Priateľ bol nedávno na prednáške jedného známeho a uznávaného lektora a kouča. Keď som sa ho spýtala, čo ho najviac zaujalo, povedal mi, že to bola veta: „Kľúčom k ľudskému šťastiu je vďačnosť.“

A tak ma napadlo, že by sme sa asi mali zamyslieť, do akej miery má vďačnosť miesto v našom živote. Ako veľmi sme si zvykli ďakovať Bohu aj sebe navzájom. Možno máme pocit, že toho máme v živote stále málo. Alebo máme pocit, že to, čo je každodennou súčasťou nášho života, nie je až také dobré, aké by to mohlo byť, alebo ako by sme si zaslúžili či priali. Netrávime potom v myšlienkach a túžbach „po niečom lepšom“ až príliš veľa času? Napadne nás niekedy zamyslieť sa a s vďačným srdcom sa poďakovať za všetko, čo považujeme za samozrejmosť?

Náš život je neustálym sledom najrôznejších udalostí, ktoré nás ovplyvňujú a formujú. Nech už sa deje v našom živote čokoľvek, pokúsme sa pozrieť na našu minulosť aj súčasnosť s vďačnosťou za to, že Boh bol aj je vždy s nami, a že On môže všetko obrátiť na požehnanie: A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady Božej, všetky veci slúžia na dobro. (Rímskym 8,28). Aj keď sa nám to možno teraz zdá ťažké, nedostatočné alebo „nefér“, pokúsme sa žiť s dôverou. O pár rokov sa možno obzrieme späť a povieme si, akým cenným darom bola pre nás práve táto konkrétna životná situácia a budeme za ňu určite potom aj vďační…

Dobrorečte stále za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista. (Efezským 5,20)

 

Vďačnosť v našom živote

Mnohí ľudia považujú za celkom samozrejmé, keď všetko funguje tak, ako má, keď sú zdraví, darí sa im atď. Tak to predsa má byť, načo o tom diskutovať? Akonáhle však niečo nie je v poriadku, niečo sa pokazí, prestane fungovať…, treba sa okamžite ozvať, posťažovať sa, kritizovať.

Pripomína mi to jednu vtipnú historku o chlapcovi, ktorý začal hovoriť až ako sedemročný a jeho prvá veta znela: „Tá polievka je presolená!“ Keď sa ho prekvapení a dovtedy aj ustaraní rodičia spýtali, prečo tak dlho nehovoril, povedal: „Zatiaľ sa nebolo na čo sťažovať“. Je to, samozrejme, zveličené, no – nepodobáme sa niekedy tomu chlapcovi?

Ak dobré veci vo svojom živote považujeme za samozrejmosť, ktorá takmer nestojí za povšimnutie, a upierame svoju pozornosť na to zlé, ľahko nadobudneme dojem, že náš život za veľa nestojí…

Môžem Bohu ďakovať naozaj za všetko?

Možno ste počuli, že sa v Biblii píše: Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi. (1. Tesalonickým 5,18) a: Dobrorečte stále za všetko Bohu a Otcovi… (Efezským 5,20). V niektorých prípadoch sa nám to však zdá nemožné. Skúsme si to trošku viac rozobrať, lebo tieto slová ZA VŠETKO neznamenajú len za všetko, ale aj VO VŠETKOM, ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ ďakujte… – a to je pre nás už zrozumiteľnejšie. Aj keď prežívam pre mňa nepochopiteľnú situáciu, skúšku a temnotu, môžem vo viere ďakovať za to, že ma v nej Boh neopustil! A môžem aj veriť, že ma neopustí a pomôže mi, PRETOŽE TO ZASĽÚBIL!
Uprostred existenčnej neistoty, obáv a strachu môžem Boha chváliť – iste nie za to, že nemám dosť peňazí, ale za to, že Jemu na nás záleží: Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará (1. Petra 5,7); nebudem ďakovať za to, že môj muž je otrok alkoholu a deti sú neveriace, ale zato, že Boh ich miluje a stále hľadá, aj keď oni ho nehľadajú, že ide za nimi ako za tou zblúdenou ovečkou do každej rokliny, do každého tŕnia…
Príbeh o Jóbovi nám ukazuje, že aj k tomuto typu vďaky a chvály musíme dorásť – aby naša modlitba prýštila zo srdca a z presvedčenia, a nie z hlavy. Koľko krásnych kázní sme už počuli o tom, ako Jób ďakoval a chválil Boha vo svojich hrozných ranách! Ako to len pekne a statočne znie: Pán dal, Pán vzal, nech je jeho meno pochválené! Avšak tento príkladný postoj vydržal Jóbovi iba dve kapitoly – ďalších štyridsať je plných hlavne jeho výčitiek voči Bohu, často doslova reptaním či rúhaním, sebaobhajobou a dohadovaním sa so svojimi radcami… Tomu sa iste nečudujeme, ani ho z toho neviníme – veď aj my sme ľudia… Veľmi prekvapujúci je až záver knihy: Po dlhej Božej reči k Jóbovi (ktorá však nevysvetľuje zmysel všetkých skúšok, ale skôr odhaľuje nepatrnosť človeka pred Božím majestátom), sa Boh nečakane obracia k Jóbovým radcom, ktorí sa celý čas snažili Jóba dotlačiť do „správneho“ zbožného postoja (aby predsa priznal svoju vinu, aby nereptal a vzdal Bohu chválu atď.), a hovorí im (Elífazovi): Môj hnev vzplanul proti tebe a proti tvojim dvom priateľom, lebo ste nehovorili správne o mne ako môj služobník Jób. Preto si teraz vezmite sedem juncov a sedem baranov, choďte k môjmu služobníkovi Jóbovi a prineste spaľovanú obeť za seba. A nech sa môj služobník Jób modlí za vás; lebo len z ohľadu na jeho osobu nenaložím s vami podľa vášho bláznovstva, lebo ste nehovorili správne o mne ako môj služobník Jób. (Jób 42,7-8)
To je lekcia! Takže to vyzerá tak, že nakoniec sa tie rúhavé Jóbove reči páčili Bohu viac ako všetky zbožné a duchovné reči jeho priateľov! Ako je to možné? Máme vari azda teraz všetci začať Bohu v modlitbách vyčítať, nadávať a reptať, namiesto toho, aby sme Ho chválili?

Určite nie! Boh nám tu ukazuje na jednu vec: Páči sa mu, keď je náš vzťah k nemu bezprostredný, bez falše (aj bez posvätnej falše), keď si pred ním dokážeme vylievať svoje srdce, a nielen hlavu či ústa (toľkokrát plné zbožných fráz, s ktorými sa v podstate ani nestotožňujeme). Áno, modlitba skutočných Božích priateľov – prorokov či žalmistov – nebola nikdy taká strojená, ako často býva tá naša, plná vyumelkovanej zbožnosti. S nou sa v žalmoch nestretávame. Tam je človek pred Bohom poctivý a hovorí to, čo cíti. To nie je hádka s Bohom.

Vyslovme v našej modlitbe všetko úprimne – tak, ako to cítime, ako nám je. Nebojme sa povedať: Pane Bože, hnevám sa na Teba, pretože si to neurobil podľa mojej vôle. Pane, viem, že to nie je správne, ale hovorím ti to tak, ako to cítim, a preto, aby si ma z toho uzdravil…
Musíme pred Bohom vysloviť to, čo máme na srdci. Nehovorme mu: Milý Bože, je to bezvadné, si taký skvelý!, keď vo svojom vnútri cítime niečo celkom iné. To by bola pretvárka! Boh miluje pravdu a vidí do nášho srdca aj mysle, jeho neoklameme!

Prehnané nároky a vďačnosť

Konzumný postoj a prehnané nároky zabíjajú vďačnosť. Dnešný človek sa správa tak, ako by mal automaticky na všetko nárok. Robí si nároky aj to, čo vychvaľujú všadeprítomné reklamy – okamžite potrebuje všetko, čo v nich vidí. Kúpi si čokoľvek, na čo si práve spomenie. Bezodkladne musí uspokojiť všetky svoje potreby. Nedokáže počkať. A už vôbec nie, kým ho niekto obdaruje. Neschopnosť čakať mu berie schopnosť niečo si užiť. Lenže vďačnosť predpokladá slobodu a dobrovoľnosť. Ktosi to vyjadril takto: Tam, kde sa končí sloboda, mizne aj vďačnosť. Na jej miesto nastupuje presvedčenie, že sa len stalo to, na čo mal človek nárok.
V dnešnej dobe sa ľudské požiadavky a nároky len zvyšujú. Lenže to vytláča vďačnosť a nemôže priniesť šťastie. Spokojný totiž dokáže byť iba človek vďačný.

Vďaka za nové ráno

Vďačný človek dokáže poďakovať za hocičo, aj za maličkosti. Hneď ráno ďakuje za to, že mu Boh daroval nový deň, že vstáva zdravý, že má okolo seba svoju rodinu, v ktorej sa cíti bezpečný, alebo že môže niečo urobiť pre druhých. Ďakuje za východ slnka, za pekné počasie, za dom, ktorý sa stal jeho domovom. Ďakuje za chutný pokrm. Ďakuje za srdce schopné milovať…

Nič nepokladá za samozrejmosť. Dokáže prejaviť vďačnosť, pretože je schopný rozmýšľať o tom, čo prežíva. Uvedomuje si, že aj jeho samotné bytie je darom. Všetko, čo je a má, mu bolo darované. On sám nie je stvoriteľom, ale iba tvorom vďačným za svoje stvorenie – za to, že je!

Vďaka za svoje telo a nadanie

Vďačnosť mi otvára oči, aby som dokázal vidieť vlastnú hodnotu. Nie je vôbec ľahké byť vďačný sám za seba. Často je v nás totiž až príliš hlboko zakorenený sklon k sebaodmietaniu. Radi by sme mali iné telo, iné nadanie, iné možnosti rozvoja atď. Ak však začneme poškuľovať po to, čo nemáme, nedokážeme už potom ďakovať za to, čo nám bolo darované. Vďačnosť totiž od nás vyžaduje aj schopnosť rozlúčiť sa s vlastnými ilúziami o tom, aký by som mal byť. Až keď ich skutočne opustím, dokážem ďakovať za svoj spôsob myslenia, za to, čo prežívam, za svoje ruky, za svoje telo, ktoré možno nezodpovedá súčasnému modernému ideálu krásy, ale v ktorom moja duša rada prebýva.

Vďačnosť ma vedie k životu v súlade so sebou samým a k hlbokej radosti z toho, že som práve taký, aký som.

Umenie prijímať dary

Poďakovať sa dokáže len ten, kto dokáže prijímať dary. Dnešným ľuďom však schopnosť nechať sa obdarovať pripadá stále ťažšia a problematickejšia. Sú totiž často presvedčení, že všetko si treba zaslúžiť.

Človek, ktorý si myslí, že si všetko musí urobiť sám, nedokáže už od nikoho nič prijať a len ťažko sa zmôže na vďačnosť. Trpí predstavou, že ich čaša musí byť po celý čas až po okraj plná. Lenže do plnej čaše vína sa už nedá dolievať…

Taký človek si musí znova osvojiť postoj prijímajúceho. Aby sa naučil prijať zázrak lásky, ktorým ich niekto iný túži obdarovať.

Vďačnosť premieňa

Vďačnosť premieňa môj život. Akonáhle človek začne ďakovať, začne sa pozerať na život novými očami. Albert Schweitzer radí: Ak sa cítiš slabý, malátny a nešťastný, začni ďakovať a hneď ti bude lepšie. Ak sa pozerám na svoj život s vďačnosťou, temnoty sa rozjasnia a horkosť dostane inú príchuť. Vďačnosť ma chráni pred malomyseľnosťou a horkosťou. Približuje ma k Bohu. Skúsme sa modliť takto: Pane, ďakujem ti, že sa dnes veci neudiali tak, ako som si ráno prial ja, ale tak, ako si to chcel ty.
Ten, kto sa takýmito očami dokáže pozrieť na uplynulý deň, nehnevá sa, ale všetko prežité v tomto dni premieňa v sebe na zdroj radosti a pokoja.

(P. Semela, K. Lachmanová a iní)