Uverejnené

ČO ROBÍ (NEROBÍ) ŽIVOT KRESŤANSKÝM

Písmo ide vždy k jadru veci. Hovorí, kto je človek: Stvorený, Hriešnik, Vykúpený… Čo však robí jeho život kresťanským? Zvyky? Zbožnosť? Dobré skutky? Zamyslime sa nad týmito základnými otázkami kresťanskej existencie z pohľadu dnešného človeka.

Vždy ma mrzelo, keď nejaký kresťan povedal o druhom človeku, ktorý sám nemal a nechcel mať nič spoločné s kresťanstvom: „To je väčší kresťan, ako my všetci!“ A myslel tým, že sa správa ušľachtilejšie, ústretovejšie a ochotnejšie ako kresťania v okolí. Samozrejme, že ma nemrzelo to pekné správanie sa daného človeka, ale to nedorozumenie. Akoby kresťanstvo pozostávalo len z morálnych hodnôt! Akoby bolo len altruistickým humanizmom! A tak sa už roky snažím ukazovať ľuďom, že byť kresťanom znamená predovšetkým celkom konkrétne žiť podľa Ježiša.

Mám hrôzu z kresťanského komplexu, keď sa človek cíti byť utláčaný svojím kresťanstvom a nedokáže sa z toho vyslobodiť. Aby som upresnil, čo tým myslím: Človek je vychovávaný v kresťanskej rodine, je vedený k nejakým formám kresťanského života, napr. v nedeľu chodí na bohoslužby, občas sa postí, niekedy sa modlí a tak trochu s Bohom počíta. A má aj rôzne mravné zásady, vie, že sa nemá kradnúť, klamať, zabíjať atď., asi tak v rámci desatora, pretože vie, že to Boh zakázal. Keď však tento človek nedospeje vo svojom kresťanstve k dospelosti, môžu sa mu stať dve veci. Tá prvá je, že si všetky tieto zásady ponechá, pretože sa neodváži proti nim postaviť (hlavne ak sa mu z detstva zafixovalo: „Nerob to, lebo ťa Pánbožko potrestá.“). Jednoducho povedané, netrúfne si – ale rád by! A tak sa mu stane jeho „kresťanstvo“ akýmsi strašiakom, účinným možno len tým, že sa nestane veľkým zlodejom, lebo sa bude báť, že by mu odpadla ruka. Tá druhá možnosť je, že si človek povie: „Čo ma majú utláčať nejaké príkazy či zákazy? To platí len pre malé deti a zbabelcov. Ja som ja, a ja sa postavím na vlastné nohy! Čo ma po nejakých príkazoch! Keď budem kradnúť a budem šikovný, tak ma nikto nechytí. Keď budem opatrný, môžem byť aj zradca, aj tak vyjdem ako víťaz. Keď budem stáť pevne na svojom, môžem si robiť, čo chcem, môžem aj zničiť druhých, hlavne aby som sa ja z toho vždy dostal!“ V oboch prípadoch sa stalo to isté: ten človek nepochopil kresťanstvo a kresťanský mindrák (svoj strach z príkazov, v ktorých bol vychovaný), vyriešil nesprávne – tým, že sa im podrobuje, hoci nerád, alebo tým, že ich odhodil. Oboje nie je správne, ale to druhé môže mať navyše aj zlé dôsledky.

Čo s tým? Na to je jediná odpoveď: snažiť sa porozumieť Bohu. Vždy sa dá na vec pozrieť minimálne dvomi spôsobmi. Buď tak, že sa takto na to pozerá Boh a takto ja, každý z inej strany. A ja si hovorím: „Pane Bože, Tebe sa to hovorí (alebo nehovorí), no ja to vidím inak!“ Alebo druhá možnosť: že sa snažím pozerať sa rovnako ako Boh. A TO JE TAJOMSTVO CESTY K ÚSPECHU! To je to pravé porozumenie skutočnosti, alebo aspoň sa priblíženia k nemu.

Samozrejme, že to nie je cestička, kde stále rastú kvety, svieti slnko, spievajú vtáci a všetko je dokonalé. To sa v evanjeliu nikde netvrdí. Je to však cesta, ktorá vedie k hodnotnému životu. A ten nie je nikdy zadarmo, rovnako, ako nič v živote, čo za niečo stojí – to je iste aj skúsenosť každého z nás.

Ide teda o to, aby ČLOVEK POROZUMEL BOHU. A to znamená pochopiť životný postoj Ježiša Krista. Pretože Ježiš je s Bohom zajedno. V ňom nám Boh vyšiel v ústrety tak, aby sme mu mohli primerane rozumieť. Môžeme totiž niekomu niečo hovoriť a on to možno trochu pochopí, avšak môžeme s ním aj kus cesty v živote prejsť, a tak mu ukázať, ako sme to mysleli – a to je účinnejšie ako všetky slová. A takto sa zachoval aj Boh k nám, lebo nám dal svojho Syna – dal nám niekoho, kto k nám nielen hovorí, ale kto s nami tú našu životnú cestu chce prejsť, od narodenia až po smrť, teda celý ľudský život. A to už nie sú iba slová, ktorá by sme možno ani nebrali dosť vážne, ale činy, životné fakty, ktoré hovoria zrozumiteľnou rečou.
(A. Opatrný)

Verzia pre tlač