s nimi na túto tému nie je nikdy jednoduché, avšak aj neobratné slová sú lepšie ako mlčanie.

Všetci vieme, že deti sa môžu stretnúť so smrťou už v útlom veku – umrie im dedko, babička, otec, matka, súrodenec… Niekedy aj samo dieťa môže byť v nebezpečenstve smrti. Je jasné, že s dieťaťom, ktoré umiera, nebudeme hovoriť o smrti rovnako ako s dieťaťom, ktoré trpí odchodom blízkeho človeka, alebo s dieťaťom, ktorého sa smrť ešte nikdy priamo nedotkla. Všetky deti bez výnimky sa smrťou zaoberajú, a to aj vtedy, keď o nej samy nehovoria, pretože cítia, že rodičia sa tejto téme vyhýbajú, alebo – a to je ešte horšie – keď si uvedomujú, že im rodičia o smrti klamú.

Na to, aby sme sa odvážili o smrti hovoriť, nemusíme byť so smrťou dokonale vyrovnaní. Trúchlime, že nám umrel niekto blízky? Nikdy nevystavujme svoju bolesť na obdiv a nerozprávajme deťom o svojich rozjatrených pocitoch, ale nebojme sa im ukázať, že naozaj plačeme a že vyrovnať sa so smrťou blízkeho človeka je ťažké pre každého, teda aj pre nás. Dôležité je, aby dieťa dobre chápalo, že kresťanská nádej, dôvera v Boha a viera vo večný život toto utrpenie premieňa, ale neruší. Veď aj Ježiš plakal nad hrobom svojho priateľa Lazara!

Keď hovoríme s deťmi o smrti, dbajme na to, aby sme nepoužívali výrazy, ktoré by mohli byť nesprávne pochopené. Myslime na to, že deti vždy všetko chápu doslovne a jednoducho. Preto, napríklad, dieťa vníma „nebo“ predovšetkým ako to, čo máme nad hlavou, a keď správne nepochopí, keď mu to zrozumiteľne nevysvetlíme, že toto slovo znamená aj Božie kráľovstvo, bude si myslieť, že mŕtvi nám visia nad hlavami. Nečudujme sa potom, keď sa spýta: „A keď prší, tak padajú dolu?“ Podobne dievčatko, ktorému umrela mamička, chcelo list pre ňu prilepiť na lietajúceho šarkana… Taktiež sa vyvarujme takýmto slovám: „Boh si vzal otecka.“ Lebo ako by sa potom dieťa nemalo búriť proti Bohu, ktorý mu „vzal“ otca? Pamätajme si, že dieťa vníma a prijíma len to, čo ho zaujíma, že rôzne veci spracováva postupne. Nečudujme sa teda, že musíme niekedy opakovať veci, o ktorých sme si mysleli, že už ich dieťa pozná.

Avšak hovoriť s deťmi o smrti znamená hlavne hovoriť s nimi o živote. O živote, ktorý sa začal tu na zemi, no naplno sa rozvinie až na večnosti. Znamená to vštepiť im a opakovať, že o večnosti – o tom druhom svete – nič nevieme preto, lebo Boh nám chce pripraviť prekvapenie. A práve preto, že Boh je Otec, ktorý miluje zo všetkých otcov najviac, môžeme si byť istí, že to prekvapenie bude úžasné!

(Ch. Ponsard)

Modlitba za milosť šťastnej smrti

V Brooklyne v škole sv. Pavla nás Sestry Charity ako malých chlapcov učili a pripomínali nám Modlitbu za milosť šťastnej smrti. Vtedy to bola pre nás veľmi čudná modlitba. Veď sme boli takí mladí a takí vzdialení od všetkého toho smrteľného v živote! Roky však plynuli a dnes už tieto sestry nie sú medzi nami. Počas svojho štyridsaťročného života v službe Bohu som bol mnohokrát prítomný umieraniu ľudí, v ktorom sa miesili smútok, šťastie aj tragédia.

To, že raz zomriem aj ja, je ten najistejší fakt v živote. Kde a kedy to bude a kto bude so mnou – to vie len Boh. Isté však je, že ma vezme k sebe domov.

Pri písaní týchto riadkov sa pripravujem na pohreb jedného mladého muža, ktorý, zdá sa, mal všetko, po čom človek na tomto svete zatúži. Z akýchsi dôvodov, ktoré poznal len on sám, si minulý týždeň vzal život. Je to smutné. Nebude to služba, na ktorú sa teším. Pýtam sa sám seba, či sa niekedy modlil za šťastnú smrť. Ale to vie len Boh…

Potom, ako prejdeme na druhú stranu, uvidíme Boha tvárou v tvár, poznáme krásu jeho dobrotivého činu, ktorým nás volá do svojej milujúcej náruče. Je to Boží čin – musí byť krásny.

Áno, Pane,
neviem dňa ani hodiny, kedy ma zavoláš…
Dopraj mi však, aby som –

dobrým životom, milujúc Teba, seba a druhých –
bol v tej chvíli pripravený vstúpiť do Tvojej šťastnej náruče.

Nedávno som sa vracal domov za krásneho slnečného jasu. Pokoj a ticho sa v mojej mysli prelínali s myšlienkami na jeden krásny domov, ktorý som práve opustil a odkiaľ sa náčelník hasičov Gordon Symon, už na dôchodku, navrátil k Bohu, svojmu Tvorcovi a Spasiteľovi. Bola to krásna, šťastná smrť s manželkou Colleen po boku a s rodinou, ktorá ju utešovala a modlila sa. Spomenul som si na školské sestry a verím, že nejaké iné sestry, zase v inej škole v Brooklyne, učili Gordona Symona Modlitbu za šťastnú smrť. Jeho modlitba bola určite vypočutá…

Autor tieto slová napísal na jar v r. 2001. Bol to Mychal Judge OFM – kaplán newyorských hasičov, ktorý zahynul pri teroristickom útoku 11. 9. 2001.