Chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji. A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný. (Rímskym 5,3-5)

Asi by som nespočítala, koľkrát v živote som niekoho utešovala slovami: Neboj sa, to bude dobré; dobre to dopadne; je tu predsa ešte nádej atď. Vo chvíľach, keď nás niečo trápi, sa nám totiž stáva, že nevidíme východisko, že nám všetko pripadá negatívne a neriešiteľné. Inými slovami: strácame nádej a potrebujeme, aby nám ju niekto vrátil a vlial do srdca znova svetlo, ktoré znamená šťastný koniec.

Kto iný to však dokáže lepšie ako Boh? Ľudské slová útechy nás možno na chvíľu zahrejú, ale nedajú nám to, čo potrebujeme. Skutočnú nádej nám môže vliať do srdca len Boh – prostredníctvom Ducha svätého. Jedine on dokáže naše starosti a trápenia naozaj premeniť, a len jeho pôsobením a s jeho pomocou ich dokážeme znášať a vydržať. Lebo len v Bohu je naša najväčšia nádej.

Nestojím o falošnú nádej, že sa všetky moje trápenia vyriešia, že všetko dopadne tak, ako to chcem ja. Ja túžim po skutočnej nádeji, ktorú mi dáva jedine Boh. Pôsobením Ducha svätého môžem prežívať Božiu blízkosť, priateľstvo, pomoc a lásku.

Moja najväčšia nádej je v tom, že Boh je so mnou v každej chvíli a pomôže mi prekonať všetko, na čo sama nemám silu.

Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej. (Žalm 62,6)

Lebo Ty si mi nádejou, Pane, Hospodine, Tebe dôverujem od svojej mladosti. (Žalm 71,5)

Nádej nie je odpoveď na všetky naše prečo, ale nám dáva dosť svetla a sily, aby sme putovali údolím tieňov plní dôvery a odvahy. V živote totiž nastávajú situácie, ktoré by nás museli priviesť do zúrivosti a k vzbure alebo uvrhnúť do zúfalstva, keby sme stále znova nemohli začínať s nádejou, ktorá sa naplno prejavila na Veľkú noc: Ježiš žije, vstal z mŕtvych, Boh ho vzkriesil! Potupná smrť na kríži nebola posledným slovom! Existuje nový začiatok, ktorý prichádza cez utrpenie, smrť a zúfalstvo, a ktorý prostredníctvom vzkriesenia smeruje k novému stvoreniu.

Preto smieme očakávať nové nebesia a novú zem, kde „Boh zotrie každú slzu z našich očí, kde nebude už vládnuť smrť ani zármutok, nárek ani bolesť, pretože starý svet sa pominul“ (Zjavenie 21,4). Kresťanská nádej spočíva na viere v zmŕtvýchvstanie.

K svojej životnej ceste potrebujeme menšie i väčšie nádeje, ktoré nás deň čo deň udržujú pri živote. Tieto „obyčajné“ malé nádeje však nestačia, ak nám chýba veľká nádej, ktorá musí presahovať všetko ostatné. A takouto nádejou môže byť len Boh, ktorý nám môže predložiť a darovať to, čo my sami nie sme schopní dosiahnuť.

Boh je základom nádeje – nie však akýkoľvek boh, ale Boh, ktorý nesie ľudskú tvár a miluje nás až do krajnosti: každého jednotlivca aj ľudstvo ako celok. Jeho kráľovstvo nie je akýsi imaginárny „onen svet“ umiestnený do budúcnosti, ktorá nikdy nenastane; jeho kráľovstvo je tam, kde je milovaný a kde nás zastihne jeho láska. Len jeho láska nám umožňuje, aby sme deň za dňom vytrvali vo svete, ktorý je nedokonalý, a nestrácali elán nádeje. Jeho láska je nám taktiež zárukou toho, že existuje to, čo len hmlisto tušíme, a predsa v hĺbke srdca očakávame: život, ktorý je „skutočne“ životom.

Nádej je ako bezpečná a pevná kotva našej duše a preniká do najvnútornejšej čiastky, za oponu, kam vošiel za nás Ježiš ako predchodca… (Židom 6,19-20)