Je láska slepá? Kto povedal, že je láska slepá? Veď len ona jediná vidí dobre: objavuje krásu tam, kde druhí nevidia nič… (André Frossard)
O zamilovanosti a láske už bolo veľa napísaného aj povedaného. Láska je najväčšou túžbou človeka. Byť milované túži už to najmenšie dieťa. A ako človek rastie, túžba po láske ho stále sprevádza životom. Témou lásky sa zaoberajú aj umelci, je to nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. Ak chce človek prežiť svoj život šťastne, musí lásku nielen prijímať, ale aj dávať.
Blíži sa sviatok sv. Valentína, sviatok zamilovaných. Mladí, zamilovaní ľudia sa obdarúvajú a prejavujú si vzájomnú lásku. Ako je to medzi staršími partnermi? Majú sa stále radi a dávajú svoju lásku najavo? Alebo upadli do stereotypu a všetko berú ako samozrejmosť? A ako je to s ľuďmi, ktorí žijú sami, nemajú rodinu, priateľov, sú celkom opustení? Môžu aj oni prežívať pocit šťastia a lásky? A dokážeme dávať lásku aj tam, kde necítime žiadnu odozvu?
Keby sme boli odkázaní len na ľudí, asi by boli všetci opustení ľudia zatrpknutí, nešťastní a sklamaní životom. Vďaka Bohu, že to tak nie je. Žiadny človek, ani ten najbiednejší, nemusí trpieť nedostatkom lásky. Boh, ktorý o sebe povedal, že je Láska, je schopný naplniť každého človeka láskou a šťastím. Boží Syn – Ježiš Kristus prišiel od svojho Otca medzi nás, aby nám ukázal pravú lásku a aby nás svojou láskou naplnil. Mnohí ľudia však o takejto láske ešte nevedia. Žijú v prázdnote a beznádeji, myslia si, že osud sa s nimi len kruto zahral. Sú aj okolo nás, určite aj vy o niekom viete. Ak takého človeka poznáte alebo stretnete, nenechajte ho odísť s jeho trápením, ale zaujímajte sa o neho, pomôžte mu, ukážte na Toho, kto môže upevniť jeho vzťahy, prinavrátiť úprimnosť do manželstva, pokoj a šťastie do života. Povedzte mu o Bohu a o Jeho láske. A keď nebudete mať dosť vlastných slov, možno vám pomôže niektorý z našich letáčikov…
Musíme milovať až to bolí! Nestačí povedať: Milujem! Musíme túto lásku vložiť do konkrétnych skutkov. (Matka Tereza)
Slová „milujem ťa“ dnes vypúšťame z úst ako komiksovú bublinu, ktorá sa vznáša nad našimi hlavami s roztúženými výrazmi. Povedať niekomu „milujem ťa“ je rovnako nezáväzné, ako pochváliť mu auto alebo šaty. Slová o tom, že láska je spojená aj s bolesťou, sa zdajú byť ako nepatričné narušenie tejto idylky, ako moralizovanie, ktoré človeku komplikuje život. Vari bolesť nevyhnutne patrí k takému úžasnému pocitu, akým je zamilovanosť? Život nás však učí, že láska a bolesť chodia spolu v divnej symbióze, dokonca sa vzájomne potvrdzujú. Keď matka dáva dieťaťu život, vždy to bolí. No pre radosť z nového života matka na bolesť okamžite zabúda, láska ju premieňa na radosť… Lásku, samozrejme, veľmi bolí, keď jej niekto krivdí alebo keď naráža na nepochopenie a odcudzenie. Najviac ju však trápi, keď nevie, čo si má počať, aby pomohla tomu, na kom jej záleží. Musíme si položiť dôležitú otázku: Keď hovoríme, že milujeme, vydávame sa naozaj cele? Nie je to skôr tak, že chceme milovať, ale nechceme trpieť? Bolesť si nás aj tak nájde, aj keď nie sme ochotní prinášať obete. No a smrť nám nakoniec vezme aj to, čo nám bolo najdrahšie. Len skutočná láska a odovzdanosť znižuje prah našej chúlostivosti. Takú lásku spojenú s obeťou potom prijíma sám Pán a premieňa ju na radosť.
