V súčasnosti ožívajú fundamentalistické pokusy o doslovný výklad Biblie, hlavne v súvislosti trvania existencie ľudstva na Zemi a spochybnenia časovej stupnice biologickej evolúcie. Tento problém sa sčasti týka astronómie, a preto by som rád pripomenul, ako sa dnešná astronómia na celú túto záležitosť pozerá. Moderná astronómia sa totiž postupne prepracúva k pomerne súvislému chronologickému obrazu udalostí, ktoré predznamenali éru kresťanskej civilizácie. Ako uvidíte, táto civilizácia spätne ovplyvnila aj takú prozaickú záležitosť, akou je sám kalendár.

Počiatok nášho letopočtu a dátum Kristovho narodenia

Kresťanský letopočet nevznikol v čase Kristovho narodenia ani počas jeho života. Začal sa používať až na základe návrhu opáta rímskeho kláštora Dionýzia Exigua, ktorý sa pokúsil spätne v r. 532 n. l. pomocou rôznych historických prameňov odvodiť dátum Kristovho narodenia, ktorý stanovil za základ letopočtu. Návrh sa ujal, a tak vznikol kresťanský letopočet AD (Anno Domini). Dnes však vieme, že sa mu to nepodarilo určiť celkom presne, pretože Kristus sa narodil najmenej 4 roky, ale najskôr až 7 rokov pred počiatkom kresťanského letopočtu (BC = Before Christ, pred Kristom).
Kresťanský letopočet však nepozná žiadny rok nula! Počiatkom nášho letopočtu je teda onen predel medzi 31. decembrom roku -1 a 1. januárom roku +1. Od tohto okamihu sa už dajú počítať ďalšie desaťročia, storočia a tisícročia. Z toho taktiež vyplýva, že prvé storočie nášho letopočtu sa skončilo 31. decembra v r. 100 a prvé tisícročie 31. decembra r. 1000 (vtedy sa skončilo aj 10. storočie). Podobne sa skončilo aj 20. storočie a 2. tisícročie 31. decembra v r. 2000. Tretie tisícročie a podobne aj 21. storočie sa začalo až 1. januára 2001.
Veci sú však ešte viac zamotanejšie vinou istej malej nepresnosti pôvodného juliánskeho kalendára, nazvaného podľa cisára Gaia Julia Caesara, ktorý ho v r. 45 pr. n. l. zaviedol v Rímskej ríši na návrh alexandrijského astronóma Sosigena. Sosigenes už vedel, že slnečný rok nie je celistvým násobkom slnečných dní, a preto navrhol, aby každý štvrtý rok mal jeden prestupný deň navyše, takže priemerná dĺžka roka potom bola fakticky 365,25 dní. Avšak skutočná dĺžka roka – ktorý dnes už vieme presne určiť – ako čas obehu Zeme okolo Slnka, je máličko kratší = 365,24220 dní, a tak vzniká v kalendári ročná chyba s hodnotou síce len niečo málo cez 11 minút, ktorá však už za 129 rokov narastie na celý deň! Za trinásť storočí takto vznikne chyba plných 10 dní! Toto prinášalo dosť veľké problémy, hlavne v poľnohospodárstve, pretože agrotechnické lehoty sa začali voči kalendáru posúvať. Nicejský koncil, ktorý zasadal v r. 325 n. l., stanovil síce dátum jarnej rovnodennosti na 21. marca, no v 16. st. n. l. nastala už o spomínaných 10 dní skôr. O nápravu týchto nezrovnalostí sa zaslúžil pápež Gregor XII., ktorý požiadal astronóma Clavia, aby pripravil návrh dokonalejšieho kalendára. Claviov návrh potom uzákonil pápežskou bulou Inter gravissimas z dňa 24. februára 1582. V súlade s bulou potom vynechali v juliánskom kalendári 10 dní tak, že po štvrtku 4. októbra 1582 nasledoval hneď piatok 15. októbra 1582. Tak sa vrátila jarná rovnodennosť opäť na 21. marec. Ešte dôležitejšia však bola druhá časť Claviovej úpravy, ktorá spočívala v tom, že pozmenil pravidlo o prestupných rokoch tak, že medzi prestupné roky už nebudú patriť posledné roky každého storočia – t. j. letopočty končiace sa dvojčíslom 00, ak príslušný letopočet nebude súčasne deliteľný 400. Prakticky to znamenalo, že rok 1600 bol prestupný, no roky 1700, 1800 a 1900 neboli prestupné, ale rok 2000 opäť bol, atď.
Tento kalendár sa na pápežovu počesť nazýva gregoriánsky. Ide skutočne o vynikajúcu úpravu, pretože priemerná dĺžka roka je len o 25 sekúnd dlhšia, ako skutočný čas obehu Zeme okolo Slnka. Avšak aj tak vždy po 3600 rokoch narastie rozdiel na celý jeden deň. Pre najbližšiu budúcnosť sa to vyriešilo tak, že rok 4840 n. l. mimoriadne nebude prestupný.

Z Biblie sa vek sveta nedá vypočítať

Určite najstaršou udalosťou, ktorú by sme prípadne mohli kalendárne opísať, je okamih stvorenia sveta. A pretože sa v súčasnosti v astronómii všeobecne uznáva teória veľkého tresku vesmíru, mohli by sme uvažovať o tom, že tento okamih je totožný so stvorením sveta. Vysvetľovali sme už veľakrát, že také stotožnenie je zavádzajúce. Svet existuje približne 15 miliárd rokov. Slnečná sústava je podstatne mladšia (vznikla pred 4,5 miliardami rokov). Lenže my používame časový interval (rok) pre obdobie, keď tento interval (rok) nie je definovaný! To je však len technický problém, ktorý sa dá preklenúť definovaním dĺžky roku iným vhodným periodickým fyzikálnym dejom (kmitmi molekúl či atómov).
Pre fundamentalistov sú spomínané dlhé časové údaje, odvodzované rozličnými metódami súčasnej prírodovedy, neprijateľné, lebo údajne nezodpovedajú biblickej chronológii zo Starého zákona. Tam sa jednoducho vypočítavajú generácie patriarchov a podľa toho sa fundamentalisti snažia odvodiť vek sveta. Táto snaha je odsúdená k nezdaru, aj keď historicky takto postupovali aj veľmi významní bádatelia – prírodovedci. Astronóm Johannes Kepler v r. 1598 vypočítal z biblických údajov, že svet bol stvorený v nedeľu 27. apríla 3877 BC. Anglikánsky biskup Ussher v r. 1658 „vylepšil“ tento údaj na nedeľu 23. októbra 4004 BC v 6 hodín ráno. No a Issac Newton v r. 1700 stanovil letopočet stvorenia sveta aj s primeranou fyzikálnou neistotou na rok 4000 BC (± 20 rokov). Až v 19. storočí sa od tejto metódy určovania veku sveta upustilo, lebo prírodovedecké poznatky ukázali, že trvanie minulosti sa dá určovať prostriedkami prírodných vied. Ľudia postupne pochopili, že vek sveta nie je článkom náboženskej viery, ale v podstate technickou záležitosťou, spresňovanou vplyvom pokroku prírodovedeckého poznania. To, samozrejme, nijako neohrozuje legitímnu náboženskú vieru, opierajúcu sa okrem iného o náboženské pravdy obsiahnuté v Biblii.

Betlehemská hviezda a Johannes Kepler

Niektoré významné udalosti opísané v Biblii však možno celkom dobre konfrontovať s astronomickými výpočtami a poznatkami. Mám na mysli hlavne populárnu betlehemskú hviezdu, opisovanú na začiatku 2. kap. Matúšovho evanjelia. V zásade by mohlo ísť o kométu, novú hviezdu (novu či supernovu), alebo o konjunkciu (uhlové priblíženie) planét.
Napriek zobrazovaniu betlehemskej hviezdy ako „vlasatice“ na našich ľudových betlehemoch takmer určite nešlo o kométu. Vlasaticu nad Betlehemom prvýkrát namaľoval taliansky maliar Giotto di Bondone na základe svojho pozorovania kométy v r. 1301. Dnes vieme, že išlo o veľmi realistický portrét periodicky sa vracajúceho telesa, ktoré dnes poznáme ako Halleyovu kométu. V staroveku však bola táto kométa viditeľná v r. 12 BC, teda veľa rokov pred Kristovým narodením. No nemožno celkom vylúčiť, že mohlo ísť aj o inú (neperiodickú) kométu. Pravdepodobnejšia je však možnosť, že v tom čase vzplanula na oblohe nová hviezda (v modernej astronomickej terminológii buď nova alebo supernova). Ale aj proti tejto možnosti je viacero námietok.
Väčšina astronómov sa prikláňa k názoru, ktorý ako prvý vyslovil Johannes Kepler – že išlo o konjunkciu planét. Pri astronomickej konjunkcii je uhlová vzdialenosť planét pri ich zdanlivej púti voči hviezdnemu pozadiu najmenšia (skutočná lineárna vzdialenosť uvažovaných planét v priestore však ostávam stále veľmi veľká, t. j. v každom prípade väčšia ako stovky miliónov km). Tieto konjunkcie nie sú vlastne astronomicky nijako zaujímavé, no veľkú váhu im pripisuje astrológia, ktorá bola vtedy s astronómiou nerozlučne spojená. Mudrci od východu boli najskôr astrológmi, ktorí týmto spôsobom vykladali „znamenia na nebi“, a konjunkcia ich prinútila vydať sa na cestu do Betlehema. Kepler vypočítal, že v r. 7 BC došlo dokonca k trojnásobnej konjunkcii planét Jupiter a Saturn v súhvezdí Rýb. Moderné výpočty Keplerovu štúdiu v plnom rozsahu potvrdili. K uhlovému priblíženiu Jupitera a Saturna došlo 29. mája, 30. septembra a 5. decembra daného roku, pričom uhlové vzdialenosti oboch telies sa zmenšili na 1°, čo bol určite neobyčajne nápadný úkaz.
Podľa týchto indícií sa Kristus narodil koncom roka či na jeseň v r. 7 BC, v zhode so spomínanou „chybou“ vo výpočte opáta Dionýzia. Iba R. W. Sinnott ponúka „alternatívnu betlehemskú hviezdu“ v podobe veľmi tesnej konjunkcie Jupitera a Venuše, ku ktorej došlo 17. júna v r. 2 BC, keď pre pozemského pozorovateľa obrazy oboch planét splynuli a javili sa ako jediná veľmi jasná „hviezda“. Táto alternatíva však prináša viac problémov v synchronizácii ostatných historických reálií, a to znižuje jej vierohodnosť. No Keplerova domnienka vyzerá aj dnes veľmi presvedčivo.

Dátum Kristovho ukrižovania

Posledným astronomicky zaraditeľným biblickým údajom je dátum Kristovho ukrižovania. V tom čase sa Židia riadili lunárnym kalendárom a dátum Veľkej noci určovali podľa okamihu prvého jarného splnu. Začiatok lunárnych mesiacov bol definovaný prvým spozorovaním Mesiaca (po nove) na večernom súmrakovom nebi. Takto možno rekonštruovať dáta Veľkej noci v rokoch panovania Pontia Piláta (26 – 36 AD), pričom najpravdepodobnejšie ukrižovanie spadá do rokov 29 – 33 AD. Takto uvažoval Isaac Newton, ktorý v r. 1733 ponúkol nasledujúcu alternatívu pre Veľký piatok: 7. apríl 30, 3. apríl 33 a 23. apríl 34. Podľa C. Humphreysa a W.D. Waddingtona v deň 3. apríla 33 vyšiel v Jeruzaleme Mesiac v splne sčasti zatmený, ktoré sa skončilo o 51 minút. To sa zdá byť v zhode s opisom evanjelistov (Mat 27,45; Mar 15,33; Luk 22,44). Podľa zhodnej mienky historikov a astronómie preto možno práve tento dátum považovať za deň Kristovho ukrižovania. To znamená, že Kristus zomrel na kríži pravdepodobne vo veku 40 rokov.

Katastrofy v Biblii

Súčasná astronómia a kozmológia podáva prehľad o možných kozmických katastrofách, ktoré ovplyvnili vývoj vesmíru aj Zeme v minulosti, a ktoré opäť čakajú Zem, slnečnú sústavu aj celý vesmír v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti. Aj starozákonné biblické texty prinášajú správu o mnohých katastrofách v histórii sveta. Podobne nájdeme predpovede budúcich katastrof v niektorých novozákonných textoch.
V Starom zákone sa spomínajú katastrofy, ktoré postihli Zem a hlavne jej obyvateľov v dávnoveku, prakticky však nanajvýš niekoľko tisíc rokov pred počiatkom kresťanského letopočtu. Niektoré z nich akoby boli skôr symbolickou ilustráciou biblického textu, no mnohé majú veľmi pravdepodobne reálny základ. Podobne v novozákonných spisoch nájdeme predpovede katastrof, ktoré prídu pred „koncom sveta“. Fundamentalisti ich chápu pri výklade Biblie doslovne a hľadajú tomu zodpovedajúce „vedecké“ zdôvodnenie, čím sa však často dostávajú do rozporu s poznatkami súčasnej prírodovedy, hlavne s fyzikou, astronómiou, paleontológiou a geológiou. Tak napr. v knihe Jozue (kap. 10) sa hovorí o zastavení Slnka a Mesiaca a kamennom krupobití. S ohľadom na moderné poznatky by to pri doslovnom výklade znamenalo zastavenie zemskej rotácie, a potom jej obnovenie. Mohlo však ísť aj o pád dažďa meteoritov a následnú „svetlú noc“ vyvolanú rozptylom slnečného svetla na rozprášených čiastočkách meteoritov vo vysokej atmosfére…
Naproti tomu „koniec sveta“ je predpovedaný prorokom Izaiášom (kap. 13), v Kristových slovách v evanjeliách (Mat 24, Mrk 13, Luk 21) a v Apokalypse (Zjav 8 a 16). Niektorí vykladači vidia v súčasnom svete toľko príznakov predpovedaných v Biblii, že usudzujú, že koniec sveta je už veľmi blízko. Poznatky prírodných vied tomu však nenasvedčujú. Podobne ako pri iných príležitostiach chcem aj teraz pripomenúť, že Biblia rozhodne nie je učebnicou prírodných vied, a preto aj urputná snaha uviesť do doslovného súladu biblické správy a predpovede o katastrofách s poznatkami súčasnej prírodovedy je naivná. Zdá se, že je oveľa cennejšie pozrieť sa na kozmické perspektívy prežitia človeka aj samého vesmíru z hľadiska súčasných poznatkov astronómie, fyziky a kozmológie.
Ničivé energie, ktorými ľudstvo v súčasnosti vládne, sú stále ničotné v porovnaní s energiami, ktoré sa premieňajú v rámci slnečnej sústavy, a zďaleka nestačia na zničenie Zeme ako planéty. Ľudstvo je však schopné porušiť prírodnú rovnováhu, ako to vidno zo súčasných trendov (rast skleníkového efektu, stenčovanie ozónovej vrstvy v atmosfére Zeme, znečisťovanie pevniny, oceánov aj atmosféry planéty). Tieto škodlivé vplyvy však nemôžu vyvolať náhlu ničivú celosvetovú katastrofu; môžu však výdatne zhoršiť životné podmienky pre človeka a prípadne viesť až k zdecimovaniu svetovej populácie.
Avšak existuje jeden závažný kozmický fenomén, proti ktorému sme v tejto chvíli bezmocní, a tým je dlhodobý vývoj Slnka. Slnko je fakticky mimoriadne stabilný termonukleárny reaktor, no predsa len s obmedzeným množstvom jadrového „paliva“ – vodíka. V dlhodobej perspektíve je preto vývoj Slnka daný súhrou, prípadne rozporom medzi produkciou termonukleárnej energie vo vnútri Slnka, a neustále pôsobiacou vlastnou gravitáciou. Epizóda Slnka – červeného obra – sa raz skončí a zvyšok Slnka sa zrúti do kompaktného útvaru – hustého a žeravého bieleho trpaslíka, no potom vychladne na tzv. čierneho trpaslíka, a to by podľa našich súčasných vedomostí malo byť už nemenné záverečné štádium jeho vývoja.
Lenže slnečná sústava je len celkom nepatrnou súčasťou Mliečnej dráhy – Galaxie, a ešte oveľa drobnejším práškom vo vesmíre, o ktorom ani dnes nevieme, či je priestorovo konečný či nekonečný. Podľa štandardnej kozmologickej teórie veľkého tresku súdime, že vesmír mal časový počiatok a odvtedy sa (čím ďalej, tým pomalšie) rozpína. Nevieme však, či sa toto rozpínanie v budúcnosti zastaví a prejde do scvrkávania, alebo či bude pokračovať – hoci stále voľnejším tempom – večne. Stručne povedané, ak sa rozpínanie zastaví a prejde do scvrkávania, skončí vesmír v konečnom čase tzv. veľkým krachom, ktorý bude mať do istej miery podobné rysy ako veľký tresk na jeho počiatku, t. j. nepredstaviteľne vysokú priemernú hustotu aj teplotu (žeravý koniec sveta). Dávno pred veľkým krachom zaniknú všetky planéty a hviezdy vo vesmíre, hmota sa rozmrví na najmenšie častice, a umierajúci vesmír stratí akúkoľvek vnútornú štruktúru. Ak sa však rozpínanie vesmíru nikdy nezastaví, bude vesmír trvať v čase večne, ovšem za cenu toho, že priemerná hustota hmoty v ňom bude neustále klesať, prakticky až na nulu, a priemerná teplota hmoty sa priblíži k tzv. absolútnej termodynamickej nule – čiže nebude k dispozícii žiadna energia ani hmota… Existuje tu však ešte špekulatívna možnosť fázových prechodov v našom vesmíre, ktoré vyplývajú z kvantovej teórie. Tá by mohla vyvolať najväčšiu mysliteľnú katastrofu, pri ktorej by sa vesmír zmenil v „niečo iné“ – teda vo vesmír s inými fyzikálnymi vlastnosťami. A hoci sú všetky tieto úvahy podložené pôvodnými prácami mnohých súčasných fyzikov a kozmológov, v skutočnosti sa príliš nelíšia od science-fiction. Predovšetkým je takmer nemožné akokoľvek overiť ich vierohodnosť vzhľadom na príliš veľkú extrapoláciu dnešných vedomostí fyzikálnych zákonov do nesmierne vzdialenej budúcnosti. Úvahy tohto typu sú však veľmi cenné pre filozofov a asi aj pre teológov. Poukazujú totiž na celkom nový uhol pohľadu na otázky, ktoré nás prirodzene napadnú, keď sa začítame do úvodných kapitol prvej knihy Starého zákona, alebo keď začneme uvažovať o tajomstve, skrytom v poslednej knihe Nového zákona, v knihe Zjavenia.
(sprac. podľa Jiřího Grygara)