V týchto dňoch sme spoločne ďakovali Pánu Bohu za úrody zeme, ktoré sme si dopestovali na našich poliach, v našich záhradách i sadoch. Vieme, že aj keď venujeme potrebný čas pôde, jej obrábaniu pri raste jednotlivých plodín, dobrú úrodu nám to zaručiť nemusí. Vždy sa môže stať niečo, čo šmahom ruky zničí všetku našu námahu. Vieme, že príroda je nevyspytateľná a vyznávame, že sme to síce my, čo sadíme, polievame, ale je to Pán Boh, ktorý dáva vzrast.

Hospodin podopiera všetkých padajúcich a pozdvihuje všetkých skľúčených. Na Teba sa upínajú oči všetkých a Ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a všetko živé sýtiš s ochotou. Spravodlivý je Hospodin vo všetkých svojich cestách a milostivý vo všetkých svojich skutkoch. Blízky je Hospodin všetkým, ktorí Ho vzývajú, všetkým, ktorí Ho vzývajú opravdivo. Plní želania tým, ktorí sa Ho boja, počuje ich volanie a pomáha im. Hospodin chráni všetkých, ktorí Ho milujú, vyhladzuje však všetkých bezbožných. Ústa mi budú ohlasovať chválu Hospodinovu, nech každé telo dobrorečí Jeho svätému menu na večné veky. (Žalm 145 ,15-21)

V krajine Izrael ma fascinuje jedna vec. Tam jednoducho nemôžete vlastniť pôdu. Môžete si ju len prenajať. Pôda je jednoducho Božia a to má aj svoje dôsledky. Preto aj to, čo z pôdy pochádza, nie je len tých, ktorí si to dopestovali. Ľudia, ktorí dostávajú dary zeme, dostávajú ich vždy nielen pre seba, ale aj pre iných. Pán Boh dáva nám v hojnosti a chce, aby aj my sme vedeli dávať, aby sme sa vedeli podeliť s tým, čo máme.

Často je za príklad dávania daná prvotná cirkev. V knihe Skutkov apoštolov sa hovorí o tom, že veriaci mali všetko spoločné, aj statky a majetky predávali a rozdeľovali všetkým, ako kto potreboval. No tento ideálny stav im dlho nevydržal. Už apoštol Pavol poukázal na to, že niektoré cirkevné zbory nedokázali prispieť na jeho službu. Prečo? Lebo ochota dávať nie je samozrejmosťou. Nie je to niečo, čo deti zdedia po svojich rodičoch. A ani tým, ktorí dnes ochotne dávajú, táto ochota nemusí vydržať po celý život.

Avšak ak chceme byť darcami, ak túžime po celý svoj život žiť tak ako tí, ktorí nemajú srdce pripútané k majetku a vedia sa podeliť s tým, čo majú, vtedy musíme o túto ochotu bojovať. Ochota dávať sa totiž začína už v našich očiach. Ak sa pozrieme na svoju úrodu a ďakujeme za ňu Pánu Bohu, sme na dobrej ceste. Potom totiž vidíme aj ďalej. Ochota darovať predsa pokračuje v našich myšlienkach. Napriek všetkým starostiam, ktorými sa v živote pasujeme, zisťujeme, že máme všetkého viac než dosť. A vtedy objavujeme časť toho, s čím by sme sa mohli podeliť. Vieme totiž, že sú vôkol nás takí, ktorí majú menej ako my… Možno sa im neurodilo to či ono na rozdiel od nás. Ochota darovať následne pokračuje v našich srdciach. Práve v nich objavujeme tú pravdu, že nás v skutočnosti neraz vôbec nezaujímajú tí, ktorí majú viac. Život je príliš krátky na to, aby sme plytvali svojím vzácnym časom na závisť. Práve v srdci človeka klíčia myšlienky na tých, ktorí budú za našu pomoc vďační. Naše srdce nás vedie k tomu, aby sme otvárali svoje ruky a dávali. Dávali s vďačnosťou za to, že dávať môžeme.

Dávanie z úprimnosti je požehnaním nielen pre obdarovaného, ale aj pre darcu. V knihe Kazateľ čítame: Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho nájdeš. Ak vieme dávať my, potom aj nám vie Pán Boh dať. Môžeme síce tvrdiť, že nie vždy je tomu tak. Ale mať viac, ako potrebujeme, nie je vždy požehnaním. Aj majetok sa môže stať trestom. Môže ľudí k niečomu pútať, môže im vziať slobodu. Keď som ešte študovala, poznala som veľa ľudí, ktorí za mesiac zarobili viac, ako ja mám teraz za celý rok. Lenže tí ľudia neboli spokojní a šťastní. Buď chceli ešte viac, alebo si túžili za tie peniaze kúpiť to, čo sa kúpiť ani nedá…

Keď však otvára svoju ruku Pán Boh, je to niečo úplne iné. Pán Boh nám dáva všetko, čo má. Dal nám aj to najvzácnejšie, čo mal – svojho jediného Syna Ježiša Krista. Dal nám ho, aby sme v Ňom mali nový život – život odpustenia, život zmierenia, život večnosti. Práve Božia štedrosť nás má viesť k tomu, aby sme chceli byť ako On. Práve cirkev – spoločenstvo veriacich – by mala byť príkladom toho, ako sa deliť, ako pomáhať tým, ktorí majú nedostatok.

Apoštol Pavol písal aj do iného zboru, konkrétne do Korintu: Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. Každý nech dá, ako si zaumienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh. A Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého pre seba, aj nadbytok pre každý skutok.

Ďakujme teda Pánu Bohu za všetky dary, ktorými nás požehnal pri úrodách v tomto roku. Súčasne Ho prosme, aby sme v každom čase videli, koľko toho nám On sám požehnal. Prosme Ho o to, aby nám ukázal tú časť úrody či majetku, ktorú nám dal práve preto, aby sme ju my mohli posunúť ďalej. A očakávajme, že nám nielen otvorí srdcia a ruky, ale dá nám spoznať aj tú veľkú radosť, ktorú môže mať človek z darov nielen ako obdarovaný, ale aj ako darca.

Pane a Bože náš, vzdávame Ti chválu a vďaku za Tvoju predivnú starostlivosť o nás, v ktorej nám dávaš vždy viac, ako si zaslúžime a prosíme. Aj v tomto roku si nás požehnal mnohými darmi a my nemáme v ničom nedostatku. Lebo to, čo sa neurodilo nám, urodilo sa inde a my si to môžeme kúpiť v obchode. Uč nás vidieť to, čo máme a s čím sa máme podeliť s tými, ktorí majú menej ako my, alebo sú núdzni vo svojich potrebách. Otváraj nám srdcia jedni pre druhých. Súčasne Ťa prosíme, odpusť nám všetko, v čom sme zlyhali a nedokázali byť nápomocní tým, ktorí to potrebovali. Zmiluj sa nad nami. Amen.

(Erika Pospíšilová)