Keď človek listuje novinami, nenarazí na slovo nádej príliš často.

Možno ešte na športovej strane nájdeme úvahy o nádeji na postup do ďalšieho kola alebo na zisk medaily, na iných stranách, že získame z fondov Európskej únie nejaký ten miliónik. No ako často sa píše alebo hovorí o tom, akými nádejami ten alebo onen človek žije? Chápe sa vôbec slovo nádej ako slovo pre život silných a schopných ľudí, alebo len ako útecha pre slabých a málo schopných?
Nádej, ako ju vníma Biblia – Starý aj Nový zákon, nie je akési lacné presvedčenie, že všetko dobre dopadne alebo útecha, ktorá má spríjemniť súčasnú chvíľu. V Biblii je základná nádej presvedčenie, že Boh je verný a že svoje sľuby naplní. To nám práve každý rok pripomína advent: od zasľúbení a nádejí prorokov, cez anjelské zvestovanie až po narodenia dieťaťa v Betleheme. A táto nádej má dôsledok aj pre budúcnosť: Boh neponechal a ani v budúcnosti neponechá svet odkázaný len na seba. Nečaká nás len konečná katastrofa alebo nejaký triumf zla. Ježiš príde druhýkrát ako posledné slovo pozemských dejín, ktoré vyriekne Boh a ktoré je preto dobré, žiadúce a teda očakávané.

Po revolúcii sa prestal zakrývať kresťanský zmysel Vianoc. Naopak, komercia sa ho chopila a tak máme často už od skorej jesene v obchodoch a na uliciach stále pred očami vianočné motívy a tovar, Betlehemy. Koledy na nás útočia zo všetkých strán a my ich potom cez Vianoce už ani nedokážeme počúvať. Ušľachtilí ľudia usporadúvajú počas adventu vianočné koncerty. A všetko sa to skončí rozbalením darčekov na Štedrý večer. Advent sa stratil, utopil. Po Štedrom dni je už len voľno. Advent sa neoslavuje. Oslavujú sa splnené priania – tomu dnešný človek rozumie. Ale neslávi sa nádej, ktorá je veľkou témou adventu. Tej totiž dnešný človek obyčajne ani nerozumie. A tak si ju nenechajme vziať my, kresťania. Využime šancu počas tohto adventu vniknúť hlbšie do jej tajomstva.