Niekoľkými krátkymi fejtónmi by sme vám chceli predstaviť knižku Hany Pinknerovej, ktorú vydalo Karmelitánské nakladatelství. Autorka v nej ponúka humorný aj múdry pohľad na podivuhodný svet mamičiek a Božie miesto v ňom. Formou krátkych príbehov sa venuje téme rodiny a manželstva, vzťahu s Bohom a ľuďmi.

Daj, čo máš

Teraz sa mi to už tak často nestáva, pretože moje deti vyrástli. Keď však boli malé, dosť ma to trápilo. Ísť s deťmi v nedeľu na bohoslužby bolo fyzicky aj psychicky dosť náročné. Vždy som sa totiž snažila všetko dôležité a potrebné nachystať, hlavne dosť jedla a pitia, nejakú hračku, náhradné oblečenie a veľkú zásobu trpezlivosti a odhodlania. Všetko som zbalila úsporne a prehľadne do kočíka. Zvyčajne som si na to ráno privstala, aby ma niečo neočakávané v priebehu dňa už nezaskočilo. Z domu sme chodievali v dostatočnom predstihu.
No a potom som väčšinu času strávila niekde na chodbe alebo kdesi vzadu, kde som sa snažila zabaviť deti, aby sa nenudili alebo príliš nevyrušovali. Z kázne som si toho nikdy veľa nepamätala. Občas sa mi podarilo s niekým prehodiť pár slov. Bolo nás vždy viac – matiek, čo sme nosili na rukách alebo naháňali svojich drobcov. Najviac sme sa teda rozprávali hlavne medzi sebou. Avšak všetky sme boli v rovnakej situácii, tak sme si len ťažko mohli povedať niečo nové, povzbudzujúce, obohacujúce či na zamyslenie. Všetko sa točilo len okolo plienok, zúbkov, prvých krôčkov a slovíčok našich detí. 
Keď sa zídeme ako mamičky v súkromnom prostredí alebo vonku na pieskovisku, je to iné. Nemusíme držať deti tak nakrátko, a preto nie sme potom sklamané. No po návrate z bohoslužieb sa často pýtam, prečo sme tam vôbec boli, či nebolo lepšie ostať doma.
Raz som sa s týmito úvahami zverila jednej staršej sestre v zbore. Rozprávala som jej, aká som vždy v nedeľu ráno nervózna, ako sa bojím, či prídeme včas, že sa niekedy dokonca pohádam s manželom… a či to teda má vôbec nejakú cenu. Nebolo by lepšie ostať s deťmi doma, občas sa s mužom vystriedať a počkať, kým drobci nevyrastú? Táto dobrá žena sa úplne zhrozila.
„To predsa nemyslíš vážne! Ty si neuvedomuješ, ako veľa to pre nás znamená, keď vás vidíme aj s vašimi rozkošnými detičkami? Ako nás to motivuje k modlitbám za vás? My, staršie ženy, potrebujeme pozorovať vašu sviežosť, vašu odhodlanie a radosť. Ste pre nás povzbudením, keď vidíme, že to, čo sme my nezvládli, to, v čom sme, napríklad, sklamali pri výchove detí či v rodine ako takej, to vy, mladé mamičky, dokážete.“ Žasla som nad jej rozohnením. Ale to nebolo všetko. „Aj vy máte svoju zodpovednosť. Ako mladé matky ste vzorom pre slobodné dievčatá. Aj na vás záleží, či zatúžia mať vlastnú rodinu. Inde okolo seba veľa povzbudzujúcich príkladov neuvidia.“ Zamyslela sa, a potom celkom tichým hlasom ešte dodala: „Niekedy si možno myslíš, že nič nemáš. Daj však to, čo máš. Pre niekoho to môže znamenať viac, ako si myslíš.“
DAJ, ČO MÁŠ. PRE NIEKOHO TO MÔŽE ZNAMENAŤ VIAC, AKO SI MYSLÍŠ. To ma úplne šokovalo. Nemyslela som si, že už len moja prítomnosť môže mať pre niekoho nejaký význam. No potom sa mi začali vybavovať rôzne drobné spomienky: Ako mi dojato ďakoval jeden vysokoškolák, keď čakal u nás v kuchyni na konzultáciu s manželom. Počas nášho rozhovoru som mu spontánne ponúkla, či nemá chuť vylízať misu od cesta. Vzápätí som sa zháčila, no bábovku som ešte len dala do rúry. Tak som ponúkla to, čo bolo poruke. Alebo ako u nás raz prespalo dievča, ktorému ušiel posledný vlak, a tak už nemohla odcestovať domov. Ráno som jej automaticky nachystala desiatu a ona sa rozplakala. Jej matka to nikdy nerobila. Väčšinou jej len dala peniaze, aby si niečo kúpila. A teraz toto takmer dospelé dievča plakalo od dojatia nad kúskom chleba so syrom zabaleným v servítke. Alebo jedna stará babička z našej ulice. Chodieva na svoju pravidelnú prechádzku naschvál len v určité dni a v určitú hodinu, aby nás (teda mňa a naše dcérky) stretla. Robí jej totiž veľkú radosť, keď môže aspoň chvíľku počúvať štebotanie našich dievčat. Tvrdí, že potom má lepšiu náladu a ani nohy ju tak veľmi nebolia. A ja sa snažím nemeškať…
Ako povedala naša milá sestra: Daj to, čo máš. Pre niekoho to môže byť viac, ako si myslíš.

Kuracie chrbty

Často kupujem kuracie chrbty. Varím z nich polievku, a potom veľmi starostlivo pooberám každú nitôčku mäsa – použijem ich do smotanovej omáčky. Z nekompletnej suroviny tak pripravím dve kompletné jedlá – polievku a kura na smotane. Niekedy je to ťažké. Na kuracom skelete je hlavne koža, a tú nikto z nás nemá rád. Mäsa je minimum. To musím potom nejako nadstaviť. Nerada varím chudobné jedlá.
Aj nedávno som oberala kostičky. Hrbila som sa nad chrbtami, krkmi a krídelkami. Niečo do polievky, viac do misky na omáčku. Snažila som sa, aby mi ani kúštiček mäska neunikol. A pritom ma napadlo, že je to vlastne celé jedna veľká kamufláž. Tvárim sa, že spracovávam varené kura, a v podstate sú to len jeho zvyšky. Čo mi to len pripomína?
Aký švindeľ v mojom živote takto vyzerá? Cítim, že mi tým chce Boh niečo povedať, len aby som mu správne porozumela. Nemyslím si, že by som bola na tom nejako zle, pokrytectvo sa mi predsa protiví, žijem usporiadane, s Bohom sa občas rozprávam… mám nepríjemný dojem, že sa chytám všelijakých stebiel, len aby som nemusela skutočne počúvať. Tak dosť! Bože, kde oberám tie kostičky? Kde namiesto celej porcie len oblizujem kostičky a tvárim sa, že je všetko v poriadku?
Nechcela som tomu rozumieť, no odrazu mi to bolo jasné. Pochopila som, že mi Boh ukazuje uplynulé týždne, keď som si nenašla čas na Božie slovo, a tak som ani nepočula čerstvý Boží hlas. Pravda, bola som na bohoslužbách, počula som kázne, čítala som nejaké knihy, ale to bol len sprostredkovaný Boží hlas. Boh chcel hovoriť so mnou aj osobne. Zrazu mi to pripadalo, ako oberanie kostičiek. Bola to svojím spôsobom iba kamufláž. Vari som sa netvárila, že je všetko v úplnom poriadku? Neukolísala som svoje protestujúce svedomie, že som v pohode? Že na nakŕmenie môjho ducha mi stačí kázeň či krásna knižka? Že mi to dočasne (ako inak) nahradí Bibliu, keďže nemám na jej čítanie čas? To všetko sú len výhovorky! Viem, že aj kázeň či kniha môžu byť celkom pekné „kúsky mäsa“, ale to nie je to pravé. Hojnosť takto nevyzerá. Toto môžem nazvať len skeletom – skeletom nábožného života bez skutočného mäsa.
Cítim sa dosť hlúpo. Chcem sa hájiť. Veď nás takto žije mnoho! Poznám veľa ľudí, ktorí fungujú presne takto a vôbec ich to neznepokojuje. Ba, možno naopak, pripadajú si celkom spravodliví, rovnako ako doteraz ja. Teraz už však viem, že všetky moje dôvody vyzerajú presne ako to, čo práve držím v rukách: kuracie kosti s odrobinkami mäsa. Musím svoj život všeličím nastavovať, aby nebol chudobný a úbohý. Kresťanské časopisy, duchovná hudba, biblické filmy – to všetko je pekné asi tak, ako zelenina v kuracom vývare. Bez súkromného rozhovoru s Bohom, bez osobného čerpania priamo zo zdroja života, večnej sily a inšpirácie nežijem plnohodnotný život. Je to len skelet.
Zhŕňam obraté mäso do vývaru, pridávam nakrájanú zeleninu a je mi zvláštne na duši…

Vďačnosť za bagre

V našej ulici sa už dlho opravuje vodovod a kanalizácia. Každý deň ráno nás budí hluk zbíjačiek a kompresorov, pod oknami nám burácajú motory ťažkých nákladiakov, okná pokrýva každý deň nová vrstva ružovkastého prachu. A keď robotníci zhutňujú povrch zahrnutého výkopu, drnčia okná aj na opačnej strane domu. Vlastne sa nám otriasa celý dom. Cez okná do ulice nemôžeme vôbec vetrať, dokonca ani keď sa už večer nepracuje, pretože aj ten najnepatrnejší vánok dvíha oblaky prachu. Dosť ma to štve.
Najviac bývam nahnevaná v sobotu ráno, pretože to je jediný deň, kedy nemusím tak skoro vstávať. Lenže na ulici sa pracuje aj v sobotu a nedeľu. Presne o šiestej naštartujú všetky motory. Už ich podozrievam, že naschvál parkujú práve pod naším oknom. Mám pocit, že pach spálenej nafty preniká aj cez zatvorené okná. Z toho neustáleho hluku mi býva až fyzicky zle. Niekedy beží motor stavebného stroja naprázdno aj hodinu, nikto ho nepoužíva, nič sa nedeje.
Raz ma to skutočne vytočilo. To už bolo priveľa! Veľký bager beží naprázdno zase pod naším oknom. Už viac ako pol hodiny. Obúvam sa a bežím von. Poskakujem medzi výkopmi a zháňam šéfa. Robotníci ma posielajú kamsi ku križovatke. Som v ráži, bežím tým smerom. Prepletám sa pomedzi maringotky, drobné mechanizmy, hľadám šéfa. Čo mu poviem? Bude ma vôbec počúvať? Nejakú nervóznu a hysterickú ženskú? Nemôžem predsa naňho vrieskať! Už ho vidím, muža s veľkým čiernym klobúkom na hlave. Idem za ním a sama som zvedavá, čo mu poviem.
Zdravím vysokého muža a počujem sa, ako naňho šveholím, že je to ohromná práca, ktorú tu on riadi, že to musí byť veľmi náročné, ako môže vydržať celé dni v takom hluku, že ho teda obdivujem, pretože ja som už z toho celkom mimo, a to tam ten bager beží naprázdno vyše pol hodiny a či by sa teda nemohol vypnúť? Bola by som mu za to vďačná, pretože fakt nemôžem pracovať, ale keby to nešlo a už by s bagrom chcel ten pán zase pracovať, tak to budem rešpektovať, veď predsa im v práci nemôžem brániť, to teda nie. Ale keď tam ten bager už tak dlho len stojí s pusteným motorom, tak snáď by to na chvíľu šlo, nie? Šéf sa na mňa chvíľu neveriacky pozeral, potom pokýval hlavou a pobral sa k bagru. Odtiaľ mobilom privolal nejakého muža a je to. Konečne je ticho. Ďakujem a prajem zdar do ďalšej práce.
Domov sa vraciam ako víťaz. No, myslím si, že hlavné víťazstvo som vydobyla sama nad sebou. Chcela som byť nepríjemná, nechať voľný priebeh svojmu oprávnenému hnevu a podráždenosti, a namiesto toho som toho šéfa robotníkov obdivovala, ďakovala mu a popriala zdar. Určite to bolo lepšie riešenie ako to, ktoré som plánovala. Nebol by to celkovo lepší postoj v tejto situácii? Možno by som všetky tie útrapy spojené so stavbou znášala lepšie, keby som bola za toto všetko vďačná? Namiesto nadávania by som mala byť rada! Nie som hlúpa? Niekto tu pre mňa pracuje a ja sa zlostím. Veď opravujú vodovod a kanalizáciu aj pre mňa. A na záver budeme mať v našej ulici novú cestu.
A tak sme začali všetkým tým „našim“ robotníkom žehnať. Každý deň sa za nich modlíme, aby sa im práca darila, aby vydržalo dobré počasie, kým prácu nedokončia. Tešíme sa z každého dokončeného úseku.
Hurhaj je aj naďalej nepríjemný, robotníci sa len posunuli kúsok nižšie, ale s postojom vďačnosti mi to všetko akosi menej vadí. Som za tú lekciu rada. Nikdy by som si nepomyslela, že Boh môže k premene môjho charakteru použiť aj ťažkú stavebnú techniku. Asi som to potrebovala.

Čítať Bibliu? Ale kedy?

Nedávno sa mi sťažovala jedna mladá mamička, že ju to doma už nebaví. Že svoje deti síce veľmi miluje, no otravuje ju, že ich má stále za pätami a že ich vlastne ani nevie poriadne zabaviť. „Keď si vymyslím nejaký výtvarný projekt, hodinu to chystám, no deti sa zabavia na desať minút. Všetko naokolo zašpinia a ja to dve hodiny upratujem. Som z toho strašne unavená. Na nič iné mi už neostávajú sily.“ Z ďalšieho rozhovoru vyplýva, že vôbec už nemá čas na čítanie Božieho slova. Pri dvoch malých deťoch sa to, jednoducho, nedá!
„To si nenájdeš ani päť minút?“ „No, päť minút by sa možno našlo,“ váhavo pripustila. „Niekedy to vyskúšam, keď nejako zamestnám deti,“ rozhodla sa.
Po týždni už rozprávala svoju skúsenosť na stretnutí mamičiek: „Nebudete tomu veriť! Dá sa to!“ Jej žiariaca tvár svedčila o výnimočných zážitkoch. „Povedala som deťom, že budú pozerať rozprávku a maminka si bude zatiaľ v kuchyni čítať z tejto veľmi dôležitej knihy. V nej sa píše, čo Pán Boh hovorí. Napríklad aj to, ako správne vychovávať deti. Deti sedeli celú polhodinku úplne potichu, pozerali rozprávku a vôbec ma nerušili. Tak to bolo trikrát. Potom som raz prišla za nimi, že sa budem s nimi pozerať na rozprávku, no dcérka mi povedala: Mamička, choď si čítať z tej dôležitej knižky, my ťa potom zavoláme. V slzách som ďakovala Bohu.“ „No vidíš, to je úžasné,“ jasali ostatné mamičky. „To však ešte nie je všetko! Prosila som Boha, aby mi ukázal, čo mám s deťmi robiť, aby ich to bavilo a mňa tak nevyčerpávalo. To, čo som dostala ako odpoveď, ma šokovalo. Veľmi intenzívne som cítila, že si mám len tak ľahnúť na matrac, ktorú máme na zemi na hranie. Nič viac. Zdalo sa mi to zvláštne, ale urobila som to a čakala, čo sa bude diať. Deti sa okolo mňa nadšene motali, túlili sa, maznali, pusinkovali seba aj mňa, nanisili mi macíkov, líhali si na nich, dávali mi ich na hlavu, schovávali… čo vám poviem, dve hodiny ubehli ako nič. Ďalší deň sme pokračovali. Tento raz som sedela v kresle. Do rúk som vzala veľké látkové vrecúško. Napadlo mi, že máme také krásne výchovné hračky, ale ten pokyn bol opäť veľmi jasný. Bolo to neuveriteľné! Deti behali okolo mňa, nosili rôzne veci a dávali ich do vrecka. Potom ich zase vyberali a s jasotom odbiehali. Trvalo to hodinu a pol! Dokonca som si pri tom vypila aj kávu! Takto si predstavujem materskú dovolenku!“
„No to je super! To musím aj ja vyskúšať!“ „ Myslíš, že to môžem poradiť našej babičke? Ona je niekedy taká unavená…“ „Dievčatá, vyskúšajte! Ale pozor – začalo sa to čítaním Božieho slova! Na to nezabudnite! Určite sa potom bude dariť aj vám.“