Uverejnené

ANI MOHUTNÉ PILIERE NEBUDÚ MAŤ ZMYSEL,

KEĎ MOST SPOČÍVAJÚCI NA NICH NEPOVEDIE K ŽIADNEMU BREHU, K ŽIADNEMU CIEĽU…

Na začiatok školského roka…

Skončil sa čas dovoleniek, oddychu a ničnerobenia. Vraciame sa do práce, do školy, do každodenného stereotypu. A tak, aby tieto dni neboli pre nás stresujúce a fádne, trochu sa zamyslime, než do nich vykročíme. Pripomeňme si niekoľko pravidiel.
● Čím viac toho robíme, tým je väčšie nebezpečenstvo, že to budeme robiť neuvážene, rýchlo, bez prípravy a len sami podľa seba, len podľa svojej vôle, svojvoľne. Pre kresťana, keď chce byť v spojení so svojím Pánom, by však nemali byť prvoradé a najdôležitejšie sila, vytrvalosť či aktivita. Najdôležitejšie je však niečo iné (zdanlivo pasívny prvok) – ucho (Izaiáš 50,4-5). Je to ucho k načúvaniu, k načúvaniu Bohu, druhým, sebe a okolnostiam.
● Našou prácou sa môžeme podieľať na Božej tvorivej činnosti, ktorou Boh stvoril a tvorí svet i každého z nás. Nie sme teda postavení „pred hotové“. Nie preto, že by nebolo v Božej moci všetko definitívne „dokončiť“, ale preto, aby sme sami mohli mať aktívny podiel na tvorení sveta i života…
● Jedna ľudová múdrosť hovorí: „Než začneš stúpať na rebrík, skontroluj, či ho máš opretý o správnu stenu!“ Veľa ľudí má tendenciu robiť to presne naopak, a tak sa vo svojej činnosti vydávajú najrôznejšími smermi, ktoré nie sú od Boha. A kde nie je správny smer, tam nie je ani cieľ. Človek, ktorý sa takto oddáva „svojvoľnej“ aktivite (hoci aj zdanlivo veľmi dobrej a potrebnej), upadá do chaosu, rozptýlenosti, stráca cieľ a neskôr podlieha aj frustrácii. Prestáva byť schopný rozlišovať priority.
● Ak sme stvorení na Boží obraz a k spolupráci s ním, nemôžeme nájsť rovnováhu, pokoj a radosť z práce, ak s ním nebudeme neustále v kontakte, nebudeme sa pýtať na jeho zámery a na jeho vôľu, nebudeme s ním spolupracovať a dôverovať mu a nenecháme sa viesť jeho Duchom… (Izaiáš 30,15)
● Existuje nebezpečné zlo, pred ktorým sa musíme mať zvlášť na pozore, pretože má moc rozmnožiť už tak zvrchovanú mieru smútku, nudy a ničoty, ktoré vládnu svetu. Týmto zlom je človek, ktorý zaháľa, ktorý sa o nič neusiluje, nesnaží. Ak človek prestane v sebe cítiť potrebu budovať, tvoriť, za niečo bojovať, tak z neho uniká životná sila. Ako by pružina, ktorá udržiavala jeho existenciu v napätí, praskla.
● Opačným súžením moderného sveta je horúčkovitá činnosť. Človek má príliš veľa práce a všetko chce robiť sám. Lenže na to nemá dosť času, a tak sa ponáhľa, beží, naháňa a pachtí, a potom je podráždený, nervózny, podlieha malomyseľnosti, stráca odvahu, vyčerpáva sa, znehodnocuje si život a nakoniec sa stáva neznesiteľný. Neurobí to, čo by chcel a mal. A to, čo urobí, nestojí za veľa…
● Musíme to zmeniť. Dodajme si odvahu a vzdorujme takýmto pokušeniam moderného sveta. Až tieto pokušenia prídu, nezastavujme sa, ale sa obráťme k Bohu. On nám pomôže. Nech sa stane čokoľvek, nezastavujme sa, ale za každých okolností:
* načúvajme Božiemu hlasu (Izaiáš 50,4-5)
* pýtajme sa na Božiu vôľu (Žalm 14,2)
* žiadajme od Boha, aby riadil všetky naše cesty (Žalm 25,4)
* a pri každej činnosti majme Boha stále pred očami (B. Pascal) (Žalm 123,1-2)
* lebo v spojení s Bohom má činnosť človeka definitívnu a nadčasovú hodnotu. Preto zverme Bohu akúkoľvek svoju činnosť… (Príslovia 16,3)
(spracované podľa www.pastorace.cz)

Verzia pre tlač