Myslím si, že mnohí z nás už zažili v živote situáciu alebo obdobie, keď sme sa cítili ako v hlbokej jame, z ktorej niet úniku.

Možno sme do nej spadli vlastnou vinou, pretože sme spravili nejakú hlúposť či chybu, možno nás do nej zhodil niekto iný, možno sme sa v nej ocitli bez toho, aby sme tušili, ako… Nech už sa to stalo akokoľvek, pocit beznádeje a bez východiskovej situácie dokáže človeka úplne paralyzovať, zatemniť mu myseľ a začierniť mu všetky vyhliadky do budúcnosti.

A to ešte nebýva všetko! Nielen že sme na dne jamy, často ešte navyše stojíme v akomsi bahne, kale, možno aj dosť zapáchajúcom… Na chvíľu sa možno zahalíme do pocitu ľútosti, ale po nejakom čase určite zatúžime po pevnej pôde pod nohami a chceme sa dostať von.

Lenže ako? Ako sa znova postaviť na nohy a vyhrabať sa z tejto jamy? A dá sa to vôbec? Určite! Môžeme zvoliť rôzne stratégie, ktorými sa budeme snažiť dostať von. Možno si budeme chcieť zachovať akúsi zdanlivú hrdosť a rozhodneme sa, že si poradíme sami. V tomto prípade sa však musíme pripraviť na zdĺhavú, náročnú a vyčerpávajúcu cestu s neistým výsledkom. Možno si necháme pomôcť od niekoho iného – to už je ľahšia cesta, ktorá môže viesť k cieľu. Po kameňoch pomoci sa asi nakoniec z jamy dostaneme… Prečo však nedoplniť svoju snahu a námahu ešte o pomoc Božiu? Boh nám môže ponúknuť tú najvyššiu možnú podporu. Nezáleží na tom, prečo a ako sme sa ocitli v jame!

No možno sa Ho bojíme zavolať, pretože sa hanbíme, je nám trápne, bojíme sa, že nás zavrhne alebo že nás bude ignorovať… To sa však nikdy nestane! On chce prísť do našej situácie a vložiť pod naše nohy pevnú skalu, aby sme mohli ľahšie urobiť krok na slobodu. Tieto naše kroky možno povedú úplne inokade a inak, ako by sme chceli či si ich predstavovali a očakávali, avšak ručí za ne sám Boh.

Rozhodnutie, ako budeme svoje temné obdobie riešiť, je však na nás. Nenechajme sa preto limitovať falošnými predstavami o Bohu (v ktorých sme mu ľahostajní alebo v ktorých ho vidíme ako krutého a trestajúceho Boha), ale vsaďme na milosrdného, milujúceho, odpúšťajúceho a nápomocného Boha, ktorý neodmieta naše prosby, ale ponúka cestu záchrany a vykúpenia.

Vyzdvihol ma zo záhubnej jamy, z bahna a blata; na skalu postavil moje nohy a upevnil mi kroky. (Žalm 40,3)

Veľa ľudí hovorí, že v časoch choroby, krízy v živote či v rodine, straty zamestnania alebo smrti milovanej osoby sa obracajú k Bohu iným spôsobom. Skeptici to pripisujú zúfalstvu. Hovoria, že človek sa už nemá kam obrátiť, a tak sa obracia k Bohu. Boh v tomto svetle vyzerá ako barlička pre tých prostých, jednoduchých ľudí alebo ako útočisko pre poverčivých.

Všeobecne povedané, k Bohu sa v utrpení neobraciame častejšie preto, že by sme boli odrazu menej racionálni. V skutočnosti je to tak preto, lebo vtedy sa k nám Boh môže ľahšie priblížiť – máme totiž oslabené obranné mechanizmy. Bariéry, ktoré sme si vystavali proti Bohu – či už z pýchy, zo strachu alebo z ľahostajnosti –, sú odstránené. Nie sme teda menej rozumní, sme len otvorenejší. Túžba tu bola ešte pred krízou. Božie volanie a pozvanie však rozpoznáme lepšie, keď je náš obranný systém oslabený.

Keď mal môj otec takmer šesťdesiat rokov, prišiel o dobré zamestnanie. Po dlhšom čase si našiel inú prácu, ale tá ho neuspokojovala. Vieme, aké ťažké je nájsť si miesto a uchytiť sa vo veku, keď sa už naši rovesníci tešia na penziu. Bolo to ťažké pre neho aj pre mamičku. Do zamestnania musel cestovať celú hodinu. Raz neskoro večer sa otcovi na parkovisku pred budovou, kde mal kanceláriu – ďaleko od domova -, zamotala hlava, stratil rovnováhu a odpadol. Skončil v nemocnici a vyšetrenia ukázali, čoho sme sa obávali: rakovinu. Rakovina pľúc metastázovala do mozgu a to spôsobilo onen pád. Otcov zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval, onedlho bol už pripútaný na lôžko a začal byť závislý od matky vo všetkom, vrátane základných telesných potrieb. Súčasne so zhoršovaním sa otcovho zdravotného stavu sa zjavne zlepšoval jeho stav duchovný. Ku koncu života začal častejšie hovoriť o Bohu. To bolo veľké prekvapenie. Mal síce náboženskú výchovu, avšak ako som ho poznal, nikdy nebol príliš zbožný. No keď sa blížila hodina smrti, žiadal mojich kresťanských priateľov, aby sa za neho modlili. A premýšľal o tom, koho z rodiny stretne v nebi. Pýtal sa ma, aký je vlastne Boh. Otec sa stával láskavejším, veľkodušnejším a vrúcnejším. Tieto zmeny ma tešili a súčasne miatli.

Medzi poslednými, ktorí ho navštívili, bola moje kamarátka Janice – rehoľná sestra. Keď som sa s ňou po otcovej smrti rozprával, spomenul som jej, ako sa otec pred smrťou Bohu otváral. Odpovedala mi slovami, ktoré som predtým nikdy nepočul, avšak mal som pocit, že to viem od nepamäti: „Áno, umierajúci človek sa stáva ľudskejším.“ Mala pravdu v dvoch smeroch. Po prvé, stať sa ľudskejším v prípade môjho otca znamenalo poznať svoje celoživotné napojenie na Boha, aj napriek tomu, že ho v živote môžeme ignorovať, popierať či odmietať. Keď sa však otcove obranné mechanizmy úplne vypli, Boh sa s ním mohol stretnúť novým spôsobom. Bariéry, ktoré vytvárali odstup od Boha, zmizli. To, a nie zúfalstvo, je pravým dôvodom, prečo pred smrťou dochádza k toľkým hlbokým duchovným skúsenostiam. Človek je vtedy pripravenejší pustiť Boha do svojho vnútra.

Postreh sestry Janice však dáva zmysel aj v druhom ohľade. Otec sa stával ľudskejším, pretože začal viac milovať. Priblíženie sa k Bohu nás premieňa: čím viac času trávime s niekým, koho milujeme, tým viac sa pripodobňujeme objektu našej lásky. Paradoxne, čím sme ľudskejší, tým viac sa približujeme Bohu. Nehovorím tým, že Boh chce, aby sme trpeli, ale že keď vypneme svoj obranný systém, odhalia sa naše najdôležitejšie a najpevnejšie väzby. Zraniteľnosť je preto ďalší spôsob, ktorého prostredníctvom môžeme okúsiť a prežiť našu túžbu po Bohu. Boh chce byť s nami. Praje si to. Ba čo viac, chce mať s nami vzťah. A ide nám naproti tam, kde sme.
(J. Martin)