Akú cenu má nejaký človek? Akú prezident? Akú žobrák? Kedy nemá človek žiadnu cenu? Hodnota človeka sa skutočne dá zmerať.

Človek má totiž len takú cenu, koľko je v ňom lásky. Aj prezident, politik, kňaz, učiteľ, robotník, žena v domácnosti, matka… Platí to bez výnimky o každom človeku. Ak niet v človeku lásky, čo v ňom potom vlastne je? Láska je základnou ľudskou realitou. Z tohto hľadiska sme tu skutočne hlavne preto, aby naším prostredníctvom pribudla na tomto svete pravá láska, aby jej prostredníctvom bol svet neustále lepší. V tom je základ každého ľudského porozumenia.

Pozrime sa na dejiny ľudstva. Nie sú ničím iným než dejinami Boha, ktorý miluje človeka, sú dejinami spásy. Mali by sme dôkladne porozmýšľať nad slovami apoštola Jána: Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. (Ján 3,16) Čo iné ako milovať môže Boh urobiť? Veď On je Láska sama! A čím je vlastne človek človekom?

Zvesť: Slovo sa stalo Telom a prebývalo medzi nami je doslova závratným posolstvom, pri ktorom sa človek zachveje až vo svojom najhlbšom vnútri. Vidí, že je Bohom milovaný, že Bohu stálo za to prísť medzi nás. Nie sme vo vesmíre opustení, sme milovaní! Ten, kto toto prežil, pochopí veľké prikázanie: MILUJTE SA NAVZÁJOM! A porozumieme aj slovám apoštola Pavla, že bez lásky nie sme nič. Aj keby som vydal svoje telo na smrť, aj keby moja viera hory prenášala, aj keby som sa akokoľvek oháňal pravdou. Pravda bez lásky môže aj škodiť, nie je úplná, lebo pravda je v láske. Bez lásky nemáme cenu ani ako makové zrnko. Nie sme na nič súci, ba dokonca sme na škodu…

Nemôžeme sa odcudziť prazákladu svojho bytia. Len tam, kde je skutočná láska, len tam prebýva Boh. Láska je sila. Vojna, nenávisť a zloba sú slabosťou a nesmiernym hazardom. Ale láska premôže svet.

Vtedy pristúpil jeden zo zákonníkov, ktorý ich počul hádať sa, a vidiac, že im správne odpovedal, opýtal sa Ho: Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých? Ježiš odpovedal, že prvé je toto: Počuj, Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily. Druhé je toto: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Nad tieto niet iného väčšieho prikázania. (Marek 12,28-31)

Kto vlastne som?

Jednou z najhlbších potrieb človeka je potreba vlastnej identity: potrebujem vedieť, kto som a kam patrím. Mám potrebu existovať vo svojich očiach aj v očiach druhých. Všetci však máme v tejto oblasti deficit. Mimoriadne hlboký deficit.

Byť znamená mať?

V najpovrchnejšej rovine sa človek snaží svoju potrebu identity uspokojiť tým, že MÁ, teda vlastnením hmotných statkov, určitým štýlom viditeľného života – stotožňujem sa so svojím bohatstvom, fyzickým zovňajškom, svojou motorkou, svojou jachtou atď. Dochádza tak k obrovskej a škodlivej zámene: človek si myslí, že uspokojí svoju potrebu byť tým, že bude mať. Po určitý čas to tak aj môže vyzerať, no dlho to nevydrží, a potom sa rýchlo dostaví sklamanie. Mnohí si nakoniec uvedomia, že druhí sa o nich zaujímali len pre ich peniaze, a nie pre nich samotných! Nejaký čas boli na výslní, no potom sa ocitnú v hroznej osamelosti.

Byť znamená robiť?

Na o niečo vyššej úrovni chce človek svoju potrebu byť uspokojiť tým, že v sebe objaví a bude rozvíjať určité svoje schopnosti a nadanie (športové, umelecké, intelektuálne…). To už je lepšie, ale aj jemu hrozí, že byť zamení za robiť, že sa stotožní so súhrnom svojich schopností. Ale sme len toto? A čo sa stane, keď o tie schopnosti prídem? Som najlepší futbalista sveta – a odrazu sa ocitnem na invalidnom vozíku… Ovládam 20 jazykov alebo históriu – a nehoda ma pripraví o pamäť… Čo bude potom?

Tendencia zakladať svoju identitu na činnosti má, samozrejme, pozitívny vplyv na budovanie osobnosti, lebo tá sa rozvíja tým, že uplatňuje svoje rozmanité schopnosti. Je prirodzené a dobré, keď niekto v sebe nájde nejaké vlohy a schopnosti, uplatní svoje možnosti, a tak vie, kým je, získa určitú sebadôveru, prežíva radosť z toho, že zhodnocuje svoje „hrivny“, ktoré doňho boli vložené. Výchova a vzdelávanie sú z veľkej časti založené na tejto tendencii, a je to dobre.

Každý človek má jedinečnú hodnotu a dôstojnosť

Avšak človeka nemôžeme stotožniť len so súhrnom jeho spôsobilosti, človek je viac ako toto. Nemôžeme nikoho posudzovať len podľa jeho schopností, lebo každý má jedinečnú hodnotu a dôstojnosť, nezávislú od jeho nadania. Ak to neberieme na vedomie, môže sa nám stať, že sa po nejakom vlastnom neúspechu ocitneme v hlbokej existenčnej kríze, alebo budeme pohŕdať inými kvôli ich hraniciam a neschopnostiam. To môže veľmi pokriviť medziľudské vzťahy, zabrániť, aby sa v nich uplatňovalo dávanie a prijímanie zdarma, ktoré je vlastné láske. Aké miesto potom majú na takom svete, kde človek existuje len pre svoju výkonnosť, pre viditeľné hodnoty, ktoré produkuje, biedni a postihnutí? Človek je viac ako dobro, ktoré je schopný konať. Je dieťa Božie, a či koná dobro alebo sa mu to doteraz nedarí, zostáva Božím dieťaťom.

Zdroj našej identity – neodvolateľná Božia láska

Svoju pravú identitu, oveľa hlbšiu ako vlastnenie alebo konanie, a dokonca aj ako morálne cnosti a duchovné kvality, poznávame krôčik po krôčiku vtedy, keď na sebe nechávame spočívať Boží pohľad. Túto identitu nám nikto, žiadna udalosť, žiadny pád ani žiadny neúspech, nemôže vziať. Náš poklad neskazia ani mole ani hrdza, je v nebi, t. j. v rukách Božích. Nezávisí od udalostí alebo od toho, čo máme či nemáme, v istom zmysle dokonca ani od toho, čo robíme či nerobíme, od našich úspechov či nezdarov; závisí iba od Boha, od jeho žičlivosti a nemennej dobrotivosti. Zdrojom našej identity, nášho BYTIA je niečo iné a oveľa hlbšie ako naše aktivity – je ním neodvolateľná stvoriteľská láska Boha, ktorý nás učinil na svoj obraz a chce, aby sme žili navždy s ním.

(F. Lukeš, J. Philippe)