Ako najlepšie realizovať svoje životné poslanie? Existuje univerzálny návod? Určite sa treba v živote riadiť hlasom svojho svedomia a Božími prikázaniami. Avšak ak chceš svoj život prežiť v plnosti, mal by si sa sústrediť na jediné: na pozorné rozoznávanie, prijímanie a konanie toho, čím ťa motivuje Boží Duch – Duch Svätý.
Je zbytočné rozptyľovať svoje úsilie v neplodných či málo prínosných oblastiach. Len tak sa vyhneš tomu, že sa budeš pachtiť za vlastnými cieľmi, lebo múdry a dobrý Boží plán s tebou je určite iný. Buď si istý, že Boh ti dá aj silu uskutočniť všetko, čo ti ponúka a k čomu ťa volá. Modli sa k Bohu a vzývaj ho! Vzkriesený Kristus sa sprítomňuje v živote ľudí, obdarúva ich svojím Duchom,
premieňa ich tak, že sa stávajú naplno samými sebou.
Pane Ježišu, ako ľahlo sa možno posvätiť – stačí štipka dobrej vôle!
Keď Ježiš pri nás vidí aspoň štipku dobrej vôle, tak sa nám ponáhľa pomôcť a nič ho nemôže zadržať, ani naše chyby, ani pády – vôbec nič. Ježiš sa za nami ponáhľa, a ak sme verní Božej milosti, tak dosiahneme posvätenie, lebo Boh je veľmi štedrý, nikomu svoju milosť neodmieta a dáva nám viac, než o čo ho prosíme. Vernosť v plnení pokynov Ducha Svätého – to je tá najkratšia cesta k posväteniu.
Možno si sa touto otázkou ešte nikdy veľmi nezaoberal. Možno tvoje srdce ešte nikdy nepocítilo túžbu nadovšetko milovať Boha. Ak je to tak, tak ťa prosím, modli sa k Duchu Svätému a pros za túto túžbu, ba pros ho, aby ťa v tomto nikdy nenechal na pokoji! Len takto totiž budeš šťastný, pretože: Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú. (Matúš 5,6) Pre tých, ktorí takto túžia po plnosti lásky, je každé nasmerovanie, ktoré im pomáha osvetliť a hlavne skrátiť cestu, neobyčajne cenné. Málokto si to uvedomuje, no v mojich očiach je posväcovanie rovnako potrebné, ako umožniť hriešnikom, aby sa obrátili.
Posvätenie však nemožno dosiahnuť vlastnými silami. Celé Písmo nás učí, že svätosť je produktom Božej milosti. Ježiš nám hovorí: bezo mňa nič nemôžete činiť (Ján 15,5) a Pavol: vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal (Rímskym 7,18). Nech by bolo naše úsilie akokoľvek veľké, sami seba zmeniť nedokážeme! Len Boh môže zvládnuť naše chyby, naše obmedzenia v oblasti lásky, len On dokáže dostatočne silno pôsobiť na naše srdce. Keď si to konečne naplno uvedomíme, vyhneme sa mnohým zbytočným bojom a sklamaniam. My sa ani nemáme snažiť stať sa svätými svojimi vlastnými silami, ale nájsť spôsob, ako sa správať a konať tak, aby nás svätými urobil Boh. A to vyžaduje veľa pokory (musíme sa vzdať pyšnej túžby dostať sa zo všetkého vlastnými silami, prijať svoju úbohosť atď.), avšak súčasne je to veľmi povzbudzujúce. Ak sú totiž naše sily obmedzené, Božia sila a láska sú, naopak, bez hraníc. Máme spoľahlivý prostriedok, ako túto lásku a silu priviesť na pomoc našej slabosti: STAČÍ SVOJU SLABOSŤ POKOJNE PRIJAŤ A VLOŽIŤ VŠETKU DÔVERU A NÁDEJ V BOHA. Je to vlastne veľmi prosté, a aj napriek tomu na to, aby sme to pochopili a hlavne urobili, potrebujeme, rovnako ako na všetky prosté veci, veľa rokov…
Tajomstvo svätosti je teda v istom zmysle v pochopení, že od Boha môžeme získať všetko, pokiaľ vieme, ako treba na neho zapôsobiť. A to je tajomstvo malej cesty, ktorú formulovala sv. Tereza z Lisieux: „Boh má otcovské srdce a my od Neho môžeme spoľahlivo získať všetko, čo potrebujeme, ak Ho vieme vziať za srdce.“ To, čo sa dotýka Božieho srdca a získava si ho, je pevná nádej. Boh si tak vysoko cení nádej a dôveru toho, kto sa k nemu neustále utieka, že možno povedať, že dostane všetko, v čo dúfa. Svätosť teda nie je náš plán, ale niečo, čo sa získava od Boha. Existujú dokonca spoľahlivé prostriedky k jej získaniu, všetko je o tom, že pochopíme aké. Všetci máme moc stať sa svätými, jednoducho preto, že sa Boh necháva premôcť dôverou, ktorú v Neho vkladáme.
Druhým dôvodom, prečo sa človek nestane svätým podľa plánu, ktorý si sám stanoví, je, že existuje toľko podôb svätosti, a teda aj ciest k nej, koľko je ľudí. Každý je totiž pre Boha celkom jedinečný. A preto ani svätosť neznamená dosiahnutie určitého modelu dokonalosti, ktorý by bol pre všetkých totožný, ale je to postupne sa vynárajúca celkom jedinečná skutočnosť, ktorú pozná len Boh a len On ju dokáže ďalej rozvíjať. Žiadny človek nevie, v čom spočíva jeho vlastná svätosť – odhaľuje sa mu postupne krok za krokom tak, ako postupuje na svojej ceste. Veľmi často to býva niečo úplne iné, než si sám predstavoval. Také iné, že našou najväčšou prekážkou na ceste k svätosti je možno naše prílišné lipnutie na vlastnej predstave o dokonalosti. Svätosť, ktorú chce pre nás Boh, je vždy iná, vždy prekvapujúca, ale vždy nekonečne krajšia ako naša predstava, pretože len Boh je schopný tvoriť jedinečné veľdiela, človek vie iba napodobňovať.
Človek potrebuje poznať, čo chce Boh práve od neho a čo možno nežiada od nikoho iného. Prostriedkov existuje veľa, avšak najdôležitejším je vnuknutie z Božej milosti. Inak povedané: ide o vnútorné nabádanie, o pohnútky Ducha Svätého, vnímanie Božej vôle v hĺbke nášho srdca, ktorými nám Boh ukazuje, čo od nás žiada, a ak mu dáme aspoň svoj súhlas, dostaneme aj silu túto jeho vôľu vykonať. Samozrejme, že sa musíme snažiť plniť všeobecne Božiu vôľu platnú pre všetkých a vyjadrenú v Písme, v prikázaniach a pod. Nevyhnutné je však ísť aj ďalej: snažiť sa rozpoznať nielen to, čo žiada Boh od všetkých, ale aj to, ČO OČAKÁVA ODO MŇA OSOBNE! A práve tu majú svoje miesto spomínané vnuknutia. Sú však nevyhnutné aj pre plnenie Božej vôle ako takej.
Keď sa snažíme o dokonalosť, musíme konať toľko vecí, plniť toľko prikázaní a uplatňovať toľko cností, že nemôžeme bojovať na všetkých frontoch súčasne. Potrebujeme vedieť, na čo sa máme v danom okamihu života zamerať, a to nie podľa našich predstáv, ale podľa toho, čo od nás skutočne žiada Boh. Potom to bude oveľa účinnejšie. A nemusí to byť to, čo si myslíme my. Veľmi často vyvíjame úsilí niekde, kde to práve vtedy Boh od nás nežiada, napr. bojujeme s nejakým rysom svojej povahy, a pritom Boh od nás žiada, aby sme ho v pokore prijali! Božie vnuknutia sú veľmi cenné, pretože nám umožňujú správne nasmerovať svoje úsilie v množstve našich bojov. Boh nás volá k dokonalosti, ale nie je perfekcionista. A dokonalosť sa nespája s vonkajším stotožnením sa s ideálom, ale s vnútornou vernosťou vnuknutiam.
Veľmi často nemáme dosť síl plniť ani tú Božiu vôľu a tie jeho prikázania, ktoré poznáme a ktoré platia pre všetkých. Avšak milosti byť verný v dôležitých veciach, ktoré sú pre nás v tejto chvíli nemožné, sa nám dostane, keď budeme verní v malých veciach, ktoré sú v našich možnostiach, hlavne ak nás o tieto malé veci svojimi vnuknutiami žiada Duch Svätý. Vernosť jednej milosti priťahuje ďalšie milosti a tým vernosť Bohu rastie, jasnejšie vnímame jeho vôľu a ľahšie ju uskutočňujeme. Keď teda dobre využijeme nejaké vnuknutie, príde ďalšie, a tak nám Pán pridáva zo svojej milosti. To však neznamená, že keď niekedy zlyháme a nie sme verní, je všetko stratené!
Už sme si vysvetlili, že medzi skutočnou Božou vôľou a tým, čo za ňu považujeme my, je niekedy veľký rozdiel. Pamätajme si, že na to, čo od nás Boh nechce, milosť nedostaneme. Naopak na to, čo od nás Boh očakáva, je pre nás jeho milosť zaistená. Keď Boh chce, aby sme to urobili (ak je pôvodcom vnuknutia skutočne On!), súčasne nás na to aj uschopní. A to aj vtedy, keď nás to presahuje alebo nám to v prvom momente naháňa strach. Každá Božia pohnútka je súčasne svetlom na pochopenie Božej vôle aj silou na jej vykonanie, svetlom pre rozum a silou pre vôľu.
Poslúchnuť Ducha Svätého nás obyčajne niečo stojí, pretože narazíme na svoj strach, lenivosť a závislosti, avšak táto poslušnosť je nakoniec vždy PRAMEŇOM RADOSTI A BLAŽENOSTI, ktoré naplnia naše srdce a prinesú nám pocit slobody a šťastia, lebo ideme po Božích cestách. Boh nás bohato odmieňa! Jedná s nami ako Boh. Cesta poslušnosti je síce veľmi náročná, ale srdce na nej nič nezviera, netiesni a nestraší, prežíva VOĽNOSŤ A POKOJ. A toto uvoľnenie JE ZNÁMKOU PRÍTOMNOSTI DUCHA SVÄTÉHO. Prijímať a uskutočňovať podnety od Ducha Svätého je také plodné, že to môžeme označiť za hlavný prostriedok nášho posväcovania.
Duch Svätý je právom nazývaný Utešiteľom. Ak prijmeme jeho dotyky, uteší nás a upokojí. Lebo to, čo naozaj môže uspokojiť naše srdce, nie je dobro, ktoré prijímame, ale dobro, ktoré z Božieho vnuknutia konáme. Lebo je blahoslavenejšie dávať ako prijímať!
(J. Philippe)
