Je tu jeseň, pre mnohých čas nostalgie a smútku. Príroda akoby odumierala, stromy sa síce najprv krásne vyfarbia, no onedlho im lístie rozfúkajú studené vetry. Skracujú sa dni a človeka v tento pochmúrny čas napadajú samé smutné myšlienky. Často myslí aj na smrť. Je prirodzené, že myšlienky na smrť sú mu nepríjemné. Jeden francúzsky kráľ dokonca zakázal vysloviť vo svojej prítomnosti slovo „smrť“. Každý sa bojí smrti – malý aj veľký, slávny aj prostý človek.

Smrť prišla na svet ako trest za hriech. Smrť je vlastne rozdelením tela a duše. A to nie je pre človeka celkom prirodzené, pretože telo a duša boli stvorené v jednote. Pre neveriaceho je smrť skutočne hrozná, pretože všetko, čo vo svojom živote nazhromaždil, v jedinom okamihu stráca! A to je krutá predstava.
No často sa aj niektorí veriaci pozerajú na smrť ako na nepriateľa. Ježišovým vzkriesením sa však pohľad na smrť mení. Je zbavená svojej definitívnosti a konečnosti. Veriaci človek si váži pozemský život a všetko, čo k nemu patrí. Má však ešte zvláštny poklad v nebi. Keď príde smrť, stráca síce to pozemské, ale to nebeské sa mu otvára. Smrť môže, paradoxne, veriacim slúžiť. Služba smrti spočíva hlavne v tom, že navždy oddelí veriacich od hriechu a od zraniteľnej telesnej schránky.
Onedlho si pripomenieme Pamiatku zosnulých (Dušičky). Ľudia vtedy prichádzajú na cintorín upraviť hrob svojich blízkych, ktorí už odišli na večnosť. Nad hrobom postoja, položia naň kvety, zapália sviečku, zaspomínajú… Pri spomienke na človeka, ktorý už nie je medzi nimi pociťujú smútok. A pri myšlienke, že aj ich čaká rovnaký údel, zase nepokoj. Ľudia, ktorí neveria v Boha, často znepokojene uvažujú: „Čo ak sa smrťou všetko nekončí? Ak život aj po smrti predsa existuje, len v nejakej inej podobe? Ako to naozaj je? Kto mi dá uspokojivú odpoveď?“ Tento nepokoj vložil do srdca človeka Boh, aby ho začal hľadať, aby sa po ňom pýtal. Dáva tak človeku novú šancu. Ľudia sa však týchto myšlienok väčšinou boja, a tak ich rýchlo zapudia. No o rok príde opäť jeseň s týmto sviatkom a nechcené myšlienky nás prepadnú zas. „Čo ak život po smrti naozaj je? Kam pôjdem potom ja?“ A práve tieto chvíle sú vhodné na stretnutie a rozhovor. Treba povedať ľuďom o nádeji. Prosím vás kresťania, ktorí viete o Božej záchrane, nebuďte nevšímaví! Viete predsa, že Boh chce spasiť každého človeka. Využite všetky príležitosti a pokúste sa nadviazať rozhovor s ľuďmi, ktorí o Bohu doteraz nepočuli. Modlite sa, aby vám Pán Boh postavil do cesty konkrétnych ľudí. Všímajte si hlavne osamelých, smutných, takých, ktorí prišli o blízkeho človeka a nevedia sa s touto stratou zmieriť. Myslite na týchto nešťastných a opustených ľudí, povzbuďte ich a povedzte im o Pánovi Ježišovi. On jediný ich totiž môže skutočne potešiť, dať im pocit bezpečia a zbaviť ich strachu zo smrti.
My vám na túto príležitosť ponúkame nové letáčiky z toho súboru, ktorý špeciálne po prvýkrát posielame aj k „dušičkovým“ sviatkom. Môžete ich ponúknuť zarmúteným a osamelým ľuďom na cintorínoch a nadviazať tak rozhovor, alebo im dať vhodný letáčik až na rozlúčku. Letáčik môžete poslať aj v liste každému, koho by Vaše slová účasti a priateľstva potešili. Veríme, že vás tento nový súbor letáčikov zaujme a že ich využijete na zvestovanie radostnej správy o spasení tým, ktorí žijú v strachu a beznádeji.

Prečo treba hovoriť o smrti?

O smrti treba hovoriť. Nie však preto, aby sme zväčšili v ľuďoch strach, ale aby boli aj oni od neho oslobodení Tým, ktorý jediný to môže urobiť.
Už Epikuros sa snažil smrť vysvetliť, tvrdil, že smrť je len falošný problém, pretože vraj, „keď som tu ja, nie je tu ešte smrť, a keď je tu smrť, nie som tu už ja.“
Aj marxizmus sa pokúšal vylúčiť problém smrti. Smrť, hovorí, je osobná záležitosť a to dokazuje, že všetko, na čom záleží, nie je ľudská osoba, ale spoločnosť, druh, ktorý neumiera. Marxizmu je však koniec, smrť zostala…
Samo Písmo sväté akoby bolo nemé pred problémom smrti, až kým neprišiel Kristus. „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť…“ k tomuto poznaniu dospel Kazateľ (12,8). Umierajúci človek je prirovnaný k lampe, ktorá sa rozbije a zhasne, k džbánu, ktorý sa rozbil pri prameni, k svieci, ktorej plameň zhasne, ku kladke, ktorá sa zlomí a nechá vedro definitívne spadnúť do studne…
Spojenie s Bohom je smrťou prerušené. „Mŕtvi nemôžu chváliť Hospodina, nikto z tých, ktorí zostúpili do podsvetia…“
Čo k tomu môže povedať kresťanská viera? Niečo jednoduché a pritom veľkolepé: že smrť existuje, že je najväčším z našich problémov, ale že KRISTUS SMRŤ PREMOHOL!

Máte strach zo smrti? – to je otázka, ktorá rozosmiala Matku Terezu

„Máte strach zo smrti?“ spýtal sa ktosi Matky Terezy.
Otázka ju prekvapila. Na okamih sa zadívala tomu človeku do očí, a potom sa nahlas rozosmiala.
„Nie, vôbec,“ povedala. „Umrieť znamená vrátiť sa domov. Vy vari máte strach vrátiť sa domov ku svojim drahým? Ja okamih smrti nedočkavo očakávam. Tam hore nájdem Ježiša a všetkých ľudí, ktorým som sa v tomto živote snažila dať lásku. Stretnem sa tam s deťmi, ktoré som sa pokúšala zachrániť a ktoré mi umreli v náručí a považovali ma pritom za svoju mamičku. Nájdem tam všetkých chudobných, ktorým som pomohla, umierajúcich, ktorí vydýchli naposledy v domove, ktorý som pre nich vybudovala v Kalkate. Budú tam, proste, všetci ľudia, ktorí mi boli na tejto zemi drahí. Takže to bude nádherné stretnutie, nemyslíte?“
Oči sa jej pri tých slovách ligotali prekvapujúcim pokojom a šťastím…

Ježiš Kristus hovorí: Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, len skrze mňa. (Biblia, Jánovo evanjelium 14,1,6; 11,25)