Ježiš prebehol pohľadom jedenásť apoštolov, ktorí mu zostali. Jedli s chuťou tých, ktorí vedia, čo je to hlad. Načúval ich hovoru, skúmal ich myšlienky a znova sa presviedčal o tom, čo už vedel – že sú to dobrí ľudia. Bol zarmútený, pretože s nimi prežíval posledné chvíle a chcel im toho ešte toľko povedať…

Zjedol pár kúskov, aby si nevšimli, že s nimi nezdieľa veľkonočné nadšenie. Zrejme vedel, že ho Kaifáš nezajme v tejto miestnosti. Keby totiž očakával, že pre neho prídu sem, nenechal by si niektoré dôležité slová na neskôr. Vedel, že Kaifáš nestojí o rozruch v meste. Veď mal veľa prívržencov v meste aj za jeho hradbami, po celom kraji. Jeho verejné zatknutie by určite spôsobilo rozruch, ktorý by mohol vyústiť do nepokojov – a nepokoje mali vždy za následok krvavý „policajný“ zásah zo strany Rimanov.
Zatknutie teda musí prebehnúť v tichosti. Kaifáš to vedel a Ježiš tiež. A vedel to aj Pilát. Pilát bol rozhodnutý celý prípad zverejniť až po Ježišovom zatknutí a vrhnúť ho ako kus blata do očí verejnosti. Bude predstierať záujem o spravodlivosť a trvať na tom, aby zatknutého viedli ulicami Jeruzalema k nemu na výsluch. Obaja muži mali na to, čo v ten deň urobili, viac dôvodov, ako bolo vidno na prvý pohľad. Syn človeka to vedel a vedel toho oveľa viac…
Keď dopili ďalší pohár vína, videl, že niektorí z apoštolov sa naňho pozerajú v očakávaní, že zakončí slávnostnú večeru. Oprel sa teda o lakeť, aby videl všetkým do tváre.
„Túžobne som si prial jesť s vami tohto baránka skôr, ako budem trpieť,“ povedal hlbokým jasným hlasom svojim poslucháčom. „Hovorím vám,“ pokračoval, „že už ho nebudem jesť, kým sa všetko nenaplní v Božom kráľovstve.“
Spolusediaci boli zmätení týmito tajomnými slovami. Nechápali, aké udalosti musia predchádzať tomuto naplneniu, ani čo myslí tým naplnením. Azda novú Veľkú noc? A kde bude? Odkedy dokedy? Alebo má azda na mysli blížiaci sa koniec sveta?
Kým sa potichu dohadovali, vzal Ježiš do ruky nekvasený chlieb. Apoštolovia stíchli a spozorneli. Vstal. Pozdvihol ruku nad chlieb a zdvihol oči hore. Z takmer nepohnutých pier splynulo sotva počuteľné požehnanie. Rovnako potichu poďakoval, rozlámal chlieb a každému z nich podal jeden kúsok.
„Toto je moje telo,“ povedal, „ktoré sa za vás vydáva. Vezmite a jedzte.“ Jedli chlieb, ale nechápali jeho konanie. Veď sa celkom odklonil od veľkonočného obradu. Usmial sa na nich. „To čiňte na moju pamiatku.“ Teraz to pochopili. Chcel, aby to robili znova a znova, keď už nebude medzi nimi.
Ježiš sa vrátil k svojmu ležadlu a vzal veľký kovový kalich naplnený vínom zmiešaným s vodou, ktorý stál na stole. Apoštolovia dojedali chlieb a pozerali sa na svojho Majstra. Opäť vzhliadol hore a zašepkal modlitbu. Potom ich obišiel jedného po druhom, každému podal kalich a povedal: „Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv, ktorá bude preliata za mnohých na odpustenie hriechov.“
Pili a Ježiš ich pozoroval. Aj keď títo prostí ľudia zatiaľ nepoznali to, čo ich mal naučiť Duch svätý, chápali význam chleba a vína, pretože jedno nazval svojím telom a druhé krvou a povedal im, že to majú robiť na jeho pamiatku. Vedeli, že v tejto chvíli sa oddelil od poriadku starej Judey a založil nový, novú zmluvu s Bohom, prostriedok spasenia pre všetok ľud.
Možno si v tej chvíli nevedeli vysvetliť, prečo Ježiš urobil túto úžasnú vec v Judášovej neprítomnosti. Iba Peter a Ján vedeli, že musel počkať s ustanovením novej sviatosti, až pokladník odíde. Chcel mať okolo seba novú nádej sveta nepoškvrnenú prítomnosťou hriešnika…