Očakávanie je nevyhnutnou súčasťou ľudského života – ten, kto nič nečaká, nemá motiváciu k životu.
Čakanie však nie je dôvod na nečinnosť, pasivitu. Čakanie, ku ktorému nás vedie advent, je čakaním na Pána. Na Pána, ktorý aj teraz prichádza do nášho života rovnako, ako hocikedy v minulosti. Na Pána, ktorý je uprostred nás ako ten, ktorý nás svojím slovom učí a posilňuje, ktorý nás zhromažďuje, odpúšťa nám, sýti nás. Ide s nami a ide pred nami. Je uprostred nás. Je tým, bez koho, ak sme v neho uverili, nikdy nechceme byť. A on nechce byť bez nás – chce, aby sme boli tam, kde je aj on. Teda u Otca.
Pretože zdroj života nie je v nás, ale je v Bohu. A tento zdroj sa nám v Ježišovi priblížil na dosah. Ten, kto chce život v plnosti, nemôže Ježiša minúť.
Poctivý veriaci človek máva často strach, aby z viery neurobil iba akýsi pláštik, zakrývajúci jeho slabosti, lacnú útechu pre veci, ktoré pociťuje ako príliš boľavé. Pýta sa, či mu viera nie je niečím, čo ho odvádza z reálneho sveta. Preto sa ostýcha čakať od Boha veľa, ba všetko. A práve v túto chvíľu by bola jeho viera len lacnou útechou. Advent nás vedie k očakávaniam reálnym, nie zdanlivým.
Čakať sa dá najrôznejšími spôsobmi. Netrpezlivo, nedôverčivo, ustráchane, alebo s láskou, radosťou, nádejou a vernosťou. Po čakaní prichádza stretnutie. Dôležité je, ako sa človek na také stretnutie pripraví, či niečo očakáva, či má čo poskytnúť a čím poslúžiť.
Advent nám taktiež pripomína očakávanie „Hosťa“ najváženejšieho, najcennejšieho a najvznešenejšieho. Očakávame príchod nášho Záchrancu, ktorý prichádza, aby nám ukázal ako žiť život lásky, radosti a pokoja, a aby nás k tomuto životu vystrojil. Ako správne prežiť toto obdobie nám radí Ján Krstiteľ: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské… Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky. (Matúš 3,2-3)
Čím hlbšie a pravdivejšie prežijeme adventný čas, tým radostnejšie a plnšie budeme môcť prežiť Vianoce. Vianoce znamenajú príchod Svetla a Lásky na tento svet, do nášho života.
V advente si zvlášť pripomíname nevyhnutnosť stálej otvorenosti a pripravenosti pre naše stretávanie sa s Bohom, ale aj na naše definitívne stretnutie s Ním.
Ježiš k nám prichádza každý deň v rôznych podobách: v blížnych, v životných situáciách, vo svojom Slove… Buďme preto stále pripravení na stretnutie s Tým, ktorému patrí všetka moc na nebi aj na zemi, s Tým, ktorý pozná radosti aj trápenia každého z nás, s Tým, ktorému na každom záleží, a s Tým, ktorý si každého z nás zamiloval.
Ježiš sám hovorí: Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. (Zjavenie 3,20) Tak nezabudnime tohto hosťa pozvať k našej štedrovečernej večeri…
