Publikované

TICHO

Čím som starší, tým viac si vážim tri veci. Sú to pohodlné topánky, starí priatelia a – ticho. Vážim si aj iné veci, no dobré topánky, starí priatelia a ticho mi pripadajú ako základné predpoklady kvalitného života. Vždy som nosil dobré topánky, dokonca aj vtedy, keď som nezarábal veľa peňazí. To preto, lebo ma moja matka naučila, aby som nikdy nešetril na veciach, ktoré sa nachádzajú medzi mnou a zemou. A tak, kedykoľvek si kupujem topánky alebo pneumatiky, nikdy na tom nešetrím.

Môj priateľ Jim je múdry muž, ovšem okrem názoru na topánky. Kedysi sa vychvaľoval, akú má lacnú obuv. Avšak vďaka tomu, že nosil celý život lacné topánky, má teraz zničené nohy, a keď ráno vstane, takmer nevládze chodiť. Dnes sa už svojimi lacnými topánkami nevychvaľuje. A keby aj odteraz začal nosiť dobrú obuv, pravdepodobne by mu to už nepomohlo. Keď si raz zničíte nohy, nedá sa s tím už nič urobiť.
Já mám dobré nohy, pretože nosím kvalitné kožené topánky rovnakej značky. Každé tri roky si kúpim nový pár. Sú to drahé topánky, avšak každučký cent, ktorý za ne zaplatím, sa mi vyplatí. Mám odložených niekoľko nových párov pre prípad, že by ich dotyčná firma prestala vyrábať.

Starými priateľmi nemyslím tých, ktorých už dlho poznám. Myslím tým osoby, pri ktorých mi pripadá, že ich poznám odjakživa. Lebo to, ako dlho niekoho poznáte, ešte nevypovedá nič o tom, ako veľmi máte dotyčného radi. Starý priateľ je, jednoducho, niekto, u koho už nemám pocit, že naňho musím urobiť dojem. Mám veľa normálnych priateľov, ale len štyroch starých. Ich mená vám neprezradím, pretože nechcem raniť city tých, ktorí sú iba mojimi normálnymi priateľmi.

Dôležitou vlastnosťou požehnaného života je ticho. Čím som starší, tým viac ho potrebujem a tým viac sa mi ho žiada. V našej rodine začíname okolo sedemdesiatky strácať sluch. Aká je to úžasná zhoda okolností, že prestávame počuť práve vtedy, keď si začíname vážiť mlčanie! V sedemdesiatke ste už určite počuli tie najlepšie zvuky, aké vám tento svet môže ponúknuť – svoje vnúčatá, spev vtákov aj cikády…

Tichom však nemyslím atmosféru zbavenú všetkých zvukov. Myslím tým len atmosféru bez rádia, hlasov, motorov, sirén a televízie. Prírodné zvuky sú v poriadku. Keď sedím vonku na lavičke a počujem len cikády, cvrčkov a žaby, považujem to za ticho. Nádherné mlčanie. Ak však začne pubertiak od susedov túrovať motor svojho auta, už to nie je ticho. To, po čom túžim, je ticho cikád, cvrčkov a žiab.

Mám priateľov, ktorí vám dokážu na deň presne povedať, kedy sa z nich stali kresťania. Ja to mám takto s mlčaním. Vyznávačom pokoja a ticha som sa stal 24. júna 1992, v deň, keď sa nám narodilo prvé dieťa. Nie je to nič proti môjmu synovi, hlboko ho milujem. Len proste uznávam, že v živote je vždy niečo za niečo. Buď môžete mať pokoj a ticho, alebo môžete mať deti. Oboje dokopy mať nemôžete. Ja som si zvolil deti a zvolil by som si ich znova. A predsa mi chýba mlčanie. A keďže nemôžem mať ticho doma, chcem ho mať aspoň v kostole. Máme pastora. Ten načúva Bohu a my načúvame jemu. Bol by som však rád, keby sme mohli – hoci len raz za mesiac – mlčky sedieť a vypočuť si to priamo od nášho Pána…

Každé ráno začínam tichom, a to tak, že sa idem prejsť po lesoch a lúkach za naším domom. Je to dobré cvičenie. Robím to každý deň, pokiaľ neprší alebo nezaspím, lebo potom už na to nemám čas. No, určite minimálne raz za týždeň po tých cestičkách kráčam… Alebo, vlastne som s tým ešte nezačal, ale nejaký čas si už plánujem, že sa do toho pustím, a aj to hneď urobím, len čo sa mi podarí zohnať správne turistické ponožky do mojich kožených topánok. Lebo keď nenosíte správne ponožky, môžete si zničiť nohy…

Ľudia, ktorí však majú tie lúky a lesy dostatočne pochodené, si o tom so mnou radi rozprávajú. Vynoria sa na cestičke pri našom dome a zbadajú ma sedieť v hojdačke na verande. Ponúknem im pohár chladeného čaju, a potom spolu sedíme a rozprávame sa. Opisujú mi potok a prérijové lúky a – ticho. Ten potok a prérijové lúky očakávali. Ticho bolo pre nich prekvapením. Ale je tam a čaká, aby ich mohlo privítať. Nijaké zvuky áut, nijaké rádiá, nijaké sirény. Len hudba vody, ktorá sa prelieva cez kamene, a spev vtákov. Už len to ma núti zohnať si tie ponožky a vyraziť.

Pri ceste kúsok od nás býva muž, ktorý chodí po tých cestičkách každé ráno. A práve ticho je to, čo ho tam ťahá. Predtým pracoval pre jednu veľkú spoločnosť, ale odišiel do penzie, pretože ho už prestalo baviť počúvať, ako ľudia stále dokola hovoria o svojich peniazoch a úspechu. Znášal to celých tridsať rokov, no potom sa presťahoval kvôli pokoju a tichu sem k nám. Najprv bol celý roztrasený a nervózny, teraz je pokojný a vyrovnaný. Svoje uzdravenie prisudzuje tunajšiemu tichu a ja verím, že sa nemýli, pretože skutočné ticho predstavuje odpočinok pre ľudskú myseľ. Dodáva duši to, čo spánok telu – výživu a osvieženie. K takémuto poznaniu a váženiu si ticha sa však musí každý sám postupne dopracovať.

Ľudia väčšinou tvrdia, že majú radi ticho, no ja o tom pochybujem. Keby totiž skutočne túžili po tichu, určite by si rozmysleli, či svoj dom zaplnia prístrojmi na rámus. My práve z tohto dôvodu nemáme televíziu – je to len bezduchá, otravná vec, ktorá pramálo prispieva k blahu ľudskej duše. Hluk nám bráni získať vnútorný mier, lebo nás odvádza od duševného sebaspytovania. Nedovolí nám zistiť, v akom stave sa nachádza naša duša. Mlčanie je totiž spirituálny nôž, ktorý ju obnažuje. Ak nie sme nikdy potichu, nemusíme nikdy skúmať pravdu o sebe. Práve preto bývajú mnísi mlčanliví: aby mohli objaviť to, čo možno nájsť len v tichosti. Duševné sebaspytovanie je však bolestné, a preto na svete nie je veľa mníchov…

Väčšina z nás potrebuje viac ticha, ako ho dostáva. Iní ho zase majú nadbytok a tí ho často nepotrebujú. Toto je veľký problém ľudského života, a keby som mal k dispozícii dosť ticha, možno by som dokázal vymyslieť, ako to dať do poriadku…

(Ph. Gulley)

Verzia pre tlač