V Biblii máme prikázané milovať Boha celým srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou svojou silou (Marek 12,30). Aká je však skutočnosť? Naozaj milujeme Boha z celého srdca? Ježiš hovorí: Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania (Ján 14,15). Ježiš opisuje lásku ako čin.

Zachovávať prikázania znamená zaobchádzať so sebou, so svojím životom, časom, prírodou aj s ľuďmi podľa Božích predstáv. Tak sa prejaví naša láska k Bohu. Sme v neustálom nebezpečenstve, že budeme považovať Božie stvorenie za boha a že pre nás dostane absolútny význam a stane sa modlou. A vtedy sa všetko zvráti. Staneme sa otrokmi – otrokmi úspechu, peňazí, majetku, uznania, ľudí, ktorých zbožňujeme.

Milovať Boha celým srdcom znamená posunúť Boha na prvé miesto, takže budeme so všetkým zaobchádzať tak, ako to zodpovedá skutočnosti, t. j. ako s Božím darom. Milovať Boha teda vlastne znamená spravodlivé zaobchádzanie s ľuďmi aj vecami, so svojím časom aj životom. Ak moje zdravie znamená pre mňa to najvyššie dobro, tak prehnane krúžim len sám okolo seba. Zameriavam sa iba na to, aby mi nič neuškodilo. Moje zdravie sa mi stalo modlou. A potom už sám so sebou dobre nezaobchádzam. Ak však milujem Boha, nekrúžim len okolo seba a svojho zdravia. Som slobodný dať sa do služby Bohu. Aj chorobu prijmem z Božej ruky ako niečo, čím on ku mne hovorí, čím mi ukazuje moje hranice.
Žalmy hovoria o tom, že Boha milujeme vtedy, keď premýšľame o jeho prikázaniach a rozjímame o jeho veľkých činoch. Láska k Bohu sa teda ukazuje v čase, ktorý si urobíme pre Boha. V tomto čase sa vedome zaoberáme Tým, ktorý stojí nielen za všetkým tvorstvom, ale aj za celými dejinami i za celým naším životom. Pre Boha sme otvorení len vtedy, keď si preňho urobíme čas, keď mu načúvame, aby sme sa priblížili k nemu, aby sme mu lepšie rozumeli a nakoniec sa s ním zjednotili. Milovať Boha totiž znamená byť s ním zajedno. Ak to chceme zažiť, musíme zabudnúť na svet, na ľudí, na seba a oddať sa Bohu, vnoriť sa do Neho, padnúť pred Ním a klaňať sa Mu. Už nechceme nič pre seba. Neprosíme Boha o nič, ani o vyriešenie svojich problémov. Zabúdame na seba, na problémy, nič si nevyčítame, ani sa pred Bohom neospravedlňujeme. Prestávame krúžiť okolo seba, pretože sa nás Boh dotkol, pretože On je dôležitejší ako naša telesnosť, takže nám konečne svitne: Boh sám stačí! Potom začneme tušiť, čo znamená milovať Boha pre neho samého.

Ani k láske k iným sa už potom nemusíme nútiť, tá vyrastá z viery. Hoci sa nám príkaz lásky často javí ako niečo, čo je nad naše sily – veď ako môžem milovať človeka, ktorý mi je nesympatický? Nútiť sa musíme len do toho, aby sme toho druhého videli po novom. Musíme opustiť svoje predsudky a na toho druhého sa pozerať cez okuliare viery, veriť v dobré jadro v ňom. Láska k tomu druhému spočíva v tom, že jeho túžbu po dobre berieme vážne, to dobré v ňom podnecujeme a pomáhame mu, aby sa celý stal dobrým. Viera nachádza riešenie a láska toto riešenie uskutočňuje. Aj viera aj láska opúšťajú rovinu, kde sa odohrávajú hry bez konca. Hra bez konca, to je séria víťazstiev a porážok. Mnohí ľudia spolu dokážu komunikovať len na rovine víťazstiev a porážok. Buď som silnejší alebo slabší ako ten druhý, buď víťazím ja alebo on. Ak raz prehrám, tak bojujem len preto, aby som nabudúce vyhral. A keď nemôžem nad partnerom vyhrať, hľadám si iného, ktorého porazím. Pretože nevydržím neustále len prehrávať. Láska opúšťa túto rovinu, prenáša sa ponad ňu. V tom druhom nevidí konkurenta, ale človeka plného dobra. Ten, kto našiel v Bohu svoj základ a svoju hodnotu, môže dovoliť druhému mať taktiež svoju vlastnú hodnotu. Môžem a viem sa z jeho hodnoty tešiť. Často si lásku k ľuďom sťažíme tým, že o nej máme príliš vysoké ideály. Alebo si zamieňame lásku s harmóniou. Samozrejme, bolo by to krásne, keby všetci žili vo vzájomnej harmónii. To je však len utópia. V našich predstavách o harmónii to obyčajne pokazia tí druhí, a my potom máme problém: ako milovať toho, kto kazí hru…
Pravá láska nekladie podmienky. Berie toho druhého takého, aký je. Úplne triezvo konštatuje, čo v ňom je: nespokojnosť, agresivita, mocenské chúťky, túžba po uznaní, intrigy, ale aj túžba po dobre. Láska nič nepredstiera, premieňa to, čo je skutočné. Prebúdza dobro v každom človeku. Láska nemá strach z konfliktov, aj vtedy sa pýta, čo urobí tomu druhému dobre. Láska sa nefixuje pri konfliktoch na emócie, ale zostáva dôsledne na ceste za správnym riešením. Túžba po harmónii sa vyhýba tvrdej realite a utieka sa do sveta ilúzií. Láska čelí skutočnosti, vníma ju, prijíma a premieňa. Utopistické predstavy často sťažujú partnerskú lásku. Na jednej strane manželia túžia po vzájomnej láske, avšak snenie prestáva v okamihu, keď partner neumyl riad – lietanie v oblakoch sa končí vo všedných banalitách.

Láska sa celkom konkrétne dokazuje v ochote prevziať každodennú službu. Láska sa musí „vteliť“, musí prijať realitu, ktorá býva triezva a skladá sa z tisícok drobností. S druhým človekom sa nestretávame len na úrovni vznešených myšlienok a citov, ale aj zvykov, ktoré nám idú na nervy. Láska sa teda prejavuje práve v znášaní vzájomných slabostí. Láska nezatvára oči pred realitou, ale dokáže sa preniesť cez rovinu, kde vznikajú vzájomné trenice. V druhom vidí to neviditeľné: jeho dobrý úmysel, jeho dobré jadro, jeho pozitívne možnosti. A na základe toho s ním jedná. Tým vzájomné trenice prestanú byť také veľmi dôležité. Nie sú popierané ani potláčané, ale sú prijaté a premenené. Utópia sa končí rezignáciou, láska sa oproti tomu aktívne púšťa do každodenných problémov. Tieto vlastnosti lásky klasickým spôsobom opísal apoštol Pavol v 1. liste Korintským: Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva… všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí (1 Kor 13,4 a 7). Láska dokáže čeliť realite, znáša ju a premieňa, pretože verí v dobro, ktoré do nej vložil Boh. A pretože vie, že Boh je schopný svojou láskou všetko premeniť.