Publikované

VLOŽENÍ DO BOŽÍCH RÚK

Predstavujeme vám už avizovanú knihu autorky Kristin Vindsetmo, ktorú viaceré sestry poznajú zo stretnutie sestier EA v Račkovej doline v r. 2016. Kniha je zbierkou jej pohrebných príhovorov. Kristin je evanjelická farárka z Nórska. Jej službu a prístup k ľuďom osobne poznáme. Taktiež, čo sa týka teológie, presne vie, kde stojí. A ovláda umenie povedať múdre veci s láskou a jednoducho.

Veríme, že túto knihu môžu ako inšpiráciu využiť všetci, ktorí stoja v podobnej službe. Takisto môže byť zdrojom povzbudenia pre všetkých, ktorí pri strate blízkeho hľadajú útechu v Božom slove.

Kristin Vindsetmo o sebe:

Vyrástla som v Osle, v Nórsku, v domácnosti, ktorá nebola harmonická ani bezpečná. Tento pocit som si dlho niesla so sebou. Zmenilo sa to až, keď som na strednej škole spoznala Ježiša. On mi dal bezpečie a istotu.
Vyštudovala som teológiu, no na to, aby som sa stala farárkou, som sa necítila dostatočne
dobrá. Preto som pokračovala ďalej v štúdiu – vyštudovala som fyzioterapiu a ako fyzioterapeut som potom pracovala dlhé roky. Bolo úžasné mať prácu, pri ktorej som cítila, že skutočne pomáham ľuďom. Neskôr som sa vydala a presťahovala do vnútrozemia, odkiaľ pochádza môj manžel. Narodili sa nám dvaja synovia.
Poznanie, že som pre Boha dostatočne dobrá presne taká, aká som, sa stalo dôležitým základom môjho života a som presvedčená, že je dobré podeliť sa o to aj s ostatnými. V roku 1990 som bola ordinovaná za farárku. Som vďačná, že môžem ľuďom hovoriť o tom, že Ježiš ich miluje. Verím, že všetci ľudia potrebujú vedieť, že sú milovaní a prijatí takí, akí sú.
Som farárkou v oblasti, kde sa väčšina ľudí živí poľnohospodárstvom. Mnohí z nich nechodia pravidelne do kostola, no cítia sa byť súčasťou cirkvi. Stretávame sa pri rozhovoroch, krstoch, konfirmáciách, svadbách, rôznych aktivitách, ktoré usporadúvame či už v kostoloch, alebo aj v prírode. A samozrejme, stretávame sa aj na pohreboch…
Uprostred tohto kraja s ľuďmi, ktorých mám okolo seba, viem, že byť farárkou práve tu je krásne a má to zmysel.

Keď chcete rozmýšľať o živote, začnite od smrti.

Nehovorím, že je to najpríjemnejší spôsob.
Ale na druhej strane, smrti sa zatiaľ nikto nevyhol.
A ak začneme od konca, možnože jasnejšie uvidíme,
čo ešte môžeme mať pred sebou.

Mám vypestovanú zvláštnu slabosť pre pohrebné príhovory. Nie preto, žeby som mala rada pohreby. Ale fascinuje ma, čo takéto chvíle robia s ľuďmi. Smrť niekoho blízkeho je jedna z najťažších vecí, ktoré v živote absolvujeme. A aj keby možno bolo v takýchto chvíľach ospravedlniteľné myslieť len na seba, veľa ľudí robí opak. Siahnu až na dno svojich síl, svojho odhodlania a svojej viery… a myslia na svojich blízkych.
Samozrejme, je tiež veľa ľudí, čo sa pred tým všetkým doslova zamknú, a aj keď ich na nejakom pohrebe vidíte, oni tam v skutočnosti nie sú. Robia, čo treba, fyzicky sú tam, ale aj tak nie sú prítomní. Ich hlava, ich srdce je niekde inde. Nenechajte sa však oklamať, aj ich to raz dobehne…
Ďalšia kategória ľudí je tá, ktorými smrť človeka pohne kdesi v hĺbke. Vidím im na očiach, ako si uvedomujú konečnosť života. Ako rozmýšľajú sami o sebe a o tom, ako žijú oni sami. Ako počúvajú a doslova hltajú každé jedno slovo pohrebnej kázne. A ja v priamom prenose vidím, ako Božie Slovo zasahuje. Ako tam, kde hovoríme o konci, sa niečo nové zobúdza k životu.
Čím to je, že až keď nami niečo poriadne otrasie, začneme rozmýšľať o živote iným spôsobom? Keď sme šťastní, preplávame dňami bez toho, aby sme sa zastavili, aby sme si kládli závažné otázky, lebo nám to ani len nenapadne, sme spokojní a všetko je v poriadku. Viem, že to nie je múdre, ale aj tak to robím aj ja sama. A potom sa mi cnie za chvíľami, keď mi bolo ťažko a keď som tomu, čo znamená mať Boha blízko, naozaj rozumela.
Pre toto všetko a pre mnoho ďalších dôvodov si myslím, že vydať pohrebné príhovory bol výborný nápad. (Hovorím si, raz niekto bude kázať na mojom pohrebe a bolo by dobré, ak by tam prítomným aj niečo múdre povedal. Robiac na tejto knihe sa modlím, aby sa tak stalo.)
Nikdy by som nepovedala, že raz nejaké pohrebné príhovory opíšem ako milé. Ale tieto také sú, naozaj. Nie sladké, klamúce vety, ale milé úprimné slová pre tých, ktorí stratili svojich blízkych.
V Kristininom podaní Božie slovo hovorí do konkrétnych životov, nikdy to nie je všeobecná kázeň, ale slová povedané konkrétnym rodinám, konkrétnym ľuďom. V jej kázňach je Boh taký, aký skutočne je: zrozumiteľný, chápajúci a nadovšetko milujúci.
Kristin káže krátko, s čím súhlasím, lebo viem dobre, že keď sama sedím na pohrebe, moja schopnosť počúvať je značne obmedzená. Čím som mala bližšie k človeku, ktorého v tomto momente odprevádzam, tým menej vnímam. A sú pohreby, odkiaľ som si odniesla len jedno slovo, jeden obraz, jednu vetu. Ale aj to v tej chvíli stačilo.
Vo všetkých jej príhovoroch sú veci pomenované jasne. Nejde tu len o stratu a o vyrovnanie sa s ňou. Smrť je z pohľadu kresťanskej viery niečo viac, ako len to. A pohreby sú chvíle, keď svojich blízkych definitívne odovzdávame do Božích rúk. Nie, to nie je len fráza, lebo ak ste niekoho stratili a vaše srdce ste v tom procese neodložili len tak nabok, viete, ako veľmi to potrebujete počuť. Potrebujete vedieť, že je to tak.
Takisto som si uvedomila, že Kristinine vety nie sú len vety. Uvažovala som totiž o tom, že vyznačím dôležité myšlienky každého príhovoru. Musela som s tým však skončiť, lebo som si uvedomila, že by nakoniec bola zvýraznená väčšina viet – takých viet, ktorých sa môžete chytiť. A ak niekto odchádzal z pohrebu s tým, že si zapamätal len jednu jedinú vetu, poviem… viac vám dnes ani netreba.
V tejto knihe nájdete štyridsať pohrebných príhovorov. Štyridsať je symbolické číslo. Štyridsať rokov na púšti, štyridsať dní pôstu. Štyridsať možností rozmýšľať nad svojím životom. (Teda, tých príhovorov je štyridsať jeden, ale dva z nich patria manželom, a my sme si povedali, čo Boh spojil, človek nerozlučuj. A na niektoré veci je aj smrť krátka.)
Štyridsať a jedna možností rozmýšľať nad tým, čo je potrebné. Štyridsať a jedna možností, ako sa nechať utešiť. Lebo bez ohľadu na to, ako veľa času prešlo od odchodu našich blízkych, chýbať budú stále. A ak ide o naozajstnú útechu, nepoznám lepšie slová, ako tie Božie. Áno, smrť nám berie tých, ktorých milujeme a nás to stále trápi. Možno prežívame tú bolesť stále dookola. Ale ako mi raz povedal jeden múdry človek, v takýchto prípadoch je smútok dôkazom lásky. Preto navrhujem, nechajme Boha, aby nám to pripomenul. Aby nás potešil. Povzbudil slovami, na ktorých pravdivosť som ochotná vsadiť život.
Keď chcete rozmýšľať nad životom, začnite od smrti. Lebo nakoniec, práve smrť je nový začiatok.
Venované všetkým, ktorí potrebujú počuť, že prázdnotou, bolesťou a tmou sa to nekončí a že aj v utrpení a smrti má Boh posledné slovo.
(predslov ku knihe od Zuzany Vaľovskej)

Brenna (1923 – 2015) – milovaná sestra a vzácna priateľka. (ukážka z knihy)

Narodila sa a vyrastala na malom hospodárstve spolu s dvoma súrodencami. Vyučila sa na dievčenskej škole a pracovala ako kuchárka.
Nikdy sa nevydala, ale ostala bývať doma s rodičmi a bratom. Milovala spoločnosť a vždy bola otvorená návštevám, pre rodinu aj priateľov pripravovala oslavy a bola šťastná, keď sa všetci zhromaždili okolo nádherne prestretého stola s vynikajúcim jedlom.
Keď zostarla a jej sily už nestačili na to, aby mohla sama žiť na hospodárstve, presťahovala sa do malého bytu uprostred dediny. Tu prežila niekoľko posledných rokov svojho života často navštevovaná tými, ktorí ju milovali.

Majte bedrá opásané a sviece horiace a buďte podobní ľuďom, ktorí si očakávajú pána, kedy sa vráti zo svadby, aby mu hneď otvorili, len čo príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán, keď príde, nájde bdieť; amen, hovorím vám, že sa opáše, posadí ich a pristúpiac, bude im posluhovať. (Evanjelium podľa Lukáša 12,35-37)

Biblia má mnoho obrazov, ktoré nám pomáhajú porozumieť, čo sa stane na záver vekov alebo ako to bude vyzerať v Božom kráľovstve.
Boh totiž vie, že naša fantázia má svoje hranice. Chápe, že musí použiť obrazy z nášho sveta a nášho každodenného života, ak chce, aby sme porozumeli niečomu z Jeho ríše.
Jeden z obrazov, ktorý sa často používa, je obraz veľkej hostiny.
A pre vás, ktorí ste sedávali okolo Brenninho stola, nie je ťažké rozumieť tomuto obrazu. Šťastní ľudia okolo nádherne prestretého stola, na ktorom je všetko, čo si môže človek želať, pripravené na to, aby prinieslo radosť a občerstvenie.
Keď však čítam text z Lukášovho evanjelia, rozmýšľam, aké to je pre Brennu a pre všetky tie úžasné, pracovité ženy, ktoré sa s láskou starajú o domácnosť. Tie, čo boli zvyknuté pripravovať, variť, prestierať na stôl a ktoré robili všetko možné, aby sa ich hostia cítili dobre. Aké to bude pre nich, keď ich Ježiš pozve k svojmu stolu ako svojich vzácnych hostí, áno, keď ich požiada, aby si v pokoji sadli k stolu a užili si jedlo, kým On sám si opáše zásteru a bude ich obsluhovať a postará sa, aby im nič nechýbalo.
Myslím si, že v nebi zažijeme niekoľko momentov, keď pochopíme, že hodnoty, ako sme ich mali usporiadané tu na zemi, zmenili svoje poradie. Tam tí, ktorí boli zvyknutí posluhovať ostatným, budú odpočívať a budú obsluhovaní ako tí najdôležitejší hostia.
No akosi sa neviem ubrániť myšlienke, že sa Brenna aj uprostred tejto hostiny nevyšmykne, aby sa mohla pozrieť, ako to v takej nebeskej kuchyni vyzerá, a porozpráva sa so šéfkuchárom o receptoch. Som si istá, že obaja by mali z toho rozhovoru radosť…
Možno si myslíte, že takto uvažovať o Bohu a Jeho kráľovstve je trochu neúctivé, ale používam len tie obrazy, ktoré použil aj sám Ježiš.
Na inom mieste povedal: Dobrý a verný sluha. Bol si verný v malom, nad mnohým ťa ustanovím. Vojdi v radosť svojho Pána.
Brenna prežila dlhý a aktívny život. A ona sama vedela, že je na konci svojej cesty. Jej pracovitosť, sila a radosť zo života je vyčerpaná. Aj keď po nej zostalo v rodine prázdno a chýba vám jej starostlivosť, viem, že ju prepúšťate v pokoji.
Ona, ktorá prežila mnoho rokov tu, medzi vami, teraz došla do svojho konečného domova v Božom kráľovstve.
Prišla do domu – nie však ako pomocnica v domácnosti či kuchárka, nepozvali ju sem kvôli jej úžasnej zručnosti v kuchyni, ale preto, lebo aj ju Boh miluje. Do nebeského kráľovstva prišla ako dieťa do domu svojho otca. A veríme, že tam, doma u svojho nebeského Otca, sa znova stretne s tými, ktorí tam odišli pred ňou a ktorí jej v poslednej dobe tak chýbali.

Jej láskavá ruka nám stôl už nepripraví,
po líci slza steká, smútok v tvári.
Len v srdci nádej, Pane, že nás láska Tvoja
zhromaždí navždy vôkol Tvojho stola.

Kniha je brožovaná, má 180 strán a stojí 8 eur. Objednať si ju môžete na info@nezabudnitecitat.sk
Určite ju nájdete aj v kresťanských kníhkupectvách.

Verzia pre tlač