Trpezlivosť – tej neskutočnej schopnosti nevzdať sa človek potrebuje aj v dnešnej dobe viac než dosť. Pri akejkoľvek každodennej činnosti nás môže čo-to rozladiť alebo nahnevať. Lenže ten, kto nemá v sebe primeranú dávku trpezlivosti, reaguje v ťažkých situáciách podráždene, nahnevane a neraz i rezignovane.

Povedzme si pravdu, že život nie je žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. V živote sa musíme popasovať a vysporiadať sa s mnohými ťažkými situáciami. Nie, Pán Boh nám ich nedáva preto, aby nás trápil, ale aby nás naučil zastaviť sa, premýšľať a mnohé pochopiť.

Ale čo je to to ťažké? Pre každého niečo iné. Každý človek má iný prah bolesti. Každý človek zvláda niečo iné s prehľadom a ľahkosťou. No na každého doľahnú momenty, ktoré ho prinútia premýšľať nad zmyslom života, nad chybami, ktoré v živote urobil…

Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš naprieč Samáriou a Galileou. Keď vchádzal do jednej dediny, stretol desať malomocných mužov. Už zďaleka zastali a hlasno kričali: „Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal im: „Choďte a ukážte sa kňazom!“ A keď odchádzali, boli očistení. Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a mocným hlasom oslavoval Boha. Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Bol to Samaritán. Vtedy Ježiš povedal: „Neboli vari očistení desiati? Kde sú ostatní deviati? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď. Tvoja viera ťa zachránila.“ (Lukáš 17,11-19)

Z Božieho slova sme počuli príbeh o malomocenstve. O tejto chorobe by sa dalo veľa rozprávať zo zdravotného hľadiska. Mohla by som sa venovať mnohým jej prejavoch… Ale to nie je dnes mojím zámerom. Dnes chcem, aby sme sa pozreli na túto chorobu z iného uhla pohľadu. Táto choroba (ako aj mnohé iné) spôsobuje, že človeka preveruje v trpezlivosti – táto konkrétne v tom, že musí žiť v izolácii, musí sám v sebe spracovať, čo sa stalo, prečo sa to deje a musí žiť ďaleko od zdravých ľudí, môže mať okolo seba len tých, ktorí sú na tom rovnako.

Izolácia – tej sme si užili viac než dosť počas pandemických rokov. Izolácia je čas, ktorý nás oberá o naše ideály a sny. Bytostne počas nej vnímame, že sa nám všetko postupne vzďaľuje. Čo však môžeme robiť, je premýšľať… Sú veci, ktoré majú najväčší predpoklad na to, aby poslúžili na dobrý účel, ale na strane druhej, existuje tenká hranica, ktorá ak sa prekročí, tie veci sú schopné pôsobiť zlo. Napríklad taký oheň, jeden z najväčších objavov človeka. Nad plameňom ohňa si môžeme uvariť jedlo, môžeme sa pri ňom zohriať, už malý plamienok nám dokáže osvietiť miestnosť, keď je tma…, ale rovnako tak dokáže zničiť obrovské plochy krásneho lesa alebo aj náš dom. A práve tak je to i s utrpením, s chorobou či bolesťou tela alebo duše. Práve to je Božím nástrojom na formovanie nášho ľudského charakteru, ale tiež nás súčasne môže zviesť k nezdravému sústredeniu sa len a len na samého seba. Vtedy človek dokáže premárniť mnoho času v sebaľútosti. Obviňuje sa, že všetko to ťažké je trestom za hriechy, ktoré sme v živote urobili.

Áno, je veľa vecí, ktoré sme nezvládli, je veľa momentov, v ktorých sme zlyhali na plnej čiare, ale to neznamená, že Pán Boh nás za ne trestá bolesťou, trápením či chorobou. On totiž nie je rovnaký ako my – ľudia. Veľakrát je bolesť či trápenie len následkom našich zlých rozhodnutí, následok toho, ako niektoré situácie podceníme alebo preceníme.

Telo človeka podlieha chorobám, bolestiam… No napriek tejto skutočnosti – telo človeka je najlepší príklad na spoluprácu. Jeden orgán je závislý od druhého. Ak žalúdok pociťuje hlad, oči objavia chlieb, nohy nás privedú k nemu, ruky ho potrú maslom a vložia do úst, odkiaľ putuje do žalúdka. To je predsa spolupráca… Nijaký orgán v tele nemôže pôsobiť bez toho, aby ovplyvňoval ostatné. Vytknutá noha obmedzuje pohyb celého tela a hlava, ktorá pri hre odrazí loptu, a tak zabráni gólu, privádza celé telo k preukázanej pocte. Medzi nami veriacimi je vzťah, ktorý má v sebe čosi tajuplné. Vaše prehry, vaše pády, sú i mojimi a vaše víťazstva sú i mojimi. Je úžasné, ak vieme navzájom spolupracovať, zdieľať sa, pomáhať si.

Podobné životné skúsenosti nás spájajú, tak ako spojili 10 malomocných, ktorí spolu prežívali svoj údel. Mali spoločné podnety k rozhovorom, ktoré budovali ich spoločné vzťahy. Vďaka tomu, že si rozumeli, vedeli sa vcítiť do starostí toho druhého, boli si bližšími než kedykoľvek predtým. Postupne, ako prijímali svoj údel, pochopili, že to, čo sa zdá byť teraz nemožné, nemusí takým byť. V takých chvíľach si človek jednoducho povie, že to, čo mu teraz nevyšlo podľa predstáv, sa môže predsa len zmeniť, a preto to bude skúšať znova a znova. Nie preto, že musí, ale preto že si sám sebe chce dokázať, že sa nevzdá bez boja. Človek je totiž už raz taký tvor, ktorý si musí dokazovať, že dokáže takmer všetko. Tým pádom zisťuje, že každý z nás má v sebe zakorenenú istú dávku trpezlivosti. Len nie každý ju vie využiť do takej miery, ako je to potrebné a nutné… a k tomu je dôležité spoločenstvo. Keď vo svojich zápasoch nie sme sami, keď sa môžeme zdieľať, keď sa vieme vzájomne podporiť.

Človek by sa nikdy nemal zastaviť pred dosiahnutím svojho cieľa. Vždy, za každých okolností, by si mal uvedomovať, prečo to alebo ono robí. Mal by vedieť, či sa môže vzdať v prospech niečoho väčšieho, v prospech iných – hoci pre neho dôležitých vecí. Viera v Ježiša Krista nám obzory naše nádeje neskutočne rozširuje. Preto práve z nej by sme mali čerpať dostatok trpezlivosti i odvahy snívať i zápasiť o to svoje víťazstvo. Lebo len tak si časom môžeme vychutnať sladké ovocie svojej práce.

Každý si musí prejsť tou svojou ťažkou cestou poznania, trpezlivosti, horlivosti, odvahy viery, aby sa v Ježišovi Kristovi mohol tešiť zo svojho vysnívaného cieľa, aby mohol naplno prežiť každú sekundu neskutočného šťastia…

Lenže , čo keď si niekto povie, že sa to nedá? Nádej pre malomocných tej doby bola na mizivej úrovni. No ich trpezlivosť, ktorá im pomohla udržať si pokoj mysle v ich neutešenej situácii, im dala možnosť stretnutia sa s Pánom Ježišom… My dnes nemusíme cestovať do Jeruzalema, aby sme sa mohli rozprávať s Božím Synom. Nemusíme nikam ďaleko chodiť, aby sme si pred Ním mohli vyliať svoje srdce. My máme možnosť modliť sa na ktoromkoľvek mieste, ideálne v tichu svojej komôrky! Volajme k Bohu. Majme srdce na dlani pri rozhovore s Ním. Nenechajme sa ničím a nikým odradiť. Buďme v modlitbách trpezliví a vytrvalí! Nahlas pomenujme, po čom túžime. Pane, zachráň ma! Pomôž mi! Uľav bolesti mojej duše, môjho tela… Bože, zachráň moje deti, zachráň moje vnúčatá!

Som presvedčená, že Pán Boh nielen počúva naše modlitby, ale On ich aj vypočúva. Neviem síce, prečo na niektoré modlitby povie áno a na iné nie. Čo však viem, je, že Pán Boh uložil dve podmienky, ktoré musíme splniť, aby mohol naše modlitby vypočuť a to: musíme žiť v tesnom spoločenstve s Ním a naše prosby musia byť v zhode s Jeho vôľou. Dosiahnuť vypočutie modlitieb si teda vyžaduje kráčať životom s Bohom a zostávať v Jeho slove. Radi by sme boli, ak by to šlo aj bez toho, ale Pán Boh nie je automat na splnenie našich prianí. Pán Boh nie je stroj, On je osoba, ktorá cíti, ktorá tvorí a udržiava vzťahy s ľuďmi.

No niekedy nás Božia vôľa a Jeho pokyny zaskočia. Prídu nám akoby odtrhnuté od reality. Lebo sú tak veľmi odlišné o toho, čo očakávame. Vtedy je to skúška našej lásky k Bohu i našej trpezlivosti. Dôverujem Mu ozaj vo všetkom? Keď malomocní žiadali o milosť a uzdravenie, nepredstavovali si to tak, že ich Pán Ježiš rovno pošle za kňazmi. Veď boli chorí, veď práve kňazi ako jediní ich mohli prehlásiť za uzdravených, a vďaka tomuto ich prehláseniu sa mohli vrátiť domov. Lenže keď človek má svoju predstavu, zdráha sa urobiť to, čo mu môže pomôcť… Ak však prekoná svoje predsudky, hrdosť či nedôveru, vtedy pocíti neskutočnú radosť z Božej pomoci, z Božieho milosrdenstva. V tej chvíli všetka tá trpezlivosť sa naplní.

Ale aká bola reakcia malomocných na svoje uzdravenie? Aká je naša reakcia na naplnenie našich túžob po dlhých chvíľach čakania? Prevláda v nás radosť nad vďačnosťou? Nemôžeme sa diviť, že po dlhých rokoch, keď sa malomocní dočkali uzdravenia, nesmierne sa tešili a utekali najprv za kňazmi, a potom sa svojimi blízkymi! Nemôžeme sa diviť, ale kde sa stratila vďačnosť!?

Mnohí tvrdia, že dnes medzi ľuďmi vymizla vďačnosť! Ale nie je to tak, Biblia nám hovorí, že už za čias Pána Ježiša sa prišiel poďakovať len jeden z desiatich. Ten človek sa totiž nemohol zachovať inak. On si počas choroby siahol na dno svojich síl. Uvedomil si, že ho môže zachrániť iba Pán Ježiš. Trpezlivo znášal svoj kríž, ktorý ho priviedol k úprimnej a hlbokej viere. Preto považoval za svoju povinnosť najprv sa vrátiť k Lekárovi svojho tela i duše a poďakovať sa Mu!

A čo tí ostatní? Pán Ježiš sa pre nich stal len prostriedkom na dosiahnutie svojho cieľa. Uzdravení boli a ten cieľ bol pre nich všetkým. Nič viac a nič menej. Uzdravenie sa nedotklo a nezmenilo ich srdce. Pán Ježiš a jeho pomoc bola pre nich samozrejmosťou. Veď Pán Boh má pomáhať. Pán Boh sa má rozdávať. Má nám byť k dispozícii v našich potrebách…

Lenže, v skutočnosti nič nie je samozrejmosť. Pán Ježiš z lásky k nám toho urobil oveľa viac. Nastúpil na cestu toho najväčšieho utrpenia, aké si vieme predstaviť, potupne zomrel na kríži. Pripomínajme si túto Jeho cestu každý deň. Učme sa Jeho trpezlivosti. A ak sa trpezlivosť spojí s vďačnosťou, vtedy nechýba človeku úsmev na tvári!

Pane Ježišu Kriste, nič nie je samozrejmosťou, čo robíš, čo hovoríš… Tvoja láska, podaná pomocná ruka, Tvoje milosrdenstvo sú jedinečné a nesmierne vzácne. My dnes, keď hľadíme na svoj život, vidíme v ňom mnoho trápenia, bolestí, chorôb. Vidíme veľa starostí, ktoré nám pridávajú vrásky na tvári. No nechceme si zúfať, ani sťažovať sa, ale v pokore pred Tebou chceme trpezlivo očakávať na Tvoje vedenie a na Tvoju vôľu pre nás. Prosíme, Pane Ježišu, nes nás, keď nevládzeme, keď nevidíme východisko, keď je nám ťažko na duši. Podopieraj nás, aby sme vytrvali vo viere, aby sme boli Tvojím svetlom pre naše rodiny, pre naše okolie.  Ďakujeme, že nás počúvaš a vypočúvaš. Ďakujeme, že nám pomáhaš. Ďakujeme, že nás nenechávaš opustených. Ďakujeme, že si tu pre nás. Ďakujeme za uzdravenie našich duší. Ďakujeme, že toľko dobrého sme už od Teba mohli prijať. Ďakujeme za Tvoje slovo i múdre rady. Pomôž nám nimi žiť. Amen.

(Erika Pospíšilová)