Veľa ľudí sa snaží žiť svoj život tak, aby im nikto, ani Boh, nemohol nič vytknúť. Hlavne neurobiť chybu, nič nepokaziť. Túto svoju akoby spravodlivosť dokonca vie zdôvodniť… Avšak to, že sme nič extra nepokazili, ešte neznamená, že svojím životom napĺňame Božiu predstavu. Boh nás nepovolal k tomu, aby sme sedeli na gauči. Boh aj nám zveril svoje dary a očakáva, že to vezmeme vážne a použijeme ich tak, aby prinášali úžitok.
Boh sám môže doplniť to, na čo my nemáme silu
Každý z nás túži, niekto možno len podvedome, vo svojom živote okúsiť také hodnoty, ako sú vernosť, spravodlivosť, milosrdenstvo… A predsa: Ak často sa nám nedarí byť voči sebe navzájom veľkorysí a milosrdní; aká ťažká je pre nás vzájomná vernosť v maličkostiach aj vo veľkých veciach; ako často sa sťažujeme na nespravodlivosť… Nemusí to tak však byť, pretože Boh je s nami v každom okamihu. On je vždy milosrdný, verný a spravodlivý. Keď ho pozveme do našich životov a vzťahov, On sám doplní to, na čo my sami nemáme silu. Ak bude pre nás vzťah s Bohom na prvom mieste, tak z neho môžeme čerpať nielen pre naše vzťahy, ale aj pre akúkoľvek našu činnosť, a tak žiť oveľa hodnotnejší pozemský život. Potom slová milosrdenstvo a pomoc, vernosť a spravodlivosť
nemusia byť len nedostupným cieľom, ale skutočným pilierom nášho života.
Neprestávajte sa učiť…
Všetci disponujeme nejakou silou. Dokonca aj chorľaví a starí ľudia. Záleží len na tom, či chcú a vedia, na čo ju majú. Ak máme stanovený konkrétny životný cieľ, ide už len o to, ako ho dosiahnuť. Jednou z hlavných prekážok môže pri tom byť chýbajúca sebadôvera a malá úcta k sebe samému. Ten, kto si málo verí alebo si neverí vôbec, často svoje úlohy ani nedokončí, pretože nedokáže zmobilizovať svoju vnútornú energiu. Avšak často aj ten, kto má až príliš veľa odvahy, stroskotá. Veriť si, pokúsiť sa o niečo nové a neznáme, je dôležitý krok k dokončeniu dobrých vecí.
Ten, kto si často myslí alebo aj hovorí: Toto nepoznám, toto som ešte nikdy nerobil, na to som už veľmi starý, na to by som musel byť múdrejší…, si už dopredu programuje neúspech. Možno cítite, že by ste to aj dokázali, ale váhate, pretože sa bojíte, že sa to pokazí alebo že to bude znamenať pre vás určitú námahu… Dobre preskúmajte, či takéto výroky nie sú len výhovorkami!
Pri všetkom, čo robíme, prežívame dve veci: prajeme si úspech a obávame sa zlyhania. To, čo úspech priťahuje, resp. marí, je vzťah k sebe samému. Úspešní ľudia čerpajú podstatný diel svojho výrazného vedomia vlastnej ceny zo svojich schopností. Niečo určité poznajú zvlášť dobre – a práve tým sú pre ostatných veľmi atraktívni. Sme síce zvyknutí na to, že sa definujeme hlavne svojím povolaním, avšak naše záľuby a koníčky prehodnotením práce nadobúdajú pre naše sebavedomie stále väčší význam. Ak niekto zvlášť dobre ovláda rezbárstvo alebo cukrárstvo, venuje sa hudbe alebo pomáha druhým, vie organizovať cesty alebo slávnosti, hrať divadlo či pestovať orchidey atď. – to všetko poslúži jeho osobnej a sociálnej kompetencii. Vždy, keď niekto dobre rozumie „svojej veci“, je zaujímavý. Ak svoju kompetenciu ponúka, nie vnucuje, dokonca požíva úctu. A ak pomáha druhým, aby aj oni získali na kompetentnosti, stáva sa možno až milovaným.
V psychoterapii vždy znova odporúčame, aby si ľudia hľadali svoje „pole pôsobnosti“, ktoré by mohli – primerane svojmu talentu – „obrábať“, aby potom mohli žať úrodu. Odporúčame, aby si ľudia rozširovali obzory. Pretože mnohí neúspešní ľudia sú totiž len leniví, váhaví a ťarbaví, odmietajú námahu a nasadenie, alebo len, jednoducho, neveria, že majú na niečo talent. Úspešní ľudia sa nikdy neprestávajú učiť. Ak sa v niečom stanú „majstrami“, v ďalšom sa späť stávajú „učeníkmi“. A tak by to malo byť aj v našom duchovnom živote, dostali sme „hrivny“, ktorými máme slúžiť svojmu okoliu. Máme ich rozvíjať, rozmnožovať, dávať ďalej!
Ten, kto nič nerobí, nič nepokazí
Ježiš Povedal svojim učeníkom: Bude to tak, ako keď si človek pred odchodom na cesty zavolal sluhov a odovzdal im svoj majetok. Jednému dal päť talentov, inému dva a inému zas jeden; každému podľa jeho schopností. A odcestoval. Ten, čo dostal päť talentov, hneď odišiel, obchodoval s nimi a získal iných päť; podobne ten, čo dostal dva, získal iné dva. Ale ten, čo dostal jeden, odišiel, vykopal jamu a skryl v nej peniaze svojho pána. Po dlhom čase prichádza pán tých sluhov a účtuje s nimi. I prišiel ten, čo dostal päť talentov, priniesol iných päť a povedal: Pane, päť talentov si mi odovzdal, ajhľa, získal som iných päť! Povedal mu pán: Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána! Podobne prišiel ten, čo prijal dva talenty, a povedal: Pane, dva talenty si mi odovzdal, ajhľa, získal som iné dva! Povedal mu pán: Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána! Prišiel aj ten, čo dostal jeden talent, a povedal: Pane, vedel som, že si tvrdý človek, ktorý žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, preto som išiel a skryl som tvoj talent do zeme. Ajhľa, tu máš, čo je tvoje! Odvetil mu pán: Ty zlý a lenivý sluha, vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal. Mal si teda peňažníkom odovzdať moje peniaze, a ja pri svojom návrate aj s úrokmi by som si bol vzal, čo je moje. Preto mu vezmite ten talent a dajte tomu, ktorý má desať talentov! Lebo každému, kto má, bude dané a bude mať hojne; ale tomu, kto nemá, aj čo má, bude odňaté. Onoho neužitočného sluhu však vyhoďte do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov. (Matúš 25,14-30)
Veľa ľudí sa snaží žiť svoj život tak, aby im nikto, ani Boh, nemohol nič vytknúť. Hlavne neurobiť chybu, nič nepokaziť. Túto svoju akoby spravodlivosť dokonca vieme zdôvodniť a zaštítiť podobne ako služobník v tomto podobenstve. Ten však aspoň úprimne priznáva, že mal strach. Strach z chyby a zlyhania je vlastný aj nám. Aj nás ochromuje a vedie k pasivite. To, že sme nič extra nepokazili, však ešte neznamená, že svojím životom napĺňame Božiu predstavu. Boh nás nepovolal k tomu, aby sme sedeli na gauči. Boh aj nám zveril svoje dary a očakáva, že to vezmeme vážne a použijeme ich tak, aby prinášali úžitok. Možno nám nevyjde úplne všetko na jednotku, no aj tak sme povolaní to risknúť.
Osobne si myslím, že dotyčný pán v tomto podobenstve by mal väčšiu radosť z toho, keby ten služobník svoju hrivnu použil a nevyšlo mu to, ako z toho, že svoju hrivnu zakopal.
Neukrývajme svoje hrivny ani my! Na prvý pohľad by sme sa možno zdesili. Dotierajú na nás otázky: Toľko som toho dostal a aké sú moje výsledky? Zdá sa však, že výška odmeny v podobenstve vôbec nezávisí od odvedeného výkonu – zarobených peňazí. Či už služobníci zarobili päť alebo dve hrivny, dostávajú rovnako. Zle dopadol len ten, ktorý plný strachu (a možno aj perfekcionizmu, závisti, ukrivdenosti, zášti, nenávisti…) svoju hrivnu ukryl v zemi. „Vsadil na istotu“, neriskoval, aby náhodou niečo nepokazil, neurobil zle či nedospel k strate. Možno že aj teba ovláda strach z neúspechu, nepochopenia, odmietnutia, zbytočných investícií, nedocenenia, zlyhania… Možno sa ti zdá, že je lepšie
nechať veci tak, ako sú. To však nie je cesta k životu. Neboj sa vyjsť zo seba, investovať svoj čas, úsmev, odpustenie, pomoc či modlitbu a Pán Ježiš tvoje hrivny rozmnoží. Do radosti svojho Pána potom môžeš vchádzať každý deň!
Boh má plán (dokonca 🙂 aj s tebou
Boh má plán a poslanie pre každého človeka. Počíta so všetkým talentom, darmi a schopnosťami, ktorými nás obdaroval. Ak vás trápi, čo všetko nie ste a čo nedokážete, pozrite sa do zrkadla a uvedomte si, že Boh vidí to, čo ste – vidí váš potenciál a svoju slávu vo vás. Neporovnáva vás s iným človekom, aby zistil, či sú vaše schopnosti porovnateľné. Jeho zaujíma niečo iné – zaujíma ho, ako vy používate potenciál, ktorý do vás vložil. Odrazí každú výhovorku, ktorú mu nadhodíte, aby ste mohli ignorovať alebo odmietať jeho dary.
V Biblii vidíme, že Boh povoláva a používa rôznych ľudí, aj takých, čo majú sami problémy. Niekedy to boli takí, ktorí boli na dne, pretože sa nechali pohltiť svojim zlým správaním. Inokedy povolal ľudí z nízkej spoločenskej vrstvy, alebo dokonca boli zo spoločnosti vylúčení… Veľa z nich by istotne malo celkom dobrú výhovorku, prečo nemôžu Bohu slúžiť, keď ich volal. Raz som kdesi čítal zoznam, ktorý sa začínal takto: Abrahám bol veľmi starý, Jakub bol klamár, Timotej mal žalúdočné vredy, Peter bol zbabelý, Mojžiš koktal a bol vrah, Marek bol nespoľahlivý, Hozeáš mal za ženu prostitútku, Noemi a Rút boli vdovy, Jonáš bol neposlušný, Miriam bola klebetnica, Tomáš pochyboval, Eliáš trpel depresiou, Pavol prenasledoval cirkev, Marta bola príliš úzkostlivá, Zacheus bol malý, Lazar bol mŕtvy…
Aká je vaša výhovorka? Boh na vás niečo vidí, niečo, čo možno ani vy sami nevidíte. Volá vás, aby ste boli pokorní a spoliehali sa na neho, aby ste si uvedomili, ako veľmi ho potrebujete, aby ste mohli lepšie slúžiť. Ponúka vám svoju pomoc. Volá vás, aby ste v spolupráci s ním mohli prinášať dobré a trvalé plody. Volá vás k naplnenému a zmysluplnému životu. Nebojte sa s ním byť neustále v kontakte, nebojte sa nechať ním viesť, nebojte sa mu odovzdávať, nebojte sa mu vyjsť v ústrety. Nebojte sa vyjsť. Nebojte sa!
Boh nemá na tomto svete iné ruky ako tvoje
Počas druhej svetovej vojny počas náletov úplne rozbombardovali jednu malú dedinku. Neobišlo to ani kostol. Socha Krista vedľa kostola prišla o ruky aj nohy. Po vojne sa obyvatelia dedinky vrátili, domy aj kostol obnovili, len sochu sa rozhodli nechať tak. Na jej stojan pripevnili tabuľku s týmto textom:
Už nemám ruky ani nohy.
Odteraz buďte vy
mojimi rukami i nohami
a prinášajte tak úľavu a uzdravenie
zranenému svetu.
A to je odkaz aj pre nás, my máme byť jeho rukami a nohami v dnešnom svete. Boh sa spolieha na nás. Posilňuje nás na ceste skúšok a bolesti, ktoré nevyhnutne prichádzajú do našich životov. A keď prichádzame k druhým, ktorí sú v takých situáciách a pomáhame im, oni začujú Ježišovo volanie: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! (Matúš 11,28) V takých okamihoch je naša pomoc takmer hmatateľným sprítomnením starostlivého, milujúceho a ochraňujúceho Boha.
Privilégium spolupracovať s Bohom
Ježiš povedal: Vy ste soľ zeme… vy ste svetlo sveta… (Matúš 5,13-16)
Na začiatku Biblie čítame, že keď Boh tvoril svet, všetko ním stvorené dostalo nejakú úlohu: vody, zeleň, živočíchy… A najdôležitejšiu úlohu Boh zveril človeku: Byť Božím obrazom a panovať nad všetkým stvorenstvom. Inými slovami: Človeče, zverujem ti tento svet, staraj sa oň a rob ho dobrým…
Byť niekoho obrazom znamená ukazovať originál v čo najvernejšej podobe. Ak máme byť Božím obrazom, znamená to teda byť s Bohom v čo najtesnejšom spojení. Ježiš nám hovorí to isté: Vy ste svetlo sveta a soľ zeme – to znamená, že ste pre tento svet veľmi potrební. A tak niečo robte – zvestujte druhým ľuďom to, na čom skutočne záleží, čo je zmyslom života. Že to nie sú peniaze, bohatstvo, majetky…, ale trvalejšie hodnoty, ktoré robia svet lepším. A vôbec si nemusíme vymýšľať, čo máme druhým zvestovať, pretože nám to už ukázal Ježiš svojím životom. Na nás je, aby sme jeho životný štýl prijali za svoj a svojou vlastnou formou ho odovzdávali ďalej.
Panovať na všetkým stvorenstvom a starať sa o tento svet je veľkou úlohou, ale aj privilégiom, ktorého sa nám z Božej strany dostalo. Boh, ktorému záleží na celom svete, nás pozýva k spolupráci s ním. Nebojme sa investovať do svojho okolia. Sme tu preto, aby sa svet dozvedel, že každý život má zmysel.
Vyjdime a konajme!
Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve rybičky; ale čo je to pre toľkých? I rozkázal Ježiš: Usaďte ľudí. A bolo tam mnoho trávy. Posadilo sa teda mužov okolo päťtisíc. Nato Ježiš vzal chleby, dobrorečil Bohu a rozdával sediacim, podobne aj z rybičiek, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal učeníkom: Pozbierajte nalámané zvyšky, aby nič nevyšlo nazmar. Pozbierali (ich) teda a nalámané zvyšky, ktoré po jediacich zvýšili z piatich jačmenných chlebov, naplnili dvanásť košov. (Ján 6,9-13)
To, čo je dôležité na tomto príbehu „zázračného rozmnoženia chleba“, je fakt, že tento zázrak neurobil Ježiš bez pričinenia ľudí. Ktosi z davu – nejaký chlapec – ponúkol Ježišovi to málo, čo mal len pre seba – päť placiek chleba a dve rybičky. To bolo skutočne veľmi málo pre celý dav ľudí. Chlapec to však odovzdal do Ježišových rúk a on z toho mála nasýtil veľký zástup.
Aj nám sa môže niekedy zdať, že toho máme sami príliš málo. Môžeme vnímať, že oproti druhým máme málo peňazí alebo schopností, času, šarmu, odvahy, suverenity, výrečnosti, či iných vlastností… A preto si myslíme, že pomáhať – to nie je pre nás. Navyše, akoby to naše „málo“ v porovnaní s obrovským zlom vo svete bolo vlastne nanič – že sami proti nemu ani nič nezmôžeme, že sa nič nezmení…
Opak je však pravdou. Každý z nás môže hľadať a objavovať to, čím sme od Boha vystrojení, aké schopnosti, talent a hrivny sme dostali do vienka. A to potom môžeme ponúknuť a odovzdať Ježišovi do rúk s otázkou, ako môžeme prospieť a pomôcť svojmu okoliu. A potom sa už len s odvahou pustiť do práce, do celkom obyčajných vecí, napríklad: pustiť v MHD niekoho sadnúť a usmiať sa na neho; venovať chvíľu času svojmu dieťaťu, partnerovi, rodičovi, prarodičovi…; načúvať tomu, kto to práve potrebuje; prehltnúť horkosť, krivdu či zraňujúce slovo; nezapojiť sa do ohovárania; pomôcť potrebnému slovom či skutkom; s radosťou plniť svoje povinnosti v práci, v škole a doma; zapojiť sa do dobrovoľníckej práce atď.
Každý máme iné vybavenie, iné poslanie, iné výzvy. Avšak ak nič neskúsime, nezistíme, čo pre nás je a čo nie. A ešte niečo: ak si, napríklad, milión ľudí povie: „Ja síce nič veľkého nezmôžem, ale môžem začať s niečím malým“, tak tu zrazu máme milión „maličkostí“, ktoré pretvárajú spoločnosť a, samozrejme, aj nás! A preto: Pýtajme sa Boha, odovzdávajme sa mu do rúk, vyjdime a konajme.
