Publikované

STRACH

Celým svetom nedávno otriasli tragické letecká havárie, teroristocké útoky na Novom Zélande aj inde, ničivé povodne, rôzne nehody… Správy o tragických udalostiach z domova aj zo sveta prichádzajú každý deň. Netreba ich ani vyhľadávať, no aj tak živia náš strach…

Avšak Boh nechce, aby sme sa pred svetom uzavreli. Sme predsa jeho súčasťou. To, čo sa deje, je aj o nás a je pre nás aj určitým odkazom: Preberte sa, ktorýkoľvek deň môže byť váš posledný! Aj Ježiš pripomína pád veže v Siloe (Lukáš 13,4-5), aby poslucháčov vyburcoval: Nikto z vás nepozná dňa ani hodiny. Nechce tým však nikoho vystrašiť. Dnes by možno povedal: Počuli ste správy? Pozdvihnite svoje oči – od mobilov, počítačov, videí, od „chytrých“ hodiniek, od pohárika, skvelej reklamnej akčnej ponuky, od roboty atď. a pozrite sa na mňa… Zvážte, koľko času vám ešte ostáva!
Tvoj čas a možnosti sú obmedzené, neodkladaj podstatné na zajtra. Nezabudni sa trochu hrať (život nie sú len povinnosti), podeliť sa (veď toho toľko nepotrebuješ) a povedať:
Odpusť, ďakujem, prepáč, vezmi si… Nepotrebuješ pomôcť? Ako sa ti darí? Nezastavíš sa? Poď s nami, si pre mňa dôležitý, si krásny…

Koľko si myslíš, že ti ešte ostáva času s tvojím partnerom, s tvojimi deťmi, rodičmi, priateľmi, koľko jedinečných Božích pozvaní na spoluprácu, koľko na osobné stretnutia s ním? Koľko…? Žijeme v čase a môžeme napĺňať len ten prítomný. Nemáme moc meniť ani včerajšok ani zajtrajšok. Práve a jedine dnes je tá vhodná príležitosť.
Boh nečaká od nás dokonalosť, pozná naše limity. Ak sa mu dáme k dispozícii, možno sa na prvý pohľad ani navonok nič nezmení. Avšak naša prosba o Božiu pomoc, túžba žiť podľa evanjelia, podľa jeho lásky, to je už začiatok procesu – Božieho pôsobenia v našom živote. Boh je nám so svojou pomocou nablízku. A bude konať.

Bože, dnes Ťa chcem znova pozvať do svojho života, vyveď ma z mojich zabehnutých koľají, z pohodlia, uzavretosti, sebectva, zo slabostí, zo strachu… Pomôž mi zmeniť smer, ak ak treba, tak sa aj vrrátiť. Ty sám ma veď od smrti k životu.

Pravda, prídu aj pochybnosti. A pochybnosť je bolestivý fakt, môže však existovať spoločne s vierou. Jeden človek raz Ježišovi povedal: Verím!, no hneď dodal: Pomôž mojej malej viere! Naša viera má veľa dier. Nemusíme však mať z nich strach. Povzbudzujú nás a nútia neustále sa Boha s dôverou pýtať: Čo odo mňa očakávaš? A v modlitbe mu zveriť všetko, z čoho máme obavy, čo práve ťažko dolieha na naše srdce.
Ľudské srdce je tak často rozochvené obavami – bojíme sa o seba, o svojich blízkych, o tých, ktorí trpia. V modlitbe dostávame dar všetko odovzdať Bohu, spoločenstvo s ním nás privádza bližšie k tomu, čo je neviditeľné. Boh je stále prítomný, dokonca aj vo chvíľach, keď ho nevnímame. Prítomnosť Boha Otca, Ježiša Krista a Ducha Svätého nikdy neprestáva.
Neexistuje nič zodpovednejšieho ako je modlitba. Čím viac žijeme v pokornej modlitbe, tým viac sme vedení k láske a k tomu, aby sme ju vyjadrovali vlastným životom.

Strach ako prejav nedostatku sebalásky

Keď nemám sám seba dostatočne rád, tak sa nemôžem zmeniť a stať sa takým, akým ma chce mať Boh. Nedostatočná sebaláska spôsobuje veľa problémov. Ľudia sa často podvedome pasujú do opatrovateľskej pozície, aby tým zaplnili svoj nedostatok lásky. Keď nemajú to, po čom túžia, dúfajú, že to dosiahnu tak, že sa budú starať o druhých. No
tento zámer nemôže vyjsť. Takýto človek v skutočnosti nemôže nikomu pomôcť, lebo nie je schopný toho druhého pochopiť a pôsobiť na neho kladne. Podobne je to aj pri voľbe životného partnera – lebo je motivovaná potrebou vyvážiť nedostatok lásky. Z toho vždy vznikajú len komplikované manželské vzťahy. Ten, kto sa sám nedokáže mať rád, bude vždy nenásytný, neustále bude vyžadovať ďalšie a ďalšie prejavy lásky bez toho, žeby bol sám schopný niečo ponúknuť a dať. Nedostatok lásky sa nedá nahradiť tým, že uzavriem manželstvo…

Keď prijmem sám seba, dokážem prijať aj svoje telo. Je toľko ľudí, ktorí sú s ním nespokojní a neskutočne sa preto trápia! Negatívny vzťah k vlastnému telu je však vždy symptómom nedostatočnej sebalásky a, naopak, nedostatok sebalásky vedie k odmietavému vzťahu k vlastnému telu. Ak neprijmeme svoje telo, nemôžeme prijať ani sami seba. Odpor k vlastnému telu, samozrejme, nezostáva bez vplyvu na manželstvo. Manželské nezhody v sexuálnej oblasti majú vždy nejakú spojitosť s nedostatočným telesným sebaprijatím jedného z partnerov.
Aj deti sú súčasťou našej telesnosti. Preto je aj odmietavý postoj k vytvoreniu rodiny priamym dôsledkom negatívneho vzťahu k vlastnému telu a sebe samému. Ten, kto neprijal svoje telo, nemôže nájsť ani správny vzťah k deťom. Možno práve v tom sa nachádza najhlbší koreň problémov potratov. Matka, ktorá si nechá vziať dieťa, určite nemá pozitívny vzťah k sebe samej, nemiluje sama seba. Preto koná tak sebecky.

Pri rozhovoroch s dievčatami, ktoré mali problém so sebaprijatím, hoci boli pekné, no nechceli veriť, že by sa mohli niekomu páčiť, som si uvedomil dva symptómy, ktoré boli spoločné pre všetky – buď jedli priveľa alebo primálo. Oboje – prejedanie sa či odmietanie potravy – je výrazom nedostatku sebalásky. Prejedanie sa, podobne ako aj opíjanie sa, je pokusom o vyplnenie prázdnoty vzniknutej tým, že som sám seba neprijal. Potom som sám sebe „nepríjemný“ a musím si preto život niečím „spríjemniť“ – aby som vyplnil toto vákuum.
Láska nehľadá svojho prospechu, píše apoštol Pavol v 1. liste do Korintu (13,5). Ten, kto nemá takúto lásku – ani lásku k sebe, hľadá len svoj prospech a žije v neustálom strachu, že ho nenájde. Preto je egocentrický človek aj človekom strachujúcim sa. Zákonite sa začne točiť okolo svojej vlastnej osy a sám sa stane stredobodom svojho vlastného života. Ten, kto sám seba postaví do centra svojho života a pozornosti, bude sa cítiť vydaný na milosť a nemilosť, nechránený a ohrozený. Zo strachu, aby sa nestratil, bude sa úzkostlivo pridŕžať sám seba a ešte viac sa na seba zamerá. Tento stav označujeme slovom pýcha. A práve preto, že strach tak úzko súvisí s egocentrizmom, tak ľahko podliehame strachu, ktorý je dnes veľmi rozšírený – strachu z neúspechu.

Tento strach je opakom zbožňovania výkonu, či výkonnosti. Je súčasťou celkovej klímy našej doby: ten, kto nepodáva výkon, nie je na nič súci. Lebo výkonov treba, aby celý spoločenský aparát fungoval. Človek, ktorý nepodáva výkony, je vždy vinný, keď niečo nefunguje. Je vyradený zo spoločnosti, je ňou zavrhnutý a ten, kto je zavrhnutý spoločnosťou, ten zavrhuje aj sám seba. Ten, kto nemá spoločenskú úctu, nemá úctu ani sám k sebe. Taký človek nemôže mať rád sám seba, je pre spoločnosť bezcenný, tak je bez ceny aj sám pre seba.
Vedomie vlastnej hodnoty však potrebuje každý človek. Strach z neúspechu sa stáva existenčným strachom, smrteľným strachom. Strata prestíže je preto spojená s väčším strachom ako skutočná smrť. Nemilujem sám seba, pretože mám strach a mám strach, pretože nedokážem sám seba milovať. Tento začarovaný kruh môže byť prerazený jedine zvonka a to Tým, ktorý povedal: Na svete máte súženie (strach), ale dúfajte, ja som premohol svet (Ján 16,33). V týchto slovách sa nachádzajú dva dôležité pokyny, ako zaobchádzať so strachom. Na svete máte súženie (strach). A tak to je. Tieto slová boli určené učeníkom, ale pre nás z toho vyplýva, že môžeme byť aj Božími deťmi, a predsa môžeme mať strach. V tom spočíva naše oslobodenie sa od všetkého neprirodzeného správania. Nemusíme mať obavy zo strachu. Preto nie je za Ježišovým konštatovaním výčitka, ale slovo povzbudenia: Vzchopte sa. Chcel by som to formulovať ešte takto: Môžeme mať strach. Keď sa necháme oslobodiť od neprirodzeného strachu, budeme schopní prijať aj druhý pokyn, ako zaobchádzať so strachom – nájdeme ho v Ježišových slovách: Ja som premohol svet. Tu nie je napísané, že ja som premohol strach! Strach sa totiž nedá atakovať priamo, ale len na princípe konského skoku. Kôň v šachovej hre neútočí priamo, ale vlastne bokom, a tak musíme zaobchádzať aj so strachom, totiž v odovzdaní sa tomu, kto premohol svet, vrátane neľútostnej na výkon zameranej spoločnosti. A práve v tom spočíva útecha a nádej – aj Ježiš sám mal strach! Vieme o tom z jeho modlitebného boja v Getsemanskej záhrade (Lukáš 22,44). Avšak mocou, ktorou prekonal svoj strach, môže aj nás vytrhnúť z úzkosti, pretože nášmu strachu rozumie a prijíma nás a miluje aj s našimi úzkosťami, obavami a strachom

Všetci sa bojíme

Všetci ľudia mávajú občas strach. Existujú však aj obavy špecifické pre vyšší vek. Niekedy sa uvádza až sedem druhov strachu typických pre seniorov: strach z psychických problémov, všeobecný strach zo života, strach o vlastnú existenciu, strach z nemohúcnosti, strach z choroby, strach z neopvlyvniteľných zmien, strach z toho, že by sa museli zmeniť.
Mnohí pociťujú ešte aj strach zo smrti. Strach zo smrti pritom máva niekoľko aspektov. Niektorým naháňa strach strata kontroly. Celý svoj život žili riadne a dôstojne a teraz by mohli o kontrolu nad sebou prísť – čo by si o nich druhí pomysleli? Iní sa obávajú neznáma a hrôzy smrti. Ďalší sa boja stretnutia s Bohom – obávajú sa, že budú konfrontovaní s pravdou o sebe samých a nemuseli by preto pred Bohom obstáť…

Nikto mi nezaručí, že neochoriem alebo neohlúpnem, ani že môj partner nezomrie skôr ako ja. Tento strach je pochopiteľný. Musím si ho pripustiť. Tento môj strach však poukazuje na to, čo je pre mňa v živote dôležité, v čom spočíva moja podstata. Strach z opustenosti mi chce naznačiť, že dom svojho života nemám stavať na človeku, ale na Bohu. Boh ma neopustí. Ostane so mnou. Jeho anjel ma prenesie aj cez prah smrti. V nijakom okamihu – teda ani v okamihu smrti – nebudem úplne sám.
Strach z demencie ma privádza k otázke, kto vlastne som. Mám cenu len v prípade, že som schopný rozumne premýšľať a konať? Aj dementní ľudia občas vyžarujú niečo, čo ukazuje na ich jasné a čisté vnútro. Ich ja je zlomené, ide tu už len o čisté bytie. Strach z vlastného chradnutia a demencie ma vyzýva, aby som sa vydal Bohu so všetkým, čo mám, a dôveroval mu, že to so mnou myslí dobre a vedie ma vo všetkých chvíľach môjho života.
Strach zo zatratenia ma vyzýva, aby som sa skryl aj so svojím strachom v Božích láskyplných rukách. Vo svojom strachu sa môžem povzbudzovať Ježišovým slovom, ktoré povedal na kríži lotrovi po pravici: Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji (Lukáš 23,43)

Boh nás pozná

Takto mi zaznelo slovo Hospodinovo: Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa; určil som ťa národom za proroka. Ty si však podpáš bedrá, povstaň a hovor im všetko, čo ti prikážem. Nemaj strach pred nimi, aby som ti ja nenahnal strachu pred nimi. (Jeremiáš 1,4-5 a 17)

Podobne ako proroka Jeremiáša Boh aj každého z nás pozná ešte skôr, ako sme prišli na svet. On vie, ako nás stvoril, čím nás vybavil. A s každým z nás počíta. Túži po tom, aby sme naplno rozvinuli to, čo do nás vložil. Práve tak sa môžeš stať sám sebou k tvojej radosti a Božej oslave.
Strach nám však v tomto rozvinutí bráni. Ľakáme sa svojho zlyhania, nepochopenia od druhých, neúspechu či nepopularity. Ale vždy, keď sa zľakneme a cúvneme, nezískame väčšiu istotu a bezpečie, ale, naopak, zosilnie náš strach. A nabudúce budeme mať ešte menej odvahy.
Existujú situácie, keď je dobré strach poslúchnuť. Ako prastará emócia nás upozorňuje na nebezpečenstvo skôr, ako si ho uvedomí náš rozum. Týka sa to predovšetkým situácií fyzického ohrozenia, nebezpečenstva v prírode a pod. V takých situáciách je dobré strachu čeliť. Nie je náhoda, že jeden z najčastejších Ježišových pokynov učeníkom znie: Nebojte sa!
Sme smrteľné bytosti, nachádzajúce sa často v takých situáciách, ktoré nemožno ovládať, ohrozovaní pohromami a naplnené hrôzou zo smrti. Nedokážeme zabudnúť, čo sa nám stalo včera, ani poznať, čo sa nám môže prihodiť zajtra. Ľudská bytosť zbavená úzkosti je veľmi vzácna.
Ježiš síce povedal, aby sme nemali strach a nestarali sa o zajtrajšok, no nepovedal, že je to ľahké, alebo že je dokonca možné to v tomto živote dosiahnuť. Kristova výzva nám nebráni nikdy necítiť úzkosť, je to skôr pokyn, ako s ňou zaobchádzať, keď sa tak cítime. Úzkosť môžeme vidieť ako výzvu hľadať – znova a znova – Božiu prítomnosť, jediné miesto, kde sa môžeme skutočne zbaviť všetkého strachu. Odvaha neznamená nemať strach, ale postaviť sa mu a konať tak, ako to považujem za správne, hoci sa bojím. Našu odvahu môže posilňovať práve vedomie, že Boh ma pozná, je so mnou a pomáha mi stať sa tým, kým ma ustanovil.

Strach zabíja

Odpovedal mu: Poď! I vystúpil Peter z lode, chodil po vode a šiel k Ježišovi. Ale vidiac, že je vietor, preľakol sa, začal sa topiť a vykríkol: Pane, zachráň ma! Ježiš vystrel hneď ruku, zachytil ho a povedal mu: Ó, maloverný, prečo si pochyboval? (Matúš 14, 29-31)

Jaroslav Pavlíček, známy odborník na prežitie v extrémnych podmienkach, hovorí, že najrýchlejšie človeka zabije strach. Bez jedla človek prežije mesiac, bez vody niekoľko dní. Na podchladenie umrie za niekoľko hodín, na strach, ktorý človeka úplne ochromí, za pár minút.
V bežných podmienkach väčšinou nejde o prežitie, ale funguje to podobne. Koľko vecí sme vzdali, pretože sme stratili zo zreteľa, kam a prečo ideme, a nechali sa vyľakať nepriaznivými okolnosťami? Do koľkých sme sa ani nepustili, pretože sme zneisteli a dostali strach dopredu? A koľko chýb a zlých rozhodnutí sme urobili len preto, že sme sa báli (zlyhania, odmietnutia, samoty…)? Strach je možno najúčinnejšou zbraňou pokušiteľa.
Petrova skúsenosť nám ukazuje, že s pohľadom upretým na Ježiša a opretí o jeho slovo môžeme ísť aj po rozbúrenom mori. Keď sa necháme ovládnuť strachom, začneme sa v tom plahočiť a topiť. Aj potom je riešením obrátiť sa na Ježiša a volať: Pane, zachráň ma! On je pripravený k nám vztiahnuť ruku a vytiahnuť nás von.

Darca pokoja

Po Ježišovej smrti sa učeníci skrývali. Mali strach, pochybovali, nevedeli, čo bude ďalej. Ježišovu smrť považovali za totálny debakel. A do tejto situácie vstupuje sám Ježiš: cez zatvorené dvere, cez vnútornú uzatvorenosť učeníkov a ich pocit beznádeje. Nevyčíta nikomu jeho zbabelosť, nedostatok viery ani to, že ho zaprel. Nie je na učeníkov nahnevaný a nedáva im, že ho opustili. Prichádza ako darca pokoja, odpustenia a milosrdenstva.
Možno by sme od učeníkov čakali rozpaky, výčitky svedomia… Je to však naopak: strach a skepsu učeníkov vystriedala radosť. To spôsobil Pánov pokoj, ktorý im prináša… Akoby vyjadroval: poznám ťa, navzdory všetkému ťa milujem, žehnám ti a počítam s tebou.
Aj my sme často uzavrení v strachu, smútku, beznádeji a svojich starostiach. Avšak Ježiš, ktorý z lásky k nám prešiel smrťou, vzkriesený Pán k nám prichádza so svojím pokojom.
Prichádza pre každého, ktorého život je neúspešný, pre každého, kto v živote niečo veľmi pokazil, pre každého, kto sa trápi, že nemôže už nič robiť. Prináša odpustenie, nádej, život.
Ak k sebe necháme prenikať Boží hlas, jeho pokoj bude uzdravovať a otvárať naše srdce. My sami sa potom v sile jeho Ducha môžeme stať nositeľmi spásy, záchrany, odpustenia a požehnania všade tam, kam sme poslaní.

(sprac. podľa R. Schutza z Taizé, W. Trobischa, A. Grüna, P. Semelu a I. Zaleskiho, zdroj: www.vira.cz)

 

Verzia pre tlač