MÁME VÔBEC NEJAKÝ VOĽNÝ ČAS? To je dôležitá otázka. Ak totiž voľný čas nemáme, je ďalšie uvažovanie celkom zbytočné. Niektorí ľudia majú toľko práce, že voľný čas vôbec nemajú. Niekedy je to vplyvom životných okolností. Často si to však sami zariadili tak, aby voľný čas nemali.
PREČO SA NIEKTORÍ ĽUDIA VOĽNÉMU ČASU VYHÝBAJÚ? Môže to mať rôzne dôvody: niektorí si myslia, že voľný čas je niečo zlé, až hriešne, a že by sme teda mali celý čas svojho života venovať druhým alebo nejakej činnosti. Iní (a často sú to tí istí) neprestávajú s prácou len preto, aby si nepripadali neužitoční, bezcenní. Často takto utekajú pred svojimi problémami, pocitmi a životnými otázkami.
SME NENAHRADITEĽNÍ? V človeku, ktorý len pracuje, narastá pocit dôležitosti a nenahraditeľnosti. A keď potom odrazu nemôže pracovať, ukáže sa, že sa svet nezrútil a všetko funguje aj bez neho… Takéto zistenie by mohlo viesť k rekapitulácii, či sa veci nemôžu robiť aj inak. Je to určite nepríjemné, ale môže to viesť k prehodnoteniu toho, v čom spočíva naša skutočná dôležitosť a hodnota.
K ZDRAVÉMU ODPOČINKU PATRÍ AKTIVITA AJ PASIVITA. Zdravý odpočinok je zložený z dvoch zložiek – aktívnej aj pasívnej. Mnohí ľudia sú však aj pri odpočinku jednostranní. Ľudia zameraní na výkon majú tendenciu aj odpočívať aktívne, stále si dávajú ciele – na dovolenke majú naplánované, čo všetko musia navštíviť, dokázať a vidieť; pri športe sa nehýbu pre radosť, ale pre splnenie lepších a lepších limitov; pri čítaní sa neponoria do deja, ale vypisujú si obratné a podnetné slovné vyjadrenia autora… Čas strávený len leňošením je pre nich neprijateľnou stratou času. Opakom sú ľudia pasívni, ktorí by najradšej celý svoj život prespali a preležali. Radi konzumujú zábavu, ktorú im nachystá niekto iný. Sami len neradi vyvíjajú akúkoľvek aktivitu. Namiesto vlastného športovania iba sledujú výkony druhých… Dôležité je vedieť oboje prepojiť – niekedy sa oddať ničnerobeniu a súčasne vedieť voľný čas využiť na tvorbu niečoho nového.
NA ČO POTREBUJEME ODPOČINOK? Život človeka je naplnený prevažne prácou. Voľný čas máme na to, aby sme si odpočinuli a mohli sa rozvíjať aj v iných oblastiach života. Únava, ktorá je naším verným životným sprievodcom, môže byť významným ukazateľom našej preťaženosti. Niekedy potrebujeme zmenu, vzrušujúcu a záživnú činnosť, ale inokedy upokojenie a možno len „sústredenie sa na vlastný dych“. Voľný čas a odpočinok je dôležitým na to, aby sme nadobudli rovnováhu.
Väčšinu času robíme to, čo MUSÍME. Pri odpočinku však môžeme robiť to, čo CHCEME. Náš život je plný povinností. Okolnosti nás nútia k mnohým úlohám a činnostiam. Vo voľnom čase si však môžeme dovoliť robiť to, čo skutočne chceme, dopriať si pocit slobody a voľby. Tým sa nám otvára aj cesta k poznaniu samého seba. Naša práca je často zameraná jednostranne. Vo voľnom čase máme možnosť robiť niečo iné, rozvíjať iné stránky našej osobnosti. Výsledky odpočinku poznáme „po ovocí“ – ak naozaj odpočívame, tak sa potom cítime svieži a plní síl.
Je odpočinok právo alebo povinnosť človeka?
Problémy odpočinku sa začínajú často už v perinke – prečo by inak vynaliezaví dospelí vymýšľali uspávanky, kolísky a ďalšie pomôcky? A pokračujú v škôlke – mnohé deti sa chcú vyhnúť nedobrovoľnému poobednémuodpočinku. Sama si dobre pamätám, aká to bola úľava, keď naša pani učiteľka netrvala na spánku. Stačilo jej, keď sme mali zatvorené oči a nebudili ostatné deti.
O pár rokov neskôr by si človek rád po obede zdriemol, ale už to nešlo. Prišli povinnosti – najskôr školské, potom pracovné, a keď konečne prišla penzia, potvrdili sa predpovede starších, že času bude ešte menej. Z toho vyplýva, že nie je múdre odpočinok odkladať na neskôr, až naň budeme mať čas, pretože ten budeme mať až v hrobe. A do neho by sme sa, paradoxne, mohli dostať predčasne práve preto, že sme potrebu odpočinku dlhodobo podceňovali.
Našťastie je svet usporiadaný tak, že sa strieda deň a noc, svetlo a tma, a už to samo osebe človeka núti, aby sa podriadil nejakému poriadku. Aj keď sa to pokúša v rámci svojich možností oklamať. Napríklad, vymyslel žiarovku, aby si predĺžil deň a skrátil noc. Niekedy sa to hodí, ale keď je toho priveľa a pričasto, tak to už škodí. Nielen človeku, ktorý sa nevyspí, ale aj tým okolo, pretože nevyspatý a unavený človek je mrzutý a protivný…
Krátke každodenné (aspoň tie nočné) odpočinky sú životnou nevyhnutnosťou. Musí sa tomu v určitej miere podriadiť každý, či už chce alebo nechce. Na dobrovoľnosti jednotlivca však je, či bude alebo nebude „siedmy deň odpočívať“ tak, ako to odporúča Biblia. Vlastne tu nejde len o odporúčanie, ale priamo o prikázanie. Lebo nejde len o obnovenie telesnej sily, ale aj o „svätenie nedele“. A to je niečo viac, ako len regenerácia síl. Ak má byť človek hodný toho mena, tak by sa mal občas aj zastaviť, uvedomiť si odkiaľ kam putuje (alebo sa ženie), mal by prejaviť vďačnosť (je za čo ďakovať) a mal by si ujasniť, čo a ako ďalej. Raz začas je potrebné urobiť aj väčšiu inventúru, zastaviť sa na dlhšie, korigovať chyby, vyprosiť si vedenie aj silu do ďalšej etapy a až potom, odpočinutý a svieži vykročiť na ďalší úsek svojej jedinečnej životnej cesty. A na to sa výborne hodia prázdniny alebo dovolenka. Doprajme si ich všetci, vy aj ja.
(zdroj: www.vira.cz)
