Rád spomínam na svojho malého synovca, keď mal asi štyri roky. Bolo to veľmi živé a bystré dieťa. Mal som ho veľmi rád. Uvedomoval som si, že moja láska k tomuto malému stvoreniu je pevne spojená s potrebou chrániť ho za každých okolností.

Keď ku mne natiahol ručičky alebo ma objal, úplne som zmäkol, tak veľmi ma to potešilo a dojalo. Keď ma, naopak, odmietol alebo ma poslintal či povracal (čo sa občas stávalo), nebolo mi to jedno, ale na mojej láske k nemu sa preto nič nezmenilo. Nikdy v živote by som ho kvôli tomu predsa neprestal mať rád. Pochopil som, že keby raz v budúcnosti dostal môj synovec napríklad Nobelovú cenu, bol by som na neho nesmierne pyšný, ale že ho aj tak budem vždy milovať preto, že je tým, kým je, a nie kvôli tej cene. A keby sa z neho, naopak, stal nejaký delikvent, alkoholik alebo závislák, trápilo by ma to – veľmi, ale miloval by som ho stále rovnako. Jednoducho, vôbec neprichádza do úvahy, že by som ho prestal mať rád alebo sa k nemu otočil chrbtom.

A toto bol okamih, keď som si bytostne uvedomil, že toto, práve toto je bezpodmienečná láska. V tej chvíli som objavil Boha, ktorý nebol ani nevšímavý ani rozhnevaný. Cítil som Božie objatie, splynutie s ním a prežíval som tú najhlbšiu duchovnú, krehkú a nežnú lásku. Pochopil som, že ak ja som schopný milovať svojho synovca tak, ako ho milujem, o čo väčšmi miluje Boh mňa aj všetkých ľudí. V hĺbke svojej duše som pochopil, že Božia láska je bezpodmienečná. Že Bohu síce nie sú ľahostajné naše činy, no kvôli nim nás neprestane milovať ani nás neodmietne. Jeho láska k nám je pevná v akejkoľvek situácii, dokonca aj keby sme ho my odmietali. Miluje nás rovnako a stále, aj keby sme ním opovrhovali, či zatvárali pred ním dvere. On zostáva vo svojej láske verný, hoci my mu často hovoríme „nie“.

Samozrejme, sme stvorení na to, aby sme milovali a konali dobro, avšak skutočnej lásky sme schopní len vtedy, keď si uvedomujeme, že my sami sme milovaní. Potom môžeme milovať bez ohľadu na chyby a nedokonalosti. Ak nepochopíme, že sa nám Božia láska a milosť ponúka aj napriek našim slabostiam a hraniciam, škodíme si, pretože sa tak stávame namyslenými a nemilosrdnými (a niekedy aj smutnými, opustenými a zlomenými…).

Môj vzťah k Bohu sa od toho dňa zmenil. Ten zážitok zo mňa nikdy nevyprchá. Je pre mňa kedykoľvek a kdekoľvek zdrojom sily a pokoja. Cítim Božiu blízkosť a počujem neutíchajúci hlas: Nech sa stane čokoľvek, nemôžem ťa prestať milovať.
(A. R. Pías)

Si stvorený na to, aby si bol milovaný

Väčšina vtákov bola stvorená, aby lietala. Byť na zemi je pre vtáka obmedzením. Lebo vták sa nevyznačuje tým, že vie chodiť po zemi, ale tým, že je schopný lietať. A tak je to aj s človekom. Každý človek bol stvorený, aby žil a bol milovaný. Takže žiť a nebyť milovaný je tiež obmedzenie. Žiť nemilovaný je, ako keď vtákom zastrihnú krídla, a zbavia ich tak schopnosti lietať. Je veľa vecí, ktoré nám zastrihávajú krídla, a ak ich človek nerieši, môže ľahko zabudnúť, že bol stvorený pre „lietanie“. V živote človeka navyše často zavládne strach, pretože ľudia neveria, že ich Boh miluje. Aj ty si bol stvorený/stvorená, aby si bol milovaný/milovaná!

Boh ponúka lásku, ktorá trvá…
Pravá láska má jeden výnimočný rys: nie je premenlivá ani vratká, ale má určitú úlohu, účel a trvá. Zo svojej prirodzenosti je láska trvalá. Duch Boží ponúka svetu lásku, ktorá rozptyľuje neistotu a prekonáva strach zo zrady. Lásku, ktorá v sebe nesie večnosť. Znamením prítomnosti Ducha svätého je láska. Idey alebo slová, ktorým chýba láska, hoci vyzerajú dôvtipne, nemôžu byť z Božieho Ducha.

Boh v nás vytvára schopnosť milovať…

Boh nás miluje. Ako veľmi nás však miluje? Zomrel pre nás. Stačí to? Ako máme vedieť, že nás miluje aj teraz? Teraz, keď sa nám nič nedarí? Teraz, keď sme rozhnevaní, alebo dokonca agresívni? Teraz, keď máme obavy a sme na pokraji zúfalstva? Niečo iné je veriť v Božiu lásku a niečo iné je radovať sa z nej! Lebo sa nemôžeme radovať z niečoho, čo nepoznáme, a než niečo poznáme, tak to chvíľu trvá a niečo nás to stojí. Poznávať Božiu lásku je pre nás alfa a omega a znamená to pre nás uplatňovať našu vieru.

V tomto hľadaní nám majú pomáhať modlitby, čítanie Písma, účasť na bohoslužbe… Pomáhajú nám, aby sme si uvedomili našu slabosť a zverili ju Bohu. A tým, že zveríme našu slabosť Bohu, približujeme sa Božej láske.

Vynaložiť úsilie na poznanie Božej lásky k nám sa rozhodne vyplatí. Boh nás miluje ako svoje deti. Bezpodmienečne. Nemiluje nás preto, že sme dobrí a silní. Miluje nás preto, že sme Jeho deti. A Jeho láska nás robí dobrými a silnými. Božia láska je pre nás účinnou a činnou láskou. Je to láska, ktorá v nás vytvára schopnosť milovať. Poznanie Božej lásky k nám nás uschopňuje k láske.

Náš vzťah k Bohu, láska v našom duchovnom vnútri, utvára a udržuje naše ja. Keď sa neustále obraciame k Bohu, a keď vnímame Božiu lásku, môžeme aj my milovať druhých a môžeme sa v láske neustále obracať k nášmu okoliu napriek všetkému ťažkému, čo možno práve prežívame.
(A. Melchiorová)

My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý. (1. Jána 4,19)

Moje dvere ti ostanú vždy otvorené…

Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. (Ján 3, 16-17)

Niekedy je ťažké veriť v Božiu lásku uprostred sveta, uprostred vlastného života. Evanjelium však hovorí, že je to to podstatné, pretože ten, kto uverí v Božiu lásku v Kristovi, nezahynie. Viera v Božiu lásku prejavenú v Kristovi sa môže stať základným kameňom nášho života, ktorý ho udrží, keď sa všetko okolo bude otriasať, keď strácame zem pod nohami…
Vieme však, čo to presne znamená „veriť v Božiu lásku“? Znamená to veriť, že Boh je vždy na tvojej strane, že nikdy nebojuje proti tebe, ale s tebou za konečné víťazstvo. Znamená to veriť, že Boh ťa nesúdi, nekritizuje, ale túži, aby si mu bol blízko, aby si bol pri zdroji jeho lásky, ktorý nevysychá. Možno je to niekedy aj ťažké – keď nevidíme dopredu a strácame nádej.

Boh nás však ubezpečuje:
Tak som si ťa zamiloval, že som dal svojho Syna, aby si mohol žiť. On zostúpil do temnoty smrti, do ľudskej biedy, malosti a úbohosti, aby ťa zachránil. Aj keby si sa ku mne obrátil chrbtom, budeš pre mňa stále rovnako drahý. A ak sa ti zdá, že som ďaleko, vedz, že moja láska k tebe je stále tá istá – verná, trvajúca až za hranicu smrti.
Moja láska k tebe je trpezlivá, láskavá, nepočíta krivdy, nie je zatrpknutá… A nech sa stane čokoľvek, moja láska ti bude veriť. Moja láska k tebe vytrvá. Moja láska k tebe nikdy nezanikne. Moje dvere ti ostanú otvorené, aj keby sa ti všetky dvere sveta zatvorili. Lebo ťa tak veľmi milujem, že som dal svojho jediného Syna, aby si ty mohol žiť.

Sme milovaní!

Sme ľuďmi, aby sme milovali. Narodili sme sa pre večnosť, aby sme už nikdy nezomreli. Najdôležitejší cieľ života je byť milovaný. Nie je dôležité niečo urobiť, ale narodiť sa a nechať sa milovať. Zmyslom života je objaviť, že sme milovanými deťmi Boha. To je to, čo nám dáva pokoj. Boha treba milovať viac ako svoju ženu alebo muža. Ak totiž hľadáš útechu len v láske k niekomu, kto ti je blízko, si na zlej ceste. Pretože plnú a dokonalú útechu ti môže dať len Boh. A keď On chce, môže ti ju dať prostredníctvom iného človeka.
Milovať niekoho blízkeho znamená prijať fakt, že ho nikdy úplne nepochopím, že som ochotný sa zmeniť, a teda aj trpieť, či vzdať sa niečoho kvôli nemu. Treba mať neustále na pamäti, že opakom lásky nie je nenávisť, ale vlastníctvo… Nie sme totiž ľuďmi len preto,
aby sme dosiahli úspech v práci, vlastnili pekný dom, boli zdraví či mali dobrú povesť. Alebo aby sme „vlastnili“ niekoho iného. Ako teda môžeme prejsť cestu ťažkých životných skúšok? Žiť svoj autentický príbeh. Dôverovať Ježišovi, ktorý hovorí: NEBOJ SA! Stať sa Božími deťmi, ktorými v skutočnosti už sme. Len o tom veľa nevieme, alebo si to nedostatočne uvedomujeme.
(Ch. Petrilová)

Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska. V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho. V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. Milovaní, keď si nás Boh takto zamiloval, aj my sa máme milovať navzájom. Boha nikto nikdy nevidel; ak sa milujeme, Boh zostáva v nás a Jeho láska je v nás dokonalá. (1. Jána 4, 7–12)