Čo znamenalo pre Ježiša zomrieť? Bolo to odovzdanie sa – bezpodmienečné – do Božej náruče.

My sa taktiež po celý život snažíme odovzdávať sa Bohu, ale pokým žijeme, nikdy sa nám to nepodarí úplne. Vždy si niečo podržíme pre seba. Naša posledná šanca je v umieraní – vtedy by sme sa mali úplne všetkého pustiť a odovzdať sa Bohu.

Lebo, keď človek umiera, čo mu ostáva? Môžeš si myslieť, že je koniec, že ti nič nezostáva, že už, jednoducho, nie si. Môžeš to prijať v zúfalstve a beznádeji, nihilisticky, a povedať si, že už nič nemá zmysel, lebo všetko sa končí. Alebo sa môžeš dobrovoľne odovzdať do Božej náruče a raz v živote absolútne dôverovať – cvičiť na lane bez záchrany, bez tej siete dolu. Naučiť sa patriť úplne Bohu, odovzdať sa Mu bez podmienok.

Je smrť križovatkou života? Povedal by som, že nie, je skôr jeho vyvrcholením. Nesmieme sa pozerať na smrť ako na nejakú prevádzkovú nehodu. Ako na niečo, čo by malo bežať a odrazu zlyhalo, už sa to netočí. Naopak, je to niečo, k čomu rastieme, k čomu máme dozrievať. Kráčať a rásť k smrti znamená dozrieť tak, aby sme boli skutočne schopní zveriť sa Bohu bez lana, bez tej záchrannej siete – jednoducho, umrieť do Jeho náruče. Takže cieľom nášho života je smrť, ktorá je však život večný.

(L. Armbruster)