Všetko stvorené nám poskytuje priestor na život a na prežívanie nášho vzťahu s Bohom. Navyše, príroda vypovedá veľa o svojom Pôvodcovi.
Tvorstvo je tak prvým rozprávaním o veľkosti, moci, vznešenosti aj láske Božej. Celé stvorenie preto treba nielen obdivovať, ale aj rešpektovať a chrániť.
Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel… (Rímskym 1,20)
Príroda je ako kniha – a táto prekrásna „kniha“ sa otvára všetkým – malým aj veľkým. V kontakte s prírodou nachádza človek znova svoju správnu dimenziu: znova objavuje sám seba ako nepatrné, avšak jedinečné stvorenie, ktoré sa môže stretnúť s Bohom, pretože je vo svojom vnútri otvorené voči Nemu. Človek vo svete, ktorý ho obklopuje, spoznáva stopy dobra, krásy a Božej prozreteľnosti a akoby prirodzene sa otvára chvále a modlitbe.
Ten, kto si zachová schopnosť vidieť krásu, nikdy nezostarne. (Gustav Janouch)
Ak zostanú naše oči otvorené pre krásu Božieho stvorenia a naša myseľ pre krásu jeho pravdy, môžeme skutočne dúfať, že zostaneme mladí a že budeme budovať svet, ktorý odráža niečo z onej božskej krásy, a tým inšpirujeme aj budúce generácie, aby konali podobne. (pápež Benedikt XVI.)
Nedávno som zažil silnú víchricu a vtedy som si uvedomil, akí sme ako ľudia malí a ničotní. Nahovárame si, že môžeme všetko robiť a riadiť. Žijeme v ilúzii, že vieme všetko naplánovať a vopred určovať. Avšak v takýchto búrlivých dňoch dostávame opačnú lekciu. Zrazu sa cítime úplne bezmocní – všetko zlyhalo, nejde elektrina, nekúri sa, nefungujú čerpadlá, nejazdia vlaky, lety sú zrušené… Keď zlyhá moderná technika, nastane zmätok, nevieme si rady. Sme zraniteľnejší viac, než kedykoľvek predtým.
A predsa má táto zraniteľnosť aj svoje dobré stránky. Príroda nás totiž môže mnohému naučiť. Príroda je nielen nádherná, ale aj plná násilia a krutosti. Obdivujeme síce jej krásu, avšak zažívame taktiež jej moc, ktorá nás prevyšuje. Potom musí prísť na rad pokora, aby sme sami seba chápali len ako súčasť stvorenia a nepovyšovali sa nad neho. V sile prírody sa totiž stretávam s celkom iným Bohom, ktorý rozbíja všetky obrazy, ktoré som si o ňom vytvoril, a núti ma, aby som sa poddal jeho nesmiernej veľkosti a moci, ale aj vložil do jeho ochrany.
A musím sa stíšiť. Lebo ticho je veľmi potrebné na to, aby sme sa osmelili otvoriť bránku do vlastného srdca. Dodal, že ticho je veľmi dôležité, aby sme dokázali načúvať sebe a dozvedeli sa tak, čo sa deje v tých najtajnejších kútikoch nášho ja.
Môj otec veľmi miloval prírodu. Vždy nás viedol k vnímaniu jej krás. „Stromy a kríky velebia Pána,“ hovorieval nám pri našich pravidelných prechádzkach, „rastliny rastú smerom hore a tým chvália Boha“. Zomrel v jednu sobotu popoludní, keď pokosil trávu a svoju milovanú záhradu tak pripravil na nedeľu. Bol to prekrásny deň zaliaty slnkom. A slnko svietilo aj počas jeho pohrebu a my sme mali pocit, že mu toto nádherné počasie daroval Boh, aby obrátil náš pohľad od otcovej smrti ku kráse svojho stvorenia, aby sme sa my očami nášho otca opäť pozreli na tento svet, ktorý je plný Boha a ktorý svojím bytím Boha chváli.
Príroda je Boží dar
Kniha prírody je výnimočný a drahocenný Boží dar každému človeku. Je to obrazný spôsob reči, ktorý Boh používa, aby nám pomohol poznávať aj zákonitosti nášho srdca.
Ak dokážeme uvažovať o tom, čo sme v prírode vypozorovali, narazíme na múdrosť, ktorá z nášho putovania k večnosti urobí mimoriadne peknú cestu. Sám Duch Svätý nás učí všímať si v knihe prírody procesy a pravidlá, ktoré sú sugestívnymi obrazmi a pomáhajú nám pochopiť aj to, čo sa odohráva vo svete ľudského ducha.
Vnímavosť krás prírody a múdrosti, ktorá je v nej ukrytá, je vrodená každému človeku. Dostali sme ju ako výbavu srdca, keď sme svojím narodením vstúpili do tohto sveta. O túto schopnosť však môžeme prísť, keď sa od Boha vzďaľujeme.
V knihe prírody listovali všetci, ktorí hľadali Božiu múdrosť prostým srdcom. Na nej vysvetľovali a vďaka nej poznávali často ťažko opísateľné záležitosti ľudského bytia. Boh nám zanechal celý rad takýchto svedectiev bystrého čítania v knihe prírody. Napríklad autor biblickej knihy Prísloví nabádal: …choď k mravcovi, pozoruj jeho cesty, aby si zmúdrel. Hoci nemá kniežatá, ani dozorcu, ani panovníka, chystá si v lete svoj chlieb, v žatve zbiera potravu. (Príslovia 6,6-8)
V období tvrdých pokušení proti viere môžeme Pokušiteľovi povedať: Pokúšaš ma proti viere? Boh je so mnou, ničoho sa nebojím. Pokúšaš ma myšlienkou, že Boh nie je? Tak pôjdem do záhrady pozrieť sa na všetko, čo Boh stvoril…
Veď hľa, zima sa pominula, dážď prestal, odtiahol. Kvety sa zjavujú na zemi, priblížil sa čas spevu a hlas hrdličky počuť v našom kraji. Figovník už sfarbil svoje mladé plody a kvitnúci vinič rozdáva vôňu. Vstaň, moja milovaná, kráska moja, a poď! (Veľpieseň 2,11-13)
(A. Grün, J. Zilelinski)
