Ježiš im povedal: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. (čítaj Matúš 25,31-46)

Vždy, keď som v minulosti počula tieto slová, rozmýšľala som o tom, kto je vlastne ten „najmenší brat“. Pán Ježiš nám napovedá – nahý, hladný, smädný, chorý, uväznený… Avšak kedy niekoho takého v našom bežnom stretneme, aby sme mu mohli pomôcť!?

Časom som pochopila, že takých ľudí stretávam každý deň:
– nahým a biednym môže byť človek, ktorého väčšinová spoločnosť odsudzuje – bezdomovec, žobrák…;
– hladným – túžiacim po troche útechy či porozumení môže byť osamelá mamička v parku…;
– smädným po láske či spoločenstve môže byť rovnako mladý aj starý opustený človek…;

– chorých či hendikepovaných stretávame každý deň v mestskej hromadnej doprave, na ulici, na nákupoch, všade…;
– a väzňov uväznených v drogách či alkohole vídavame taktiež na každom kroku…

Byť veriacim teda nie je len veľkou výsadou, ale aj výzvou a zodpovednosťou. Človek by mal byť dobrým nástrojom v Božích rukách – mal by vnímať ľudí okolo seba. Často by stačilo len neohŕňať nos, nesúdiť, ale sa usmiať, podať pomocnú ruku, pomodliť sa.

Boh od nás nečaká, že sa celkom rozdáme pre chudobných, alebo že všetci hneď budeme zakladať nadácie a pod. Každý z nás však môže pomáhať nejakým spôsobom, často je to práve maličkosťami. Ale odhodlať sa niekedy aj k tej maličkej pomoci vôbec nie je maličkosťou.