Publikované

PÚŠŤAJ SVOJ CHLIEB PO VODE…

Často sme tak veľmi pohltení vlastnými starosťami, že si ani nevšimneme potreby ľudí okolo nás. A keď si ich všimneme, musíme ešte urobiť obrovský krok, kým na ne zareagujeme…

Čo dávaš, vráti sa ti rozmnožené

Je ako horčičné zrno: keď je siate do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi; ale zasiate sa rozrastie a je väčšie ako všetky byliny; vyháňa veľké ratolesti, takže v jeho tôni môžu hniezdiť vtáci nebeskí. (Marek 4,31-33)

Človeče, napodobňuj ornú pôdu a vydávaj svoju úrodu, aby si nebol horší ako nemá príroda. Veď zem vydáva plody a aj ty môžeš zbierať úrodu zo všetkého, čo robíš. Podobne, ako zrno, ktoré padne do zeme a je tak prospešné tomu, kto ho zasial, tak aj pomoc núdznemu prinesie úžitok aj tebe.

Často však počujeme takéto vety: „Nič nemám, nič teda nemôžem dať, som nemajetný.“ A či vari nemáš lásku? Nevieš byť láskavý a ústretový? Chýba ti viera v Boha? Chýba ti nádej?! Dávaj dobro! To je to, čo Boh od teba chce.

Naše dobré skutky sú ako maličké semiačko, ktoré sa vôbec nepodobá nádhernému stromu, ktorý z neho raz vyrastie, a predsa majú silu a schopnosti, aby priniesli trvalý úžitok, a to prostredníctvom Ducha svätého, ktorý bol podivuhodne vyliaty do našich sŕdc a svojou milosťou robí z našich skutkov svoje skutky!

Drobné prejavy láskavosti nás nič nestoja

Často sme tak veľmi pohltení vlastnými starosťami, že si ani nevšimneme potreby ľudí okolo nás. A keď si ich všimneme, musíme ešte urobiť obrovský krok, kým na ne zareagujeme. Ak sa však rozhodneme pomôcť, znamená to, že budeme musieť obetovať jednu z dvoch vecí, ktoré majú pre nás vysokú cenu – peniaze alebo čas. A možno že budeme musieť obetovať oboje.
Niekedy si myslíme, že máme príliš málo aj času aj peňazí, a preto nemôžeme druhým pomôcť. Niekedy uvažujeme takto: „Keby som si to mohol dovoliť, niečo by som s tým urobil. Ale keďže si to dovoliť nemôžem, prispejem aspoň na charitu.“ Áno, prispieť na charitu je taktiež prejavom láskavosti a niekedy je to to najlepšie, čo môžeme urobiť. Avšak pokiaľ ide o osobné prejavy drobnej láskavosti v každodennom živote, ktorá nás vlastne takmer nič nestojí, má väčšina z nás ešte bohatý priestor na osobný rast.
Pred vyše dvetisíc rokmi (teda o viac ako dvetisíc rokov skôr, ako prišli mobilné telefóny, počítače atď.) varoval grécky filozof Sokrates:
Vyvarujte sa prázdnoty uponáhľaného života! Možno si myslíme, že nemáme čas poďakovať sa pokladníčke, pozdraviť suseda, či upozorniť pracovníka v kine na to, že niekto na parkovisku zabudol zhasnúť svetlá na aute… Alebo že sa nás to netýka… Alebo sme tak veľmi zamestnaní ďalším bodom svojho nabitého programu, že ani nerozmýšľame nad tým, či byť alebo nebyť láskavý… Avšak stačí tak málo! Niekedy len úsmev, milé slovo, ktoré povieme, alebo, naopak, slovo, ktoré z úst vôbec nevypustíme.

Každý z nás totiž môže drobne a účinne prispievať ku krajšiemu a pokojnejšiemu spolužitiu vo svojom okolí. O čo by bol život lepší, keby boli ľudia dôležitejší ako hodinky!

Nič dobrého, čo robíme, sa nestratí

Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta. Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma; bol som nahý, a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne. Odpovedia Mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného, a napojili sme Ťa? (Matúš 25,34-37)

Kto sú tí, ktorých pozýva Boh do svojho kráľovstva? Odpoveď je prostá a asi nikoho neprekvapí: Tí, ktorí vo svojom živote preukazovali druhým dobro. Zvláštne však je, že tí, ktorí tak robili, o tom ani nevedeli. Ako je to možné? Nikto im totiž asi neďakoval ani nestaval pomníky. Možno mali dokonca pocit, že ich dobro skončilo v čiernej diere. A navonok to tak možno aj vyzeralo…

Prežívame to asi všetci. Tisíc a jedna drobností od rána do večera: vykopnúť sa ráno z postele, zobudiť a nachystať deti, neoplatiť kyslý úsmev či pohŕdanie, náročná komunikácia, ostré lakte ľudí okolo seba, únavná práca, frustrácia z neúspechu, nevďak, ľahostajnosť, slová a skutky bez odozvy… Ježiš nás však ubezpečuje, že nič z toho, čo urobíme s láskou, sa nestratí! Žiadny pohľad, slovo, prejavený záujem, vydaný čas… V jeho očiach má toto všetko nevyčísliteľnú hodnotu – hodnotu večného života v blízkosti milosrdného Boha.

Nejedná sa však o „lovenie“ dobrých skutkov, dobročinnosť či nejaký alibizmus typu: urobil som, čo bolo treba. Ide o všedný každodenný postoj otvoreného srdca – vidieť aj v tom najposlednejšom prehliadanom človeku dôstojnosť, ktorú mu dal Boh.

Poobzerajme sa dobre okolo seba, kde by sme dnes mohli dávať a pritom hneď podvedome nepočítať, že sa nám to vráti: Vyprosujme pokoj tam, kde sa stretávame s nevraživosťou, prinášajme nádej tam, kde vládne strach a rezignácia, preukazovanou pozornosťou vracajme dôstojnosť…

Lebo aj ten – možno aj v mojich očiach – najposlednejší človek, má v očiach Božích nekonečnú hodnotu. A ďakujme za každú príležitosť, kedy tu môžeme byť aj pre neho, aj keď by sme ho dnes ešte možno najradšej prehliadli, poslali niekam do tmy, alebo prenechali niekomu inému…

Varujte sa prejavovať zbožnosť pred ľuďmi preto, aby vás videli; ináč nemáte odplatu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Preto keď dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia oslavovali. Veru vám hovorím: Majú svoju odmenu! Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí pravica, aby tvoja almužna zostala v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. (Matúš 6,1-4)

Milovať aj nesympatického človeka

Kresťanský príkaz lásky k ľuďom v našom okolí sa nám často javí ako niečo, čo je nad naše sily. Lebo ako môžem milovať človeka, ktorý je mi nesympatický? Nemôžem predsa svoje city znásilniť. Láska nás určite nenúti, aby sme potláčali svoje negatívne city a voči všetkým nastavovali umelú blahosklonnú tvár. K istej veci sa však musíme prinútiť: musíme opustiť svoje predsudky a na ľudí sa začať pozerať novými očami.
Keď totiž máme vieru, tak sa k láske nútiť nemusíme, lebo ona vyrastá z viery. Len musíme svoje správanie sa dať do súladu s naším spôsobom videnia. Lebo inak budeme rozpoltení. Ak objavíme v druhom túžbu po dobre, tak aj v nás vystúpia na povrch pozitívne city. Láska k tomu druhému potom spočíva v tom, že stále viac v ňom to dobro podnecujeme a nakoniec prispejeme k tomu, že v ňom to dobré bude stále viac premáhať všetko chorobné, zlé a temné tak, že sa celý človek stane dobrým. Milovať znamená robiť druhých dobrými – premieňať ich v človeka lepšieho a dokonalejšieho.

Podobne ako viera, aj láska opúšťa rovinu, kde sa odohrávajú hry bez konca. Hra bez konca – to je séria víťazstiev a porážok. Mnohí ľudia však spolu dokážu komunikovať len na tejto rovine. Buď som silnejší alebo slabší ako ten druhý, buď víťazím ja alebo on. Jeden však musí vždy nevyhnutne prehrať. A predsa je to hra bez konca. Pretože ak raz prehrám, budem bojovať ďalej len preto, aby som nabudúce vyhral. A keď sa mi nad týmto partnerom vyhrať nedarí, nájdem si iného – takého, ktorého porazím. Pretože nikto nevydrží ustavične prehrávať… Láska však opúšťa túto rovinu víťazstiev a porážok, prenáša sa cez ňu – s partnerom jedná na vyššej rovine. Nevidí v ňom konkurenta, ale človeka, v ktorom je veľa dobrého. Láska má záujem posilniť v partnerovi dobro, prebudiť v ňom jeho možnosti a nechať ho žiť. Nepotrebuje jeho porážku, aby uverila vo vlastnú hodnotu a silu. Ten, kto našiel v sebe, či skôr v Bohu, svoj základ a svoju hodnotu, ponechá aj tomu druhému jeho hodnotu.

Ten, kto neprežíva lásku, kompenzuje svoju núdzu ovládaním druhých

Ľudia, ktorí nepoznajú skutočnú lásku, sú úbožiaci. Svoju núdzu často kompenzujú ovládaním druhých – najrôznejšími podrazmi a násilnosťami. Samozrejme, že nejde len o fyzické násilie, ale aj psychické, sociálne, ekonomické atď.

Ježišova láska nás však zasahuje ako ohnivý šíp. Neodvažujem sa povedať, že Ho ja milujem, viem však, že On miluje mňa. Je to napísané aj v Biblii: …On prv miloval nás… V sile tejto skutočnosti si môžeme uchovať v srdci veľa lásky. Aj vtedy, keď sa stretneme s tvrdosťou či nenávisťou. Tam, kde nie je láska, rozsievaj lásku, a zožneš lásku.

Z našej strany postačí, aby sme sa na tých, ktorých nám Boh posiela do cesty, pozerali s takou láskou ako On, a On sa potom naším prostredníctvom o nich postará. To, čo si od nás Ježiš najviac praje, po čom najviac túži, je naša láska a naša pohotovosť byť mu k dispozícii. On nám potom pomôže.

Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania… v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska. (Rímskym 13,8-10)

Verzia pre tlač