Pokladom veriaceho človeka nazývam radosť – radosť z Boha. V Bohu je láska v plnosti, v každom človeku sa ešte len rozvíja.

Čo spája neveriacich a veriacich? Človek, ktorého nazývame neveriaci, je úžasným svedkom nádeje. Moja nádej je totiž rovnaká ako tá, ktorú hľadá on; ja mám len tú výhodu, že nádej pokladám za neobmedzenú – pre mňa ani choroba, ani smrť neznamená koniec tejto nádeje.

Ak sa pozrieme na to, čo sa skutočne deje každého rána, tak je to tá istá nádej, ktorá stavia na nohy teba, neveriaceho človeka, ale aj mňa. Samozrejme, nedokážem povedať, o čo sa opiera nádej tých, ktorí neveria. Viem len jedno: že existuje.

Naše radosti v živote sú vždy zmiešané s kvapkou horkosti a bolesti. Poznávam však, že to veľmi napomáha k oslobodeniu od všetkého, čo nie je trvalé a k pozdvihovaniu zraku hore, k prameňu trvalej radosti… (sv. Teresa z Lisieux)

Biblia o radosti

Ja sa budem radovať v Hospodinovi. (Žalm 104,34)
…pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti… (Žalm 16,11)
…radosť z Hospodina je vašou silou. (Nehemiáš 8,10)

Túžba po živote v radosti, ktorú v sebe každý nosíme, sa hlási o slovo v najrôznejších životných situáciách: v prírode, v stretnutiach s inými ľuďmi, v úžase nad zázrakom malého človiečika, v práci, avšak aj v nedostatku a trápení… Okamihy radosti sú prejavom našej bytostnej túžby po nekončiacej sa radosti, ktorú do našich sŕdc vložil Boh. No táto túžba môže byť naplnená len v spoločenstve s ním.

Kde vziať v živote radosť?

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: Ale teraz idem k Tebe a toto hovorím vo svete, aby moju radosť mali úplnú v sebe… Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého… Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.(Ján 17;13,15 a 11b)

Život často prináša situácie, ktoré sú zložité, a preto nás napĺňajú trápením a bolesťou. Nenávisť, zrada, zneužívanie, rozdelenie, neodpustenie, závisť… – to je všetko, v čom chýba túžba po dobre a čoho cieľom je tomu druhému ublížiť. Stretávame sa s tým odmalička až do konca života. A sprevádza to smútok…

Sú však aj také situácie, ktoré nás napĺňajú nádejou – sú to prejavy nesebeckej lásky, ohľaduplnosti, záštity, pomoci, obdarovania, vernosti, odpustenia… – všetko to, čoho cieľom je hlavne dobro toho druhého. Takéto konanie sprevádza radosť a premieňajú svet.

Ježiš chce, aby sme žili v radosti. A ak žijeme v jeho blízkosti a berieme jeho slová vážne, môžeme túto radosť aj naozaj prežívať a prinášať ju do tohto sveta. A to slovami, ktorými potešíme či povzbudíme, alebo skutkami, keď sa niekoho zastaneme, pomôžeme mu, vypočujeme ho, sme s ním…

Buďme nositeľmi radosti, a nie smútku. Nie sme na to sami… Ježiš povedal: …zostaňte v mojej láske… aby moja radosť bola vo vás a vaša radosť aby bola úplná. To je moje prikázanie, aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval. (Ján 15, 9-12)

Dôvod k radosti

Každý vedome či podvedome túžime po nekončiacom sa šťastí a radosti. Všetci žijeme s otázkou, ako k takejto radosti dospieť uprostred života, ktorý je plný starostí a zármutku. Veľa pokusov o radostný život sa totiž často končí len vonkajšou veselosťou, ktorá vedie do ešte väčšieho a hlbšieho smútku, sklamania a prázdnoty.

Aby sa človek mohol skutočne radovať, musí mať k radosti oprávnené dôvody. Aké sú tie pravé dôvody na radosť? Odpoveďou môže byť text zo štvrtého storočia: „Kristus bol obetovaný a vstal z mŕtvych – to je nový začiatok. Milosť tohto sviatku sa neobmedzuje na jediný deň a jeho jasný lúč nezapadá, ale je vždy pripravený osvietiť každého, kto po ňom túži… Tento sviatok nás sprevádza ťažkosťami, na ktoré vo svete narážame; a Boh nám denne ponúka radosť zo spasenia, ktorá z tohoto sviatku vyžaruje…“ Spasenie, o ktorom sa tu hovorí, je čin Ježiša Krista, ktorým nám opäť otvára prístup k Bohu. K Bohu, ktorý nás stvoril na svoj obraz – k životu v radosti: Boh nás teší svojimi činmi, nad jeho skutkami plesáme (Žalm 92,5).

Spása je teda stálym Božím pôsobením, prostredníctvom ktorého nás sprevádza ťažkosťami nášho života k naplnenému životu a to k životu v radosti.

Cesta k radosti

Očakávaj Hospodina a zachovávaj Jeho cestu, On povýši ťa, aby si vlastnil krajinu… (Žalm 37,34)

„Krajinou“, ktorú môžeme získať je „nová zem a nové nebo, príbytok Boží, kde Boh zotrie každú slzu z očí a kde smrti už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť…“ (Zjavenie 21,3-4). K tomuto cieľu dospejeme, ak prijmeme Boha do svojho života a necháme sa viesť Božím Duchom, lebo ako sa píše v Biblii: …duchovne zmýšľať je život a pokoj! (Rímskym 8,6). Každý, kto Boha prijíma do svojho života a necháva sa ním viesť, môže už v tomto živote prežívať radosť, ktorú tento svet nemôže dať, ani vziať…

Ježiš hovorí: Veru, veru vám hovorím: Vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať; vy budete zarmútení, ale váš zármutok sa premení na radosť. Žena, keď rodí, má zármutok, pretože prišla jej hodina. Ale keď porodila dieťa, nespomína viac na úzkosť pre radosť, že sa človek narodil na svet. Tak aj vy: teraz máte zármutok, ale zase vás uvidím, a srdce bude sa vám radovať, a nik vám nevezme vašu radosť. A v ten deň nebudete sa ma na nič dopytovať. Amen, amen, vám hovorím: Keď budete prosiť Otca o niečo, dá vám to v mojom mene. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a vezmete, aby vaša radosť bola úplná. (Ján 16,20-24)

Boh nádeje nech vás naplní radosťou a pokojom! Radujte sa z nádeje, v súžení buďte trpezliví, v modlitbách vytrvalí! Radujte sa v Pánovi! (Rímsky 12;12,15; 15;13; Filipským 3,1…)

A čo, keď nenachádzame žiadny dôvod na radosť?

Boh v nás prebýva už od okamihu stvorenia a jeho prítomnosť nás láka, aby sme k nemu prišli. Sme chrámom Ducha svätého – SME NEKONEČNE BOHATÍ! Náš život sa môže zmeniť v nebo na zemi, ak budeme dbať na toto tajomstvo.

Ak momentálne nenachádzame vo svojom živote žiadny dôvod na radosť, ostáva nám ešte možnosť radovať sa z radosti Božej a zo šťastia neustále prítomného v hĺbke našej duše. Viera nás totiž učí, že Boh je všadeprítomný. Nemôžeme preto pochybovať o jeho prítomnosti v nás. Vo svojom vnútri neustále nosíme Toho, ktorý sám je RADOSŤOU A ŠŤASTÍM. A tak nech sa stane čokoľvek, nech sa cítime akokoľvek, vždy sa môžeme radovať z jeho šťastia. Radovať sa z radosti druhých je znamením ľudskej zrelosti. A ak sme sa naučili mať radosť z Boha samého, objavili sme nevyčerpateľný zdroj radosti,
pretože Božia radosť je nekonečná.

Ďakovanie nás uzdravuje a napĺňa radosťou

Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila. (Lukáš 17,15-19)

Veľa dobrých vecí v živote považujeme za samozrejmosť. Keď sme zdraví, je to „normálne“. Keď sa k nám niekto správa pekne, plní svoje úlohy, z ktorých máme prospech, nezištne nám pomôže… – čo je na tom zvláštne? Tak to predsa má byť! Prečo by sme tomu mali venovať zvláštnu pozornosť? Ako by sme na to mali automaticky nárok… Problém je v tom, že s takýmto prístupom prestaneme dobré a fungujúce veci vo svojom živote vnímať a uvedomíme si ich až vo chvíli, keď o ne prídeme. Potom sa začneme dožadovať svojich práv, vynucovať si to, čoho sme si ešte pred chvíľou ani neboli vedomí. Zvláštne je aj to, že keď niekto považuje našu pomoc, službu, či prejav lásky za samozrejmý a ani nám za to nepoďakuje, nepáči sa nám to. Keď nie je naša práca pre druhých ocenená, frustruje nás to a strácame chuť v nej pokračovať. Tento zvláštny rozpor pramení z toho, že v srdci cítime, čo je správne, aké by veci mali byť, vnímame, že sme stvorení pre šťastie, no prehliadame to, že nielen svet, v ktorom žijeme, ale aj my sami sme zasiahnutí následkami hriechu. Sme poznačení nedostatkom lásky a nakazení sebectvom.

Poďakovať sa a pochváliť znamená uznať, že službu druhého nevnímame ako samozrejmosť, že si vážime úsilie, ktoré musel vynaložiť, aby prekonal sebectvo a pohodlnosť. Ukazuje to, že sme si dobrých vecí všimli a že si ich vážime. Pre druhých je prejavená vďačnosť obrovským zdrojom motivácie pokračovať v láskyplnej službe.

Boh od nás motiváciu nepotrebuje, On sebectvo prekonávať nemusí. Avšak vďačnosť voči Bohu a modlitba chvály sú liekom na našu nevšímavosť dobrých darov života a prehnanú citlivosť aj na ten najmenší nedostatok. A posilňujú našu dôveru v jeho dobrotu a napĺňajú nás radosťou.