Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila. (Lukáš 17,15-19)

Veľa dobrých vecí v živote považujeme za samozrejmosť. Keď sme zdraví, je to „normálne“. Keď sa k nám niekto správa pekne, plní svoje úlohy, z ktorých máme prospech, nezištne nám pomôže… – čo je na tom zvláštne? Tak to predsa má byť! Prečo by sme tomu mali venovať zvláštnu pozornosť? Ako by sme na to mali automaticky nárok…

Problém je v tom, že s takýmto prístupom prestaneme dobré a fungujúce veci vo svojom živote vnímať a uvedomíme si ich až vo chvíli, keď o ne prídeme. Potom sa začneme dožadovať svojich práv, vynucovať si to, čoho sme si ešte pred chvíľou ani neboli vedomí. Zvláštne je aj to, že keď niekto považuje našu pomoc, službu, či prejav lásky za samozrejmý a ani nám za to nepoďakuje, nepáči sa nám to. Keď nie je naša práca pre druhých ocenená, frustruje nás to a strácame chuť v nej pokračovať.

Tento zvláštny rozpor pramení z toho, že v srdci cítime, čo je správne, aké by veci mali byť, vnímame, že sme stvorení pre šťastie, no prehliadame to, že nielen svet, v ktorom žijeme, ale aj my sami sme zasiahnutí následkami hriechu. Sme poznačení nedostatkom lásky a nakazení sebectvom.

Poďakovať sa a pochváliť znamená uznať, že službu druhého nevnímame ako samozrejmosť, ale že si vážime úsilie, ktoré musel vynaložiť, aby prekonal sebectvo a pohodlnosť. Ukazuje to, že sme si dobrých vecí všimli a že si ich vážime. Pre druhých je prejavená vďačnosť obrovským zdrojom motivácie pokračovať v láskyplnej službe.

Boh od nás motiváciu nepotrebuje, On sebectvo prekonávať nemusí. Avšak vďačnosť voči Bohu a modlitba chvály sú liekom na našu nevšímavosť dobrých darov života a prehnanú citlivosť aj na ten najmenší nedostatok. A posilňujú našu dôveru v jeho dobrotu a napĺňajú nás radosťou.

Vďačnosť nie je len otázka slušnosti. Vyrastá zo všímavosti k dobrým veciam v mojom živote a z pochopenia, že mnohé z nich som nezískal vlastnými silami, že to je nezaslúžený dar. Z uzdravených malomocných sa vrátil len jeden a poďakoval. Vďaka tomu prežil bližšie a zásadnejšie stretnutie s Ježišom a oveľa hlbšie uzdravenie.

Vďačnosť premieňa náš pohľad na život a na okolitý svet, učí nás vidieť a prijímať ešte väčšie dobro. Tak sa vráť a poďakuj!

(P. Semela)