Evanjelium prináša slová umierajúceho Ježiša: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34, Mt 27,46) Toto zvolanie vyjadruje Ježišovu opustenosť na kríži. A práve ona sa stala kameňom úrazu kresťanskej interpretácie tajomstva Veľkého piatku a stredom rôznych teórií Božieho utrpenia, snažiacich sa v hlbokom poznaní Ukrižovaného nájsť základný zmysel utrpenia sveta.

Tieto slová sú však spevom dôvery v Boha, sú vyznaním bezmedznej Ježišovej dôvery v svojho Otca! Evanjelista Lukáš vyjadruje vzťah dôvery medzi Otcom a Synom ešte inými slovami: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46). Pokúsme sa teda priblížiť k tajomstvu Kristovej opustenosti na kríži odhalením jeho zmyslu na základe Ježišovej skúsenosti. Len tak bude rešpektovaná jedinečnosť tejto historickej udalosti, vyjadrená slovami viery.
Ježiš sa pýta: „Prečo?“Táto otázka je naplnená nepokojom, ten je vyhrotený utrpením a kypí z neho trýzeň prameniaca z nemožnosti pochopiť zmysel tejto opustenosti. Toto zvolanie vyviera zo skúsenosti skutočnej opustenosti, z neprítomnosti a mlčania toho, ktorého by si Ježiš najviac prial mať blízko seba a po ktorého prítomnosti najviac túži práve v hodine kríža. Na túto bolestnú opustenosť však Ježiš odpovedá darovaním samého seba: je opustený, ale nie zúfalý! Ježiš sa obracia k Otcovi s láskyplným oslovením: „Otče!“ Skúsenosť opustenosti od Otca sa stáva vydaním samého seba do jeho náruče. Tým, že odovzdal svojho ducha Otcovi, spojil sa poslušnosťou voči Bohu so všetkými, ktorí sú bez Boha, ktorí prežívajú vyhnanstvo z vlasti lásky.
A čo Otec? Zostal nedotknutý utrpením Syna? Nie, on „neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých“ (R 8,32); „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (J 3,16). Kríž sa stal udalosťou Božej lásky, ktorá nie je podrobená utrpeniu, ale sama si utrpenie zvolila. Klasické ponímanie gréckej filozofie považuje za jediné možné utrpenie pasívne utrpenie, ktoré treba len znášať, chápe ho ako nedokonalosť. Podľa toho je potom základnou Božou vlastnosťou nemožnosť trpieť. Avšak kresťanský Boh nám zjavuje aktívne utrpenie, slobodne zvolené, dokonalé v dokonalosti lásky: „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (J 15,13). Boh Ježiša Krista nestojí mimo utrpenia sveta ako nejaký nezaujatý pozorovateľ. Tento Boh utrpenie prijíma a vykupuje tým, že ho prežíva a vydáva naň samého seba, z čoho vzniká pre svet nová nádej a nový život.
Od tohto Veľkého piatku vieme, že v každom ľudskom utrpení je prítomný Boh, ktorý trpí s človekom. „Kráľovstvo“ lásky sa tak rozšírilo aj do „vyhnanstva“ hriechu, bolesti a smrti, aby si ho privlastnilo. Boh si privlastnil smrť, aby sa svetu dostalo života. On nie je tajomným protivníkom, proti ktorému sa môže ľudská bolesť vzpierať a rúhať. Je Bohom, ktorý naplnil bolesť sveta zmyslom, pretože ju prijal a vykúpil – a týmto zmyslom je láska…
Ježišova smrť je v skutočnosti smrťou smrti, pretože na dreve prekliatia visí Syn Boží, ktorý sa vydal smrti, aby nám daroval život. Oslobodzujúce evanjelium kríža a vzkriesenia sa stáva možnosťou spásy ponúknutou všetkým bez výnimky.

Pane Ježišu,
Bože ukrižovaný za život sveta,
nauč nás načúvať
tichu Tvojho umučenia,
ktoré zjavuje nekonečnú lásku.
Daj, nech dokážeme v Tvojej smrti
rozpoznať smrť smrti
a v Tvojej opustenosti
dar –
dar pochádzajúci od Toho,
kto Ťa opustil.
A v sile Ducha, božského Utešiteľa,
nech sa dokážeme
spolu s Tebou odovzdať
do Otcovej náruče,
aby sme premenili dejiny našej bolesti
aj všetko ľudské utrpenie
na dejiny lásky,
ktorá víťazí nad smrťou.

Ježišov kríž

Predstavte si ten ťažký kríž,
ktorý Ježiš nesie…
Predtým ho zbili, je celý krvavý…
Na hlave koruna z tŕňov,
vyčerpaný,
sám nesie nástroj svojho umučenia.
Boli to naše nemoci,
ktoré niesol,
choroby, postihnutia, utrpenie…
Naše bolesti,
bolesť srdca, egoizmus, rasizmus, nenávisť,
odmietnutie odpustiť…
Niesol všetko a všetkých – teba, mňa…

Ježiš je prítomný v každom utrpení aj dnes, tu,
v každom utrpení, ktoré prežívame.
Keď to vieme,
nesieme to utrpenie s Ním.
A to je úžasné.
Keď to nevieme, búrime sa.
A to je hlúpe.
Modlime sa,
aby sme dokázali povedať:
Pane Ježišu, pomôž mi!
A On nás vždy posilní.
Keď to pochopíme,
tak nech sa deje čokoľvek,
môžeme žiť pokojne a s radosťou,
pretože vieme,
že náš kríž On nesie stále s nami.

Poď so mnou pod ten kríž

Keď sa ti všetko darí,
máš lásku aj prácu,
si spokojný a nič ti nechýba,
tvoja budúcnosť je jasná a život ako rozprávka,
prosím ťa,
poď so mnou pod kríž.

Keď si v problémoch a nič sa ti nedarí,
alebo ťa opustila láska,
zradil priateľ,
či si chorý alebo osamelý
alebo…
Pozri na kríž!

Prežívaj kríž,
len odtiaľ pramení tvoja pravá radosť!
Nech ti je silou vedomie,
že On trpel oveľa viac,
ako si dokážeme predstaviť –
pre mňa, pre teba.
To nech ťa drží.
To nech ťa vždy znova postaví na nohy.
To nech ti dodá životnú silu.
Neexistuje nič,
co by ti mohlo vziať odvahu.
V utrpení a skúškach
musíš vždy nájsť dôvod na to,
aby si šiel ešte vyššie,
ešte ďalej,
ešte hlbšie –
s Kristom.

Lebo kríž je symbolom každého kresťana.
„Odporné“, hovoria tí,
čo vidia iba umučeného muža,
ktorý svoj život skončil v hrozných mukách.
No pre mňa je to vznešený kríž,
každý deň
mi dáva silu prekonávať samého seba
a kráčal vpred.
Vyzýva ma dávať všetko
a budovať tu na zemi raj lásky.
Poďme do toho všetci!
Lebo Láska je s človekom vždy –
aj keď trpí,
keď si zúfa a keď už nevládze ďalej.
A práve vtedy ho celkom premení…