Možno tento malý príbeh vyvolá na vašich tvárach ľahký úsmev. Lenže na deťoch naozaj vidno, po čom túžia. A dajú to aj úprimne najavo. To len my dospelí hovorievame: „Ale to nemuselo byť. Načo ste si robili starosti. Veď si to ani nezaslúžim…“

Malý chlapec Branko pred oslavou svojich narodenín povedal mamičke: „Chcel by som si pozvať tisíc hostí!“ Mamička sa usmiala: „Koho všetkého máš na mysli?“ Chlapec vyratúva: „Moji priatelia Lukáš, Tomáš a Evička… a, samozrejme, teta Hanka a strýko Jakub.“ „Aha, tak to už je prvých päť z tej tisícky! Kde však zoženieme toľko koláčov, tanierov a hrnčekov?“ pýta se mamička. „No… – to by si mohol každý z nich priniesť so sebou,“ vyriešil hneď problém Branko. „A kde si všetci posadajú?“ „Tak si každý ešte prinesie aj stoličku…“ premýšľa chlapček, no po chvíli dodá: „Lenže to by už nemali voľné ruky na darček pre mňa! A darček je predsa to najdôležitejšie!“ 

Na dary a darčeky myslíme intenzívne aj dnes, keď sa blížia vianočné sviatky, ktoré sú zvláštne tým, že vtedy viac myslíme na svojich najbližších a snažíme sa im urobiť radosť práve nejakým milým darčekom. Skúsme však tento rok využiť vianočnú príležitosť trochu inak. Povedzme ľuďom vo svojom okolí o pravom zmysle Vianoc – povedzme im o tom naúžasnejšom dare, aký kedy ľudstvo dostalo! Porozprávajme im o Božom dare človeku – o možnosti jeho záchrany prostredníctvom Ježiša Krista – a ponúknime im ho tak, aby ho túžili a aj dokázali prijať.

A poukážme ešte na jednu vec – na to, ako nás Pán Boh obdarúva každý deň. Zaslúžime si jeho pozornosť a jeho dary? A predsa nám ich dáva! A praje si, aby sme sa nechali obdarovať, aby sme jeho dary prijímali z čistého a úprimného srdca – ako deti!

Pripomeňme túto Božiu štedrosť ľuďom naokolo. Ukážme im, ako ich Boh miluje a ako túži, aby boli v Ňom všetci bohatí!

My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme poznali, čo nám Boh daroval. (1. Korintským 2,12)