Stále se radujte, neprestajne sa modlite, v každej životnej situácii ďakujte Bohu… Takéto výzvy často počúvame, no možno sa nám zdajú skôr ako provokácia, než ako realistická Božia výzva.

Avšak za výrokom „stále se radujte“ nemožno vidieť len, napríklad, radosť z toho, že sa blíži voľno a ja nebudem musieť ísť do práce, alebo radosť z nejakého očakávaného daru, či radosť z blížiaceho sa stretnutia. Týmto biblickým slovom sme vyzývaní na to, aby sme sa radovali a modlili NEUSTÁLE. Aby sme VŽDY Bohu ďakovali, všetko skúmali a držali sa dobrého. Aby sme s Bohom boli v spojení takpovediac non-stop. Nejde teda len o niekoľko málo dní počas roka, kedy by sme sa tým mali riadiť. Ide o celoživotný postoj. Znamená to totiž radovať sa, aj keď sme chorí alebo máme nejaké trápenie; modliť sa aj napriek tomu, že sme unavení; ďakovať aj vtedy, keď sa nám zdá, že nás obklopuje viac toho zlého ako dobrého. Je to nadľudská požiadavka? Možno. Ale je to cesta z temnoty všedných dní. Je to praktický, osvedčený a nadprirodzený tip na to, ako nezahorknúť, ako sa neuzatvoriť vo svojom malom a úzkoprsom svete.
Nie je totiž možné byť nešťastný, keď v sebe nechávam horieť oheň pochádzajúci od Boha. Je nemožné sa neradovať, ak sa s Ním stretávam každý deň v modlitbe, a keď vnímam jeho bezpodmienečnú lásku. Ponárajme sa do nej a uvidíme, ako sa náš život bude v jej svetle krok za krokom meniť. A tak ešte raz: STÁLE SA RADUJME, NEPRESTAJNE SA MODLIME A ZA VŠETKO ĎAKUJME!

Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte… (1. list Tesalonickým 5:16-18)