Publikované

PREČO PRÁVE PASTIERI?

Na historickej udalosti narodenia Ježiša Krista, ktorú si pripomíname práve na Vianoce, je azda najpozoruhodnejší fakt, že si Boh k tomu povolal práve tie opovrhované, prehliadané a nedocenené bytosti z ľudskej spoločnosti. Anjelskú zvesť o prevratnej udalosti dejín počuli ako prví jednoduchí pastieri na betlehemských pastvinách. Prečo práve oni?

Možno nám tú správnu odpoveď pomôže nájsť rozprávanie jednej mladej mamičky.

Raz, počas adventu, sme zašli do reštaurácie. Boli sme tam jedinou rodinou s malým dieťaťom. Usadili sme malého Petríka do vysokej detskej stoličky a objednali sme si sviatočné jedlo. Okolo nás stolovalo plno ľudí, potichu sa bavili a užívali si sviatočnú pohodu.

Odrazu náš chlapček radostne vykríkol: „Ahoj, ty tam!“ Zavrtel sa a začal sa radostne chichotať a ukazovať na muža, ktorý práve vstúpil do dvería muža v roztrhanom a špinavom kabáte! Nohavice na ňom sotva držali, farba topánok sa ani nedala určiť, košeľa, ktorá mu trčala z kabáta, bola taktiež poriadne špinavá, vlasy mal strapaté a neumyté a spolu so strniskom na brade boli ponechané svojmu osudu…

A hoci bol od nás dosť ďaleko, bola som si naprosto istá tým, že aj poriadne zapáchal. Vôbec som nechápala, ako je to možné. že ho nikto nevyviedol von…

Muž sa usmial a zamával nášmu čistučkému a vyobliekanému synčekovi. „Ahoj, chlapče! Vidím ťa!“ volal smerom k nemu. Môj manžel sa zdesil, ja tiež, nevedeli sme, čo robiť, a tak sme sa len opatrne obzerali, co na to ostatní návštevníci reštaurácie. Neunikli nám zvedavé pohľady ľudí sediacich pri najbližších stoloch. Jediný, kto si z toho nerobil ťažkú hlavu, bol náš Petrík. Smial sa a opätoval pozdravy otrhaného muža: „Ahoj, pane!“

Konečne nám priniesli naše obľúbené adventné jedlo. Starý zarastený muž si medzitým objednal hrianku s pivom a pritom sa pýtal nášho Petríka: „Poznáš nejaké lepšie jedlo?“ Ľudia okolo nás sa k tomu postavili rôzne – buď si ich prestali všímať, alebo dávali rôznym spôsobom najavo, že táto komunikácia medzi naším synom a otrhaným mužom je im nepríjemná. Aj my sme sa cítili trápne a rozpačito. Petrík, náš milý synček, naopak predvádzal všetky svoje detské blbinky, ktorými chcel upútať pozornosť toho muža.

Konečne sme dojedli naše slávnostné jedlo. Manžel odišiel zaplatiť, ja som vzala Petríka na ruky a išla s ním pomaly ku dverám. Starý muž sa postavil pred dvere a bránil mi tak v odchode. Vtedy som vyslala smerom k Bohu hlbokú a veľmi úprimnú, aj keď len letmú modlitbu: „Pane Bože, dovoľ mi rýchlo odísť, nechcem sa s tým otrhaným človekom rozprávať, prosím, nech sa Petrík už naňho ani len nepozrie!“

Keď som sa k nemu blížila, snažila som sa otočiť k nemu chrbtom, aby som nezachytila ani závan jeho dychu. Keď som to urobila, Petrík ma silno objal rúčkami okolo krku a pritisol sa ku mne. Bola som spokojná, no vo chvíli, keď sme toho muža míňali, skôr, ako som stihla akokoľvek zareagovať, Petrík sa vyšmykol z môjho objatia a skočil do jeho náruče. Urobil to s naprostou dôverou, láskou a oddanosťou. Svoju malú hlávku položil mužovi na plece a usmieval sa. Muž zavrel oči a ja som videla len prúd sĺz stekajúcich po jeho lícach. Jeho staré vráskavé ruky, plné bolesti a ťažkej celoživotnej driny, jemne, veľmi jemne hladkali detský chrbátik. Kolísal ho v náruči. Potom otvoril oči, uprene sa na mňa pozrel a celkom jasným hlasom mi povedal: „Starajte sa s láskou o toto dieťa!“ Ani neviem, ako som mu s úplne stiahnutým hrdlom dokázala odpovedať: „Áno, sľubujem, budem sa starať…“ Potom mi Petríka podal a s hlbokým dojatím dodal: „Boh nech Vám žehná, mamička, dali ste mi ten najkrajší vianočný darček.“

Objala som synčeka a utekala von. V aute na nás čakal manžel. Nevidel to a nevedel, čo se stalo, nevedel, prečo nastupujem do auta plačúc a volajúc: „Bože môj, Bože môj, odpusť mi to, odpusť mi to…“

Ten otrhaný starý muž mi mimovoľne, a predsa tak výstižne, pripomenul slovo: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského…“

Pohŕdaní, opovrhovaní pastieri na pastvinách okolo Betlehema nám teraz na Vianoce pripomínajú, že nikto z nás ľudí nebol „pre svoje kvality“ hodný Božej lásky. Vianočná udalosť je tu pre všetkých bez rozdielu. V Božích očiach sme všetci rovnakí, bez ohľadu na sociálnu vrstvu, ku ktorej podľa spoločenských meradiel patríme. Všetci potrebujeme Spasiteľa. A Boh nás každé Vianoce volá k tomu, aby sme sa s láskou sklonili práve k tým prehliadaným okolo nás. Aby sme sa k nim naučili nachádzať cestu, cestu k ich srdciam.

Pokúsme sa o to cez tieto Vianoce. Keď im dáme takýto dar, bude to neklamným znamením, že sme sami prijali ten najvzácnejší vianočný dar do svojho srdca – že sme prijali Ježiša Krista.

(upr. podľa skutočnej udalosti)

Verzia pre tlač